Denník N

Ako ľahko spracovať zložitý svet

Detail na inštaláciu diela Jána Mančušku: Ten druhý (Poprosil som svoju ženu, aby mi začiernila miesto na tele, ktoré si nevidím), 2007. Foto – Martin Marenčin
Detail na inštaláciu diela Jána Mančušku: Ten druhý (Poprosil som svoju ženu, aby mi začiernila miesto na tele, ktoré si nevidím), 2007. Foto – Martin Marenčin

V bratislavskej Kunsthalle je výstava Jána Mančušku, umelca zo Slovenska, ktorý bol doma v Prahe, no poznali ho aj v New Yorku.

Poznáte to. Stretnete sa večer s kamarátmi v krčme. Potiahnete do noci. Potom sa čosi zábavné/tragické/bizarné zomelie. Na druhý deň svoju novú historku rozprávate kolegovi na obede. Aj vaši kamaráti ju rozprávajú svojim kolegom, priateľkám, manželkám, manželom, iným kamarátom. Ale z nejakého dôvodu to už nie je identický príbeh. Každý má zrazu svoj vlastný. Začína sa približne rovnako, ale potom sa každá z liniek rozprávania hoci len jemne vychýli oproti tej druhej.

Ak by ste počuli všetky verzie, možno by sa vám ani nechcelo veriť, že títo ľudia naozaj spolu strávili ten istý večer. A teraz – ktorej verzii by ste uverili? Ktorá by podľa vás skutočne opísala to, čo sa v ten večer stalo? Ak by jeden z rozprávačov bol váš kamarát, zrejme by ste sa priklonili na jeho stranu. Ale čo ak by vám všetci boli cudzí? A koľko ďalších verzií by vlastne o tej istej udalosti mohlo vzniknúť?

Nie je to hádanka a nemá jedno správne riešenie. Je to len jedna z možností, ako sa dá uvažovať nad jedným z diel Jána Mančušku. Umelca so slovenským pôvodom, ktorý bol doma v Prahe, no za pomerne krátku dobu si našiel miesto aj na tých najprestížnejších adresách svetového umenia. Jeho diela vlastní francúzske Centre Pompidou aj newyorské Múzeum moderného umenia. A práve teraz ich môžete vidieť v bratislavskej Kunsthalle.

Oidipus, 2006. Laserom vyrezávané hliníkové písmená, oceľové lanko, variabilné rozmery. Detailný pohľad. Zbierka Centre Pompidou, Musée National d’Art Moderne, Centre de Création Industrielle, Paríž. Dar Société des Amis du Musée National d’Art Moderne, 2008. Projet pour l’Art Contemporain, 2007; Zbierka Maddalena a Paolo Kind.
Oidipus, 2006. Laserom vyrezávané hliníkové písmená, oceľové lanko, variabilné rozmery. Detailný pohľad. Zbierka Centre Pompidou, Musée National d’Art Moderne, Centre de Création Industrielle, Paríž. Dar Société des Amis du Musée National d’Art Moderne, 2008. Projet pour l’Art Contemporain, 2007; zbierka Maddalena a Paolo Kind.

Centrálna výstavná sála Kunsthalle s dielami Jána Mančušku. Výstava Prvá retrospektíva mala premiéru v Galerii hlavního města Prahy. Z Bratislavy, kde potrvá do 14. februára, sa presunie do Brna. Foto - Martin Marenčin.
Centrálna výstavná sála Kunsthalle s dielami Jána Mančušku. Výstava Prvá retrospektíva mala premiéru v Galerii hlavního města Prahy. Z Bratislavy, kde potrvá do 14. februára, sa presunie do Brna. Foto – Martin Marenčin

Ten druhý (Poprosil som svoju ženu, aby mi začiernila miesto na tele, ktoré si nevidím), 2007. Inštalácia 15 závesných č/b 35 mm filmových pásov, svetelný box, variabilné rozmery. Detailný pohľad. Zbierka Thyssen-Bornemisza Art Contemporary, Viedeň; Zbierka Maddalena a Paolo Kind.
Ten druhý (Poprosil som svoju ženu, aby mi začiernila miesto na tele, ktoré si nevidím), 2007. Inštalácia 15 závesných č/b 35 mm filmových pásov, svetelný box, variabilné rozmery. Detailný pohľad. Zbierka Thyssen-Bornemisza Art Contemporary, Viedeň; zbierka Maddalena a Paolo Kind.

