Bol jedným z najodvážnejších fyzikov, ale aj párty typ, opisuje blízky spolupracovník Stephena Hawkinga

Kozmológ Thomas Hertog bol dlhoročným a najbližším spolupracovníkom Stephena Hawkinga. Spolu prepracovali prvotnú Hawkingovu teóriu, ktorú opísal v najpredávanejšej vedeckej knihe v dejinách s názvom Stručná história času.

Novú teóriu, ktorá hľadá odpoveď na to, prečo je vesmír pozoruhodne dobre nadizajnovaný na život, vydal tento rok Hertog pod názvom O pôvode času. Päť rokov po Hawkingovej smrti opisuje prácu s jedným z najznámejších vedcov 20. storočia a ich revolučný prístup ku kozmológii a vzniku vesmíru.

 V rozhovore sa dočítate aj o tom:

• čo sa stane, keď zmizne čas, a prečo vedci počítajú aj s tým, že tu nebol vždy;
• čo majú spoločné Hawking, Darwin a Newton;
• ako Hawking zistil, že sa pomýlil;
• prečo si Hertog myslí, že vo vesmíre môžeme byť pokojne aj sami;
• aký vzťah mal Hawking k popkultúre a humoru.

Boli ste dlhoročným spolupracovníkom Stephena Hawkinga, ktorý je označovaný za jedného z najbrilantnejších vedcov 20. storočia. Ako ste sa dostali do jeho tímu?

Stretol som sa s ním počas štúdií v Cambridgei. Mal vcelku jednoduchý systém – ktokoľvek sa dostal vo svojej triede na špičku, dostal aj pozvanie na debatu so Stephenom. Myslím, že naše stretnutie sa rozvinulo do dlhodobej spolupráce aj preto, lebo ma poháňala túžba študovať pomocou matematiky a vedy aj veľké filozofické otázky. Stephen bol prvý vedec, ktorého som stretol a ktorý presne toto robil. To sa mi nesmierne páčilo.

K jeho známym výrokom pritom patrí, že filozofia je mŕtva…

Samozrejme, je to typická, trochu prehnaná Hawkingova fráza. Myslel tým, že filozofia stratila spojenie s vedou. Stephen bol v skutočnosti veľkým optimistom a veril, že fundamentálne otázky o našej existencii dokážeme pochopiť, nikdy však nefilozofoval mimo fyziky.

To je zaujímavé, lebo na druhej strane bol jedným z najodvážnejších a najdobrodružnejších fyzikov, akých si dokážete predstaviť. Pre svoj zdravotný stav nemohol písať rovnice a vzorce, takže bol oproti nám ostatným od nich trochu viac odpojený. Myslím, že aj preto si pre seba vydobyl túto jedinečnú pozíciu medzi filozofiou a fyzikou. Pre neho to však bola stále len fyzika, aj keď s filozofmi sme sa, samozrejme, dostávali do rôznych sporov a dišpút.

Čo je v kozmológii takou aktuálnou dišputou?

Od objavenia veľkého tresku sa vedie spor, či existuje aj niečo pred ním, alebo je skutočne konečným pôvodom všetkého. Pre kozmológiu je veľmi ťažké prijať túto myšlienku, aj keď ju naznačuje Einsteinova teória. Druhý takýto spor sa zaoberá tým, či existuje aj niečo mimo nášho vesmíru, respektíve nejaké ďalšie vesmíry. Tieto dve otázky zamestnávajú fyzikov už 90 rokov.

Súvisí s nimi aj otázka, ktorou sa zaoberám v knihe – čo robí náš vesmír obývateľným a umožňuje existenciu planét, hviezd či atómov? Je to celé dosť zvláštne, lebo zákony prírody sú nastavené tak, aby umožňovali obývateľnosť vesmíru. Toto zaujímalo Stephena, už keď som ho stretol v roku 1998. Bol už slávny, jeho Stručná história času bola vydaná, no uvedomil si, že vo svojej teórii veľkého tresku, ktorú v knihe opisoval, spravil chybu. Predpovedá totiž prázdny vesmír bez života. Takže posledných 20 rokov sme hľadali spojenie medzi existenciou života a fyzikálnou povahou vesmíru. Populárnym vysvetlením tejto otázky bol napríklad multiverz, ale Stephenovi sa to nepáčilo.

