Exminister Ivan Šimko: Premiér a prezidentka sa ukázali ako slabí hráči
Pán policajný prezident – a ja si ho za to vážim – je človek, ktorý má pevné nervy, a ten poker vie hrať, vraví o Štefanovi Hamranovi bývalý minister vnútra Ivan Šimko.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
[Už len do konca týždňa môžete podporiť kvalitnú a nezávislú žurnalistiku v maďarčine (napunk.sk/2024). Maďarský projekt Denníka N Napunk bude v tejto dobe ešte dôležitejší. ]
Ivan Šimko (68) je päťnásobný minister, naposledy stál 65 dní na čele rezortu vnútra v kabinete Ľudovíta Ódora. Zakladal KDH, SDK aj SDKÚ, dnes je opäť členom KDH. V rozhovore hovorí:
- o pozadí svojho odchodu z ministerstva vnútra,
- kde pri svojom spore s vedením polície urobil chybu,
- o čom sa chcel rozprávať s Marošom Žilinkom,
- či bol postoj vedenia polície ultimátom,
- aj či by mal Dzurinda radšej odstúpiť z volieb.
Je to približne desať dní, čo ste vo funkcii skončili. Ako ste ich strávili?
Predovšetkým tak, ako teraz. Chodil som po redakciách, kam ma zavolali na rozhovory. Už sa mi trošku zdá, že stále opakujem to isté, pretože nič iného sa neudialo. Ale okrem toho sa vraciam do života, aj toho politického. Bol som súčasťou vlády, ktorá bola apolitická, zaviazal som sa, že nebudem vstupovať do politiky… no vo vláde som skončil a môžem sa vrátiť. O dva mesiace sú voľby a nie je mi jedno, ako dopadnú.
Ministrom ste boli po piaty raz, a i keď ste nikdy neboli vo funkcii celé volebné obdobie, toto bol asi najkratší mandát. Na čele rezortu vnútra ste boli 65 dní. Čo ste si z týchto dvoch mesiacov odniesli?
Bola to zaujímavá skúsenosť, lebo už nejaký čas som bol mimo vrcholovej politiky. Z aktívnej politiky som odišiel v roku 2006, pomerne dlhé obdobie som ju sledoval zvonku. Ako volič, občan, ale aj ako člen politickej strany, Kresťanskodemokratického hnutia. Je to iné, keď na politiku človek pozerá zvonku, a keď ide o priamy zážitok. Politika sa trošku zmenila.
Trošku?
Trošku. Politika má mnoho podobných čŕt už tisíce rokov, najzásadnejšie veci sa až tak nemenia. Spôsob komunikácie, ale aj to, ako spolu komunikujú politici a politické strany, sa trochu zmenili.
V akom zmysle? Boli ste zvyknutý, že kedysi niektoré veci častejšie zostali medzi štyrmi očami – a teraz sa dostanú von?
To sa stávalo aj v období, keď som bol vo vrcholovej politike. Záležalo to na charaktere človeka, s ktorým som hovoril. Novou skúsenosťou – ktorá môže súvisieť s tým, že som bol členom veľmi špecifickej vlády – bolo pre mňa to, že som bol zo štyroch predchádzajúcich vlád zvyknutý, že sme vzájomne rešpektovali svoje kompetencie. Premiér organizoval činnosť vlády, ale rešpektoval, že ministri majú kompetencie. Zbláznil by sa, ak by to tak nebolo.
Keď vznikol problém v nejakom rezorte, nešiel ho riešiť predseda vlády. Nechal to na rezortného ministra. A ak by to ten minister nezvládal, premiér vo vláde s podporou parlamentu má vždy možnosť dať prezidentovi či prezidentke návrh na jeho odvolanie, a aj návrh na vymenovanie nového ministra. Tak sa to stalo aj mne, keď sme mali svojho času spor s premiérom Mikulášom Dzurindom.
Čisto technicky, k tomu došlo aj teraz vo vašom prípade, nie?
Nie. Tentoraz