Ján Mančuška: Vrah bez príčiny. Za oponou sa odohráva film, premietajú ho obrovské staré premietačky, avšak iba v reálnej veľkosti filmového pásu. Foto - Martin Marenčin.
Ján Mančuška: Vrah bez príčiny. Za oponou sa odohráva film, premietajú ho obrovské staré premietačky, avšak iba v reálnej veľkosti filmového pásu. Foto – Martin Marenčin

Umenie nie je zábava

Večer troch kamarátov, ktorí idú spolu do krčmy, má medzi stenami galérie jednoduchú podobu. Vlastne – najjednoduchšiu možnú. Tri príbehy visia vo vzduchu vo forme viet a vzájomne sa križujú. Verzií nočnej historky tak razom vzniká omnoho viac. Niekde začnete, niekde skončíte. To, čo sa udeje medzitým, je vždy iné, podľa toho, ktorý smer čítania zvolíte. Postupne strácate predstavu o tom, ktorá postava hovorí čo. Koho historka znie uveriteľnejšie/bizarnejšie/pravdivejšie. A dá sa to vôbec – vypovedať o nejakej udalosti úplne presne a dokonale? A ide ešte vôbec o to, čo sa v ten večer stalo?

Jána Mančušku zaujímalo, aký je vzťah medzi jazykom a vnímaním. Jeho príbeh by sa tiež dal rozprávať vo viacerých verziách, do žiadnej z nich už však nemôže on sám zasiahnuť. Zomrel v roku 2011, keď mal iba 39 rokov.

K uvažovaniu o vzťahu obrazu a jazyka prišiel postupne. Na začiatku maľoval. Potom s tým úplne skoncoval. Kreslil. Potom v istej fáze svojej tvorby skoncoval aj s kreslením. Vytváral diela zo slamiek, vatových tyčiniek a iných predmetov, ktoré nájdete doma v kuchynskom šuplíku. Mali životnosť iba niekoľko hodín, lebo nemal rád predstavu, že sa stanú súčasťou systému umenia, trhu a tak podobne. Pochopiteľne, aj s tým skoncoval, aby neskôr robil inštalácie, ktoré si našli miesto práve vo veľkých svetových galériách. Bol z filmárskej rodiny a hoci sa podľa vlastných slov celý život snažil podobnému osudu vyhnúť, v posledných rokoch robil najmä s filmom.

Za tým všetkým bol neustály záujem o text. O jazyk. O jeho štruktúru a formu. O filozofiu a o literatúru. Umenie považoval za „strašne intelektuálnu záležitosť“ a rázne trval na tom, aby sa nezamieňalo so slovom zábava.

Pri čítaní jeho diel a teoretických textov, ktoré považoval za rovnocenné, môžete ísť poriadne do hĺbky k všetkému zmienenému. Na stenách galérie by to mohlo byť až divácky nestráviteľné, ak by to zároveň nebolo tak tesne späté s prostým prežívaním a také jednoduché vo svojej podobe. Jednoduché ako stolička. Ako šálka. Ako kľúče od bytu. Tie najbanálnejšie predmety z nášho života, ktoré však môžu byť nositeľom omnoho zložitejších úvah. Tie obyčajné/zábavné/bizarné príbehy zozbierané medzi kamarátmi a známymi. A potom jeho vlastné fiktívne príbehy, v ktorých nejde ani tak o samotný dej ako o to, čo v ňom chýba. Čo sa stalo inak a prečo vlastne.

Množstvo vody, ktoré som dokázal udržať v ústach, a doposiaľ sa nevyparila, 2006. Sieťotlač na pohári, voda, drevený stôl, 88,3 x 38 x 38 cm. Zbierka Jill a Peter Kraus; Zbierka Caroline Schmidt-Barnett; Súkromná zbierka.
Množstvo vody, ktoré som dokázal udržať v ústach, a doposiaľ sa nevyparila, 2006. Sieťotlač na pohári, voda, drevený stôl, 88,3 x 38 x 38 cm. Zbierka Jill a Peter Kraus; zbierka Caroline Schmidt-Barnett; súkromná zbierka.