Mala som pocit, že jeho názor na multiverz sa menil. Aký je váš názor dnes? Žijeme len v jednom z vesmírov alebo sme predsa len trochu špeciálnejší?

Povedal by som, že sme trochu špeciálnejší, multiverz celkovo nemám rád, ale je to dlhší príbeh. Problém je, že keď v tejto súvislosti uveríte v myšlienku multiverza, vlastne sa vzdávate takmer akéhokoľvek vysvetlenia. Podľa mňa to takmer hraničí s nevedeckosťou. Keby ste si to aplikovali povedzme na biológiu, tak je to, akoby Darwin potreboval miliardy ďalších planét, aby mohol študovať život tej našej. On však nepotreboval všetky potenciálne planéty, aj keď tam teoreticky môžu byť. V snahe vysvetliť biologickú evolúciu na tejto planéte nehrali rolu.

Hypotéza veľkého tresku, ktorú sme so Stephenom vyvinuli, sa snaží pochopiť históriu a evolúciu vesmíru zhora nadol. Nie je to „božský pohľad“ zvonku, ktorým sa pozeráte na všetky možné vesmíry, ale stavia nás do jeho vnútra a odtiaľ konštruuje svet okolo nás. Postupujeme trochu ako Darwin, ktorý sa na našej planéte pozeral na človeka, zvieratá, fosílie a rekonštruoval strom života. Názov mojej novej knihy O pôvode času vlastne inšpiroval Darwinov titul O pôvode druhov. Pretože je táto hypotéza takým darwinovským obratom v kozmológii, v ktorej sa na zákony prírody pozeráme z pohľadu evolúcie a nie ako na niečo jasne dané.

Štúdium evolúcie fyzikálnych zákonov zhora nadol si predstavujem, ako keby sa Janko a Marienka chceli vrátiť pomocou omrviniek až k počiatku času. Takto sa vraciate až k veľkému tresku?

Áno, je to veľmi podobné. V akomkoľvek historickom probléme je kľúčové skúsiť zrekonštruovať minulosť a poskladať všetko dohromady. Spomínaný Darwin strom života rekonštruoval – nepredpovedal ho od prvého živého organizmu až k človeku, lebo by tam nikdy nedošiel. Ale vo fyzike a kozmológii to bolo vždy iné. Ľudia sa snažili predpovedať veci deterministicky (príčinne dané dianie, ktoré neráta s náhodou – pozn. red.). No a my hovoríme, že to bolo nesprávne.

Perspektíva zhora nadol od prítomnosti do minulosti a pokus poskladať to dokopy funguje rovnako ako v biológii len vtedy, ak idete pospiatky, a život sa zjednodušuje, až prídete k jeho pôvodu. Pred ním neexistujú žiadne biologické zákony, lebo život ešte neexistuje.

Ak urobíte to isté v kozmológii a dostanete sa blízko k veľkému tresku, uvidíte rozličné sily a častice, ktoré sa spájajú, čo môžeme považovať za nejaký druh rodokmeňa fyzikálnych zákonov. No veľký rozdiel medzi našou teóriou a všetkým predtým je, že keď sa teoreticky vrátite až do veľkého tresku, fyzikálne zákony zmiznú. Predtým si všetci mysleli, že tam dospejeme k nejakému základnému fyzikálnemu zákonu, akejsi teórii všetkého, ktorá je večnou a všeobecnou pravdou. Toto je veľký rozdiel a konečný bod našej hypotézy.

Ako ďaleko do minulosti teda dovidíme jasne?

Dokážeme vidieť veľmi ďaleko, sú to miliardy a miliardy rokov. No nevidíme celú cestu naspäť, pretože v najskorších fázach bol vesmír ako veľmi horúca, hustá a nepriehľadná polievka. Takže ak sa pozrieme späť v čase, vidíme síce prastaré galaxie, no v určitom bode narazíme na tento nepriehľadný raný vesmír. Práve v tejto polievke či hmle zatiaľ zostáva evolúcia našich fyzikálnych zákonov.

Existuje však aj iný typ informácií, z ktorých môžeme čerpať – gravitačné vlny. Ak by sme boli schopní zachytiť prvotné vlny vesmíru, vedeli by nám niečo povedať aj o úplnom začiatku. Pre ne je totiž aj raný vesmír priehľadný a cestovali cezeň s ľahkosťou (gravitačné vlny dokážu preniknúť cez všetky formy hmoty bez toho, aby ich významne absorbovala alebo aby sa počas toho stratili nejaké informácie – pozn. red.). Takéto prvotné gravitačné vlny sme zatiaľ nezachytili, no veríme, že existujú. Opäť to pripomína Darwina v 19. storočí, ktorý vtedy nemal veľmi veľa fosílií živočíchov. My nemáme veľa takýchto fosílií veľkého tresku, no verím, že to môžeme stavať postupne.

Veľký tresk prvýkrát opísal kňaz, čo ma dosť prekvapilo, keďže v predstavách o začiatku sveta sa náboženstvo a kozmológia často nezhodujú. Aký je teda medzi nimi vzťah pri hľadaní pôvodu nášho vesmíru?

Myslím, že je najlepšie ich opatrne, no dôsledne oddeliť. Ale je fakt, že myšlienka veľkého tresku bola rozvinutá najmä astronómom a kňazom Georgeom Lemaîtrom. Možno by ste si mysleli, že veľký tresk a pôvod času považoval za súčasť náboženstva a oddeľoval ho od vedy, no nie je to tak. Bol proti myšlienke použiť na vysvetlenie obývateľnosti nášho vesmíru Boha ako nejakého „dizajnéra“. Myslím, že mal pocit, že veda aj náboženstvo sa vynorili z nejakého hlbšieho tajomstva, ale nevidel tam priame spojenie.

Aj ja považujem náboženstvo a vedu za dve veľmi odlišné veci. Veda je o tom, ako svet funguje a ako sa náš vesmír stal takým, akým je, a náboženstvo považujem skôr za náuku o tom, ako žiť.

Vráťme sa k vašej spolupráci so Stephenom Hawkingom. Ako ste diskutovali o takýchto zložitých témach, keď nemohol pracovať pre chorobu s rovnicami a ku koncu života bola už akákoľvek komunikácia s ním náročná?

Keď som Stephena koncom 90. rokov stretol, už stratil reč a rozprával som sa s ním cez počítačový hlas. On mal v ruke myš, ktorou riadil počítačový syntetizátor a mohol vďaka nemu hovoriť pomerne plynule – povedal povedzme desať slov za minútu. Keďže medzi profesionálnym a súkromným životom u Stephena nebola žiadna bariéra, bolo relatívne jednoduché stráviť pri ňom hodiny. Jednoducho sme po práci išli k nemu domov a rozprávali sa ďalej. Prakticky celé roky 1998 – 2000 sme veľa debatovali o tom, čo vlastne robí vesmír obývateľným.

Tieto časy boli pre našu neskoršiu komunikáciu kľúčové. Okolo roku 2009 sa totiž Stephenove komunikačné schopnosti zhoršili a obaja sme si chvíľu mysleli, že to bude koniec našej spolupráce. Vtedy hovoril jedno-dve slová za minútu, niekedy dokonca žiadne. Bolo to veľmi ťažké, no vďaka tomu, že sme sa predtým toľko rozprávali, sme zistili, že do veľkej miery vieme komunikovať aj neverbálne. Kládol som mu stále viac otázok a začal som si vyvíjať rôzne metódy, ako mu čítať tvár. Po čase som aj z najmenších nuáns vedel odčítať, čo znamená „áno“, „nie“, „možno“ a tak ďalej.

A tak aj na naše prekvapenie mohla táto spolupráca pokračovať, čo bolo veľmi pekné a aj trochu intímne. Vypestoval som si s ním niečo podobné, ako keď máte v dlhoročnom manželstve nejaký druh fungujúcej komunikácie aj s použitím minima slov.

Pamätáte si, ako vám povedal, že jeho teória opísaná v Krátkej histórii času nie je podľa neho správna a treba ju prebudovať?

Keď mi to Stephen povedal, bol to, samozrejme, trochu šok. Krátka história času je skvelá kniha, keďže ako úplne prvá zapisuje rovnicu veľkého tresku. To je monumentálny úspech, no keď túto rovnicu študujete ďalej, zistíte, že ide o prázdny vesmír. Neopisuje teda náš vesmír a niečo muselo byť zle. Ale Stephen si nemyslel, že nesprávna je celá rovnica. Keď vo fyzike prídete s novou teóriu, tak to tú starú nemusí úplne poprieť – býva začlenená do nových otázok.

Keď opadol prvotný šok, nebol som vlastne až taký prekvapený. Už dlho vieme, že akákoľvek teória je po 50 rokoch nesprávna. Tak funguje veda, pretože neustále zdokonaľujeme svoje teórie a pochybujeme o nich. Takže sme sa snažili vylepšiť Krátku históriu času a vytvoriť vesmír so životom.

Ako sa prepracováva taká teória histórie času?

Časom sme zistili, že obývateľnosť vesmíru je výsledkom skorej evolúcie, v ktorej sa zákony prírody menili a vyvíjali, s čím sa v pôvodnej knihe nerátalo. Stephen mi teda povedal, že Krátka história času je napísaná z nesprávnej perspektívy. Podobne ako Einstein, aj on sa snažil nájsť teóriu fyziky, ktorá by bola absolútnou pravdou, ktorá vám hovorí, ako a prečo bol vesmír stvorený. Táto perspektíva bola očividne nesprávna, takže Stephen sa v kozmológii pokúsil znovuobjaviť nový druh fyziky, v ktorej ste vo vnútri systému a nepozeráte sa na ňu zvonku spomínaným „božským pohľadom“. A to sme urobili. Bola to veľmi pekná zmena myslení.

Je takéto upustenie od vlastných starších názorov a teórií u teoretických fyzikov bežné?

Nie je bežné, ale ani úplne nezvyčajné. Hovorí to aj dosť veľa o Stephenovi, ktorý bol veľmi vášnivým vedcom, posadnutým fyzikou a zisťovaním nových vecí. Ak bolo kvôli pokroku potrebné zmeniť názor, bol ochotný to urobiť, čo bolo v istom zmysle aj veľmi skromné. To sa mi na ňom veľmi páčilo. Podobne ako Einstein chcel nájsť konečnú teóriu, no potom zistil, že žiadna konečná teória neexistuje. Všetko je to vlastne evolúcia, podobná tej Darwinovej. Stephen je, mimochodom, pochovaný medzi Darwinom a Newtonom (sformuloval zákon univerzálnej gravitácie – pozn. red.), čo považujem za veľmi úsmevné, pretože naša hypotéza tie ich narúša.

Bolo toto miesto hrobu jeho prianím alebo náhodou?

To je dobrá otázka, ale nepoznám odpoveď. Nemyslím si, že to bolo jeho želanie, ani neviem, či kňaz Westminster Abbey vedel, že to tak vyjde. Možno to bola náhoda ako tie, ktoré viedli k životu vo vesmíre, a táto kniha vysvetľuje, prečo je to taký dobrý počin.

Vrátim sa k vašej diskusii o tom, prečo je vesmír obývateľný a tak dobre prispôsobený na život. Prišli ste na to?

Podľa našej teórie je to, že máme častice, sily, hmotu a napokon aj trojdimenzionálny vesmír, výsledkom evolúcie. Mohlo to dopadnúť aj inak, takže v tomto zmysle to bol „šťastný hod kockou“. Keby som mal zhrnúť znalosti a predstavy o tom, v akom vesmíre si myslíme, že žijeme, tak je to vesmír, ktorý sa najskôr rýchlo rozpínal, potom sa spomalil a teraz sa opäť zrýchľuje.

Práve to, že sa vesmír na takmer 10 miliárd rokov spomalil, umožnilo vznik hviezd, planét, galaxií a života. Takže by sa dalo povedať, že žijeme vo váhavom vesmíre, ktorý 10 miliárd rokov váhal, kým sa jeho expanzia zrýchlila, a práve to nám umožňuje život. Mali by sme však dodať, že napriek tejto zázračnej obývateľnosti vesmíru nikde nevidíme mimozemšťanov, takže aj keď na úrovni fyziky je vesmír pre život dokonale hostinný, stále je možné, že sme tu sami. To by znamenalo, že medzi fyzikou a pokročilým životom existuje buď nejaká prekážka, alebo úzke hrdlo.

Vy osobne odhadujete, že sme vo vesmíre sami alebo nie?

Myslím, že tam vonku môže existovať primitívny život ako nejaký druh komplexnej chémie. Ale mám pocit, že pokiaľ by niekde bol vyspelý život, v zmysle nejakej vysoko technickej civilizácie, ktorá je v technike povedzme ešte nejaký krok pred nami, tak by sme to už mali vedieť. Myslím, že by sa to už prejavilo v nejakých obrovských astroinžinierskych projektoch alebo rádiosignáloch, ktoré prijímame a monitorujeme. Takže si nie som až taký istý, keď ľudia hovoria „ešte sme sa na miesta, kde sú, nepozreli“ alebo „možno používajú niečo, čo nevidíme“ a podobne.

V knihe spomínate aj to, že na dne vesmíru čas s priestorom prestávajú existovať. Dá sa miesto bez času a priestoru vôbec predstaviť?

To je dosť ťažké aj pre mňa. Preto sa to veľmi nesnažím vizualizovať a pozerám sa na vzorce a rovnice. Môžeme to skúsiť tak, že keď sa budete vracať späť v čase, vesmír bude ako scvrkávajúci sa kruh. Tým sa dá geometricky skombinovať priestor a čas a v podstate uzavrieť vesmír. To bude to pomyselné dno vesmíru – čiže veľký tresk.

V ňom uvidíte, že časová dimenzia akoby zmizla. Dôvodom je, že vesmír bude veľmi hustý a toľko hmoty pohromade nejakým spôsobom priestor a čas ohne. Je to ako pri čiernych dierach – tvorí ich extréme veľa hustej hmoty, ktorá vytvára uzavretý objekt, z ktorého nič neunikne. Podobne sa vo veľmi ranom vesmíre do seba uzatvorili priestor a čas.

Dosť ťažko sa to predstavuje, ale ukazuje to, že naše vnímanie času nemá axiomatickú existenciu. Keď prijmete, že čas je len fyzikálna vlastnosť vesmíru, ktorá sa objavuje, podobne ako napríklad teplota, potom ste blízko k predstave, že čas nemusí existovať vždy. Môže sa začínať veľkým treskom a skončiť v čiernej diere. Takže táto myšlienka hovorí o tom, že priestor, hmota či čas nutne nepokračujú vo vesmíre nekonečne ďaleko. Je to skôr, ako keby sme žili v nejakej uzavretej bubline.

Existuje možnosť, že by akákoľvek forma života prežila v priestore bez času?

Nie. My žijeme práve v takej vývojovej fáze vesmíru, ktorá život umožňuje.

V knihe nazývate rovnice „krásnym dialógom s prírodou“. O čom sa s ňou rozprávate momentálne?

Jednou z ďalších veľkých otázok od objavenia veľkého tresku bolo, ako môžu Einsteinova teória gravitácie, kvantová teória, teória atómov a teória častíc spolupracovať. Dnes veríme, že spolupracovať môžu, ale veľmi zvláštnym spôsobom, v ktorom je kvantová teória trochu ako holografická reprezentácia reality, v ktorej sa stratila časová dimenzia. Preto momentálne študujem, ako môžeme porozumieť najskoršej fáze vesmíru bez predpokladu, že čas už existuje.

Stratila som sa ešte pred časovou dimenziou.

Holografická fyzika je myšlienkou, že realita je nejaký druh hologramu. Môže to znieť ako sci-fi, ale v skutočnosti je to v teoretickej fyzike horúcou témou. Ide o to, ako realita, ktorú vnímame, prichádza z nejakej formy základného kvantového sveta.

Napríklad tvrdenie o kvantovej teórii je, že opisuje častice v nejakom štádiu preexistencie. Mimoriadne zaujímavé je, ak si poviete, že tieto častice v skutočnosti nemajú žiadnu pozíciu, kým sa na ňu nespýtate. Pretože to hovorí, že neexistuje celkom jednoznačná realita, kým s ňou neinteragujeme, a naopak. Existuje len konkrétna realita, ktorú upravujeme do tej miery, s akou s ňou interagujeme. Toto zažívame aj v každodennom živote – je to interakcia medzi nami, ktorá dáva zmysel a podstatu realite.

