Skončí sa to nenávisťou alebo manželstvom?

Zbierka poviedok od Alice Munroovej môže byť pre mnohých nepríjemná. Nie každý totiž rád číta o ľuďoch, ktorí nie sú práve najšťastnejší. Nakoniec si však čitateľ uvedomí, že ho Munroová vtiahla do hry, ktorú s ním rozohrala už od prvej poviedky.

Volá sa rovnako ako názov celej zbierky – Nenávisť, priateľstvo, zvádzanie, láska, manželstvo. Dve kamarátky kdesi v Ontáriu chcú pomocou hry zistiť svoju budúcnosť. Na lístok napíšu svoje meno a meno chlapca. Vyškrtajú všetky rovnaké písmená a spočítajú, čo zostalo. Výsledné číslo odrátajú na prstoch hovoriac: Nenávisť, priateľstvo, zvádzanie, láska, manželstvo, až sa objaví verdikt o budúcnosti tohto vzťahu. A teraz to vyskúšajte s menom svojej súčasnej aj minulej lásky. Platí to?

Odpoveď nie je dôležitá, ale samotná hra vyjadruje podstatu toho, čo chce autorka svojou zbierkou povedať. Aké sú vzťahy, ako prebiehajú a ako sa končia? Sú naozaj náhodné ako výsledky detských hier? Alebo sú určené osudom? Na základe čoho si vyberáme partnerov, s ktorými raz chceme mať rodinu a zopár detí? A čím sú títo ľudia iní ako tí, ktorých sme si nevybrali? To všetko sú otázky, ktoré pred čitateľa kladie Alice Munroová vo svojej zbierke deviatich krátkych príbehov.

Príbehy bez hrdinov

Nositeľmi deja všetkých poviedok sú ženy, ktoré nežijú hrdinské životy. Práve naopak, svoju hrdinskosť si musia zaslúžiť.

Sú silnými individualistkami, z ktorých každá čelí vlastnému osudu. Nie preto, aby ich čitateľ súdil alebo odsudzoval, ale aby ich chápal a vnímavo sledoval. Vstupujú do príbehov, ktoré sú jednoduché a familiárne natoľko, že ich môže žiť ktokoľvek vo vašom okolí.

Poviedky sú jednoduché a presné. Ich dej má zaujímavú štruktúru, ale aj krásne detaily, ktoré nás môžu v bežnom živote vyrušovať. Do tých príbehov však patria, a keďže Munroová odmieta fikciu, sú jedny z najreálnejších, aké ste kedy čítali.

Autorka mala v čase vydania zbierky 70 rokov, no zo staroby a umierania neurobila hlavnú tému. Venuje im len poslednú poviedku s názvom A tie vrabce z toho tŕnia, ktorá je príbehom vysokoškolského profesora a jeho chorej manželky. Tá ho pre Alzheimerovu chorobu nespoznáva a v ústave sa nakoniec zaľúbi do svojho spolupacienta.

Jej manžel postupne spomína na svoju neveru počas ich niekoľkoročného manželstva, ale aj na chvíle, keď bola jeho manželka najšťastnejšia žena na svete. Tieto chvíle sa však striedajú s jeho bezmocnosťou voči jej súčasným citom a tiež s hnevom, že niekto iný jej dokáže pomôcť lepšie ako on.

Vďaka krutým okolnostiam, tajomným emóciám postáv a dvojjazyčnosti príbehu budete o tejto poviedke rozmýšľať ešte niekoľko týždňov po jej prečítaní.

V poviedke s názvom Rodinné zariadenie zas autorka otáča vlastný talent proti sebe samej. Teta Alfrida, excentrická členka rodiny, ktorá pracuje pre malé mieste noviny, má pletky so ženatým mužom. Poviedka je krutým rozprávaním jej netere, ktorá jej život využije pre svoj vlastný text.

Hoci tým svoju tetu nahnevá a sklame, neurobí nič pre to, aby ich pokazený vzťah zlepšila. Ide tu o akési prekliatia spisovateľa, keď námet zo života rozširuje vzdialenosť spisovateľa od ľudí, ktorí sú mu najbližší.

„Dúfala som, že takú lož nebudem musieť zopakovať, že také pohŕdanie už nebudem musieť prejaviť, pohŕdanie nad vecami, na ktorých mi záleží. A aby som to urobiť nemusela, nezostalo mi iné, ako sa vyhýbať ľuďom, ktorých som kedysi poznala.“

Vierohodnosť známych miest a ciest

Munroová síce neraz prekvapí zvratom v príbehu, stále však zostáva vierohodná a ukazuje to čitateľovi jasne od začiatku, kým ho od príbehu neodstrihne, aby nad ním rozmýšľal a čudoval sa.

Jej poviedky sú akoby jej vlastným reflektovaním sveta, v ktorom ženy rastú, chodia do školy, spoznávajú chlapcov, neskôr mužov, niektoré sa vydajú, iné rozvedú.

„Lákala ma možnosť byť manželkou, akoby som ňou nikdy nebola. Také niečo sa mi nikdy neprihodilo pri mužovi, ktorý bol vtedy mojím skutočným milencom. Že by som sa naozaj dokázala usadiť s pravou láskou a nejako sa zbaviť tých častí svojej osoby, ktoré mi zavadzali, a byť šťastná?“

Žiadne spoločné postavy v zbierke nie sú, každá si žije vlastným životom v priestore, ktorý mu určila autorka. Spájajú ich len korene, ktoré sú prerastené do známych miest kanadskej krajiny. Spomína sa Ontário, kde Munroová vyrastala, aj Vancouver, kde prežila takmer celé prvé manželstvo. Príbehy sú nasiaknuté lokálnymi detailmi, opismi miest aj ciest po kraji.

Alice Munroová, ktorá v roku 2013 dostala Nobelovu cenu za literatúru, svoj talent dokazuje aj rozmanitosťou rozprávačov – prechádza od tradičného a jasne usporiadaného rozprávania v úvodnej poviedke až po zdanlivo chaotické spomienky rozprávača v poviedke Rodinné zariadenie.

Životné príbehy lások

Niekedy je skutočne veľmi ťažké pochopiť, prečo je príbeh v réžii Alice Munroovej taký silný, hoci zachytáva len malý výsek „obyčajného“ života. Možno za to môže autorkina schopnosť venovať pozornosť jemným krásam našich každodenných životov – zdraviu, manželstvu, rodine aj očakávaniam či nádejám.

Nad všetkými príbehmi však visí láska – rodičovská, priateľská, manželská aj milenecká.

„A neboli sme ako manželia, ktorých som poznala, tí boli jednak starí a žili v takých oddelených svetoch, až sa zdalo, že sa navzájom ledva spoznávajú. Boli sme ako zarytí a zabehnutí milenci, ktorých puto nepotrebuje veľké vonkajšie vyjadrenie. Aspoň pre mňa to bolo vážne a vzrušujúce.“

Munroová nám pritom v príbehoch jasne hovorí, že láska, nech už akákoľvek, nás často sklame, pretože vyžaduje stálosť. Môže viesť k zruinovaniu, ľahostajnosti až po absenciu. Ona však akoby poznala všetky jej otrasy, a práve preto prináša životné príbehy lásky predtým, ako zomrie a zanikne.