Foto - Martin Marenčin.
Foto – Martin Marenčin

Šálka, 2005. Foto - Martin Marenčin.
Šálka, 2005. Foto – Martin Marenčin

Foto - Martin Marenčin.
Inštalácie Jána Mančušku z konca 90. rokov boli z bežných, krehkých predmetov a často vznikali iba na určitú krátku dobu. Foto – Martin Marenčin

V dome svojej matky sedávam na stoličke naľavo. Foto - Martin Marenčin.
V dome svojej matky sedávam na stoličke naľavo. Foto – Martin Marenčin

Vnútorný tieň, 2005. Drevený reliéf na stene, filmová projekcia, variabilné rozmery. Zbierka Andrew Ong a George Robertson, New York; Zbierka Gilles Fuchs, Paríž
Vnútorný tieň, 2005. Drevený reliéf na stene, filmová projekcia, variabilné rozmery. Zbierka Andrew Ong a George Robertson, New York; zbierka Gilles Fuchs, Paríž.

Fascinovaný stoličkou

„Vždy chcel stáť trochu mimo,“ hovorí kurátor výstavy Vít Havránek. „A to sa prejavovalo hoci aj v tom, ako sa hlásil k Bratislave – keď bol v Prahe, rád hovoril, že je Slovák, a keď bol na Slovensku, hovoril, že je Čech. Chcel tak uniknúť stereotypu, homogenizovaniu. Rovnako v jeho tvorbe vidno, ako sa jeho diela a program v priebehu času menili. Nepovažoval to za symbol slabosti či nekonzistentnosti. Naopak – hovoril, že každé myslenie sa predsa musí vyvíjať a aj popierať, aby mohlo ísť ďalej,“ hovorí Havránek.

Popri tom všetkom stále platí, že Mančuškovi špeciálne záležalo na tom, aby jeho diela – a vôbec súčasné umenie – mohli vnímať aj ľudia, ktorí o ňom nič nevedia. „Aj preto sme sa snažili urobiť výstavu tak, aby bola čo najprístupnejšia. Človek sa môže aj prostredníctvom mediátorov, ktorí tu sú, dozvedieť o sebavedomom umelcovi a skrze neho pochopiť, čo je súčasné umenie, čím sa zaoberá a čo hovorí o svete,“ dodáva Havránek.

S Jánom Mančuškom sa poznal roky, poznal jeho diela i uvažovanie. I tak ho však čosi s odstupom pri „prvej inventúre“ jeho diela prekvapilo. „Zaujalo ma, ako bol fascinovaný stoličkou,“ hovorí Vít Havránek. „V jeho dielach sa objavuje od úplného začiatku – od obrazu v diplomovke až po posledné diela. V počítači sme dokonca našli obrázok s názvom Ideálna stolička. Nerozumel som tomu – prečo práve stolička? Taká banálna vec. Potom sme raz robili komentovanú prehliadku jeho výstavy s Jiřím Kovandom a on povedal, že je to predsa jasné – stolička je základná umelecká ikona. Má pravdu – stolička nesie veľa významov, vzťahuje sa k tomu, aké máte miesto doma vo svojej rodine aj v spoločnosti. Označuje pozíciu človeka v hierarchii sociálnych vzťahov. Ak je prázdna, čakáme, že si na ňu niekto sadne. Tie jeho stoličky boli vždy prázdne.“

Znie to ako výzva. Výzva skúmať. „Spracovať svet, v ktorom žijeme,“ ako to povedal Ján Mančuška v rozhovore s Václavom Magidom v roku 2009. To považoval za svoj hlavný cieľ, za to, čo je v umení skutočne zásadné. Leží to podľa neho celkom mimo uzatvoreného kruhu systému umenia, ktorý má vlastné pravidlá. Ak umelec nechce tento cieľ stratiť z dohľadu, musí sa na ten zabehnutý systém vedieť v istej chvíli vykašľať. Z pohľadu diváka je to vlastne tiež celkom dobrá rada.

Ak sa totiž na Mančušku pôjdete pozrieť iba ako na „toho“ veľkého postkonceptuálneho umelca, ktorý prerazil vo svete ako málokto z porevolučného Československa, nebude to najlepší začiatok. Choďte tam radšej ako na stretnutie s kamarátmi, s ktorými si máte čo povedať počas celého večera každý týždeň už niekoľko rokov.

Teraz najčítanejšie