Ukazuje sa, že svet častíc funguje rovnakým spôsobom: realita nie je nemenná, ale je vždy konštruovaná v dialógu, v skutočných interakciách. Stephen a ja sme vzali túto myšlienku kvantovej teórie a aplikovali ju na vesmír, kde sa fyzikálne zákony zdajú byť nemennými. Kvantová teória umožňuje fyzikálnym zákonom vývoj a umožňuje nám zaujať pohľad pozorovateľa. Dôsledkom je, že ak idete späť k veľkému tresku, ako sme sa už bavili, tak zákony zmiznú.

Na strednej škole som mala pocit, že fyzika a rovnice sú nudné; dnes som presvedčená, že teoretickí fyzici a kozmológovia potrebujú na kladenie správnych otázok predstavivosť, akú si neviem ani predstaviť. Priťahuje táto časť vedy špecifický typ ľudí?

Určite áno. Polovica práce s Hawkingom spočívala v tom, že sme sa pokúšali nájsť správne otázky, ktoré si budeme klásť. Fyzika nás totiž zaviedla ďaleko za svet, ktorý zažívame, a snažíme sa odomknúť nejakú časť vesmíru, ktorý je mimo našej predstavivosti a intuície. Práve toto robí z teoretickej fyziky mimoriadne spoločenskú aktivitu. Mali by ste navštíviť náš inštitút – väčšinu času búrlivo debatujeme a je to tam v podstate ako v bare.

Stephen hovorieval, že dôvodom, prečo mohol pokračovať v práci, je práve neustále hľadanie správnych otázok. Pri našej práci je dôležité mať čo najmenej dogiem, a predsa sa snažiť zostať zakotvený v konzistentnom matematickom rámci. Som si istý, že to priťahuje špeciálny, až zvláštny typ ľudí, lebo takmer každého zaujímajú tieto veľké otázky ľudstva, no preložiť ich do rovníc je tak trochu umenie. Musíte to mať naozaj radi.

Keď sú fyzici veľmi spoločenskí a urozprávaní, odkiaľ teda pochádza stereotyp o fyzikoch ako zvláštnych samotároch žijúcich medzi rovnicami?

Tomu sa aj ja dosť čudujem. Ja zažívam úplný opak. Keď prídem domov z práce, som niekedy až presocializovaný a unavený zo všetkých tých debát.

Stephen Hawking bol známy svojím zmyslom pre humor a objavil sa aj v komediálnych seriáloch Simpsonovci či Teória veľkého tresku. Vládlo medzi ním a popkultúrou vzájomné porozumenie?

Áno, Stephen sa od svojich tínedžerských rokov o popkultúru veľmi zaujímal a bola súčasťou jeho radosti zo života. Takže nie je náhoda, že keď prišla príležitosť stať sa jej súčasťou, využil to. Bol veľmi spoločenský človek – takmer by sa dalo povedať, že párty typ, a možno aj preto sa mu tak páčila myšlienka komunikovať prostredníctvom humoru a popkultúry. Inak, Simpsonovci bežali aj na pozadí nášho úplne prvého pracovného pohovoru, po ktorom sme si ešte zopár dielov pozreli.

Úryvok z dielu Simpsonovcov, v ktorom vystupuje Stephen Hawking. Zdroj – YouTube

Je zmysel pre humor pre človeka, ktorý robí teoretickú fyziku, dôležitý?

Áno, pretože inak sa dopracujete k tomu, že začnete brať seba aj svoje teórie príliš vážne a nevidíte v nich diery. Pre vedca je zároveň veľmi dôležité byť pokorným človekom a neustále si pripomínať, že schopnosť pochybovať je vo vede dôležitejšia než nájdenie nejakej absolútnej pravdy. Robiť vedu je vlastne životný štýl plný pochybností, uvažovania o tom, čo nevieme, a umiestenia zvedavosti na piedestál všetkého, čo robíte. Takže počas tohto celoživotného pochybovania je dôležité nebrať sa príliš vážne. A Stephen naozaj vyžaroval chuť pozerať sa všade naokolo a skúšať prísť na to, čo sa vlastne deje.

Stephen Hawking spieva Galaxy Song od komediálnej skupiny Monthy Python. Zdroj – YouTube

So Stephenom Hawkingom vás spájalo osobné priateľstvo a 20 rokov spolupráce. Bolo náročné pokračovať vo fyzike po jeho smrti?

Spolupráca so Stephenom bola mojím „inšpiratívnym jadrom“, ale nikdy nešlo len oňho