Oppenheimer znovu otvoril diskusiu v USA. V Japonsku je to zložitejšie

Autor je komentátor Bloomberg Opinion

Čo sa môžeme naučiť z toho, kedy a či vôbec v nejakej krajine uvedú film Oppenheimer z čias 2. svetovej vojny o otcovi atómovej bomby?

Filmový trhák Christophera Nolana sa v amerických kinách objavil tesne po výročí testu Trinity 16. júla 1945, ktorý bol vyvrcholením projektu Manhattan, čo vydláždil cestu pre povojnový Pax Americana. V Južnej Kórei sa dostane na plátna počas Národného dňa oslobodenia 15. augusta, ktorý je pripomienkou kapitulácie Tokia v 2. svetovej vojne, ktorá bola podľa mnohých ľudí dôsledkom zhodenia dvoch atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki. No v samotnom Japonsku, ktoré si na budúci mesiac pripomenie 78 rokov od chvíle, keď naňho dopadli Little Boy a Fat Man, zatiaľ nie je premiéra filmu vôbec naplánovaná.

Budú Japonci diskutovať?

Tento fakt by mohol odrážať komplikované názory Japoncov na vojnu. V USA film znovu otvoril diskusiu o bombe a o tom, či išlo o vojnový zločin. Tieto revizionistické diskusie, ktoré sú založené na tom, čo vieme teraz, nie sú veľmi užitočné. Napriek niektorým správam, kde sa objavilo opačné tvrdenie, Oppenheimer nebol v Japonsku zakázaný. (Na rozdiel od niektorých ázijských susedov Japonsko podniká takéto kroky len zriedka, a to dokonca aj v prípade politicky citlivého obsahu.) Ale distribútor filmu ešte nenaplánoval dátum uvedenia. Ak vôbec film do japonských kín príde, bude to okolo výročia zvrhnutia bômb, teda okolo 6. a 9. augusta.

Aj pri týchto výročiach má však Japonsko tendenciu vyhýbať sa diskusii o správnych a chybných krokoch. To neznamená, že jeho občania majú jednotný postoj – ani zďaleka nie. Prieskum verejnoprávnej televízie NHK z roku 2015 zistil, že 40 percent obyvateľstva súhlasilo s tvrdením, že USA nemali inú možnosť než použiť bombu. Zaujímavé je, že v Hirošime bolo toto číslo vyššie ako priemer (44 percent) a prevyšovalo podiel tých, ktorí to nazývali „neodpustiteľným“.

Ale keď sa Japonci budú môcť vyjadriť aj k filmu, možno vyvolá diskusiu aj o nejednoznačnom, ​​ak nie rovno protichodnom postoji k jadrovým zbraniam – k technike, ku ktorej má krajina oficiálne negatívny vzťah, no zároveň od nej čoraz viac závisí jej prežitie v čoraz nepriateľskejšom susedstve. Keďže sa krajina pripravuje na historické navýšenie výdavkov na obranu, je práve teraz čas na túto diskusiu.

Začal s tým Abe

Jeden pomerne typický titulok z novín Kyodo News o uvedení Oppenheimera v Spojených štátoch znel: „Biografia otca atómovej bomby je v kinách, no nezobrazuje skazu Hirošimy a Nagasaki.“ Je to bežný sentiment na oboch stranách Pacifiku, ale japonským naratívom často chýba takýto historický kontext a namiesto toho sa prikláňajú k sentimentálnemu pohľadu na vlastných vojakov a veliteľov. Hrôzy doma i tie, ktoré Japonci spáchali inde, sa považujú skôr za prírodnú katastrofu.

Neoživovať staré rozbroje môže byť, samozrejme, múdrejšie. Zatiaľ čo USA stále prežúvajú vtedajšie rozhodnutie použiť bombu, Japonsko do značnej miery akceptovalo povojnovú realitu. V nedávnom prieskume rekordných 90 percent respondentov ocenilo americko-japonskú alianciu za pomoc pri zachovaní mieru a bezpečnosti v krajine, pričom toto číslo za posledných štyridsať rokov neustále stúpa.

Minulý rok sa Tokio priblížilo k začatiu serióznej diskusie o vhodnosti svojich troch nejadrových princípov, teda nevlastniť, nevyrábať, ani nepovoliť dovážanie atómových zbraní do krajiny. Začiatkom roku 2022 expremiér Šinzo Abe nadhodil, že je čas diskutovať o umiestnení amerických jadrových zbraní. V tom čase bol Abe hlavným hlasom vládnucej Liberálnodemokratickej strany, o ktorom si dovtedy mnohí mysleli, že by mohol už tretíkrát získať premiérsky post.

„Nemali by sme považovať diskusiu o tom, ako udržať svetovú bezpečnosť, za tabu,“ povedal vtedy Abe s odkazom na rozruch spôsobený v roku 2006, keď vtedajší vysokopostavený člen jeho strany Šoiči Nakagawa navrhol v reakcii na severokórejský prvý jadrový test diskutovať o budovaní atómového arzenálu. Nech sa to už dnes zdá akokoľvek mätúce, obavy v tom čase vyvolávala skôr japonská remilitarizácia než rýchlo posilňujúca sa Čína a jeho vyjadrenia vyvolali medzinárodný poplach. Niekoľko rokov predtým bol jeden vládny úradník po podobných vyjadreniach nútený rezignovať.

Nemal by to ukončiť

Mnohé postoje sa odvtedy posunuli, ale táto diskusia k nim nepatrí. Myšlienku delenia sa o atómové zbrane jednoznačne odmietol premiér Fumio Kišida, ktorého rodina pochádza z Hirošimy a ktorý je celoživotným zástancom denuklearizácie. Abeho zavraždili skôr, ako mohol využiť relatívne slabú Kišidovu verejnú podporu. Lenže bez významného hlasu sa diskusia nikdy poriadne nerozbehla.

V máji vzal japonský premiér lídrov G7, aby sa pozreli na následky bomby v Hirošime, pričom ich poprosil, aby pracovali na „konečnom cieli sveta bez jadrových zbraní s nezmenšenou bezpečnosťou pre všetkých“. Porovnajme si to s alarmizmom bývalého ministra zahraničných vecí USA Henryho Kissingera, ktorý v ten istý mesiac povedal, že Japonsko „smeruje k tomu, aby sa o päť rokov stalo jadrovou veľmocou“. Toto je bežný tón človeka, ktorého desaťročia trápil prízrak remilitarizovaného Tokia a ktorý presadzoval, aby sa USA zblížili s Čínou, aby ho obmedzili.

Kišida takéto plány nebude mať, nemal by však diskusiu ukončiť. Vo svete, kde je, zdá sa, konflikt medzi USA a Čínou čoraz pravdepodobnejší, sa Japonsko nesmie báť viesť skutočnú diskusiu o tom, ako by na takú situáciu reagovalo, vrátane toho, akú úlohu by zohrali atómové zbrane – a čo by sa mohlo stať, keby americký jadrový dáždnik (možno v rukách menej spoľahlivého Bieleho domu) už nechránil celú krajinu. Ruská invázia na Ukrajinu jasne ukázala, že aspoň niektoré predpoklady po studenej vojne boli nesprávne. Japonsko si nemôže dovoliť uviaznuť v diskusii, keď sa zdá, že konflikt okolo Taiwanu ešte nikdy nebol tak blízko.

Oppenheimer možno oživil neužitočnú reinterpretáciu 2. svetovej vojny. Ale za predpokladu, že diváci v Japonsku dostanú príležitosť vidieť ho, môže spustiť užitočnejší diskurz v krajine, ktorá zažila hrôzy atómovej bomby na vlastnej koži.

© Bloomberg