Miňov život bez neziskoviek
So svojou láskou k národu by mohol popri práci sám založiť nejaké to občianske združenie, nadáciu alebo neziskovú organizáciu.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Čisto hypoteticky… čo by sa stalo, ak by naozaj neziskovky po voľbách nedostali ani cent – tak ako hlása na bilbordoch slogan hnutia Republika – a boli by trestané, rušené, zakazované, tak ako sa to deje v Maďarsku alebo v Rusku? O čo by prišiel priemerný Slovák?
Nazvime ho Milan. Má okolo 30, pochádza z dediny pri Poprade, študoval na strednej odbornej škole, dosiahol titul bakalára, má nejaké skúsenosti s podnikaním. Je národovec a rád sa združuje s ľuďmi podobného razenia. Keď sa náš Milan v deväťdesiatych rokoch narodil, už na Slovensku legálne prvé neziskové organizácie fungovali. Jeho mama mohla vďaka nim navštíviť predpôrodný kurz, mohla získať viac informácií, ako by jej poskytli v štátnej nemocnici, a mať ľahší pôrod. Malý Miňo si mohol zobrať psíka z miestneho útulku, mohol s mamou chodiť do materského centra či na ihrisko, ktoré postavilo komunitné občianskej združenie. Základná škola, do ktorej Miňo chodil, mohla vďaka vlastnému občianskemu združeniu nakúpiť interaktívne tabule aj základné učebnice, zrekonštruovať telocvičňu, zamestnať školskú psychologičku. Cez prázdniny mohol Miňovým rodičom prísť vhod detský tábor, skautský klub alebo nízkoprahové centrum. Po vyučovaní mohol chodiť na nejaký umelecký alebo technický krúžok, do športového klubu, hrať futbal, cvičiť karate, trénovať lezenie po skalách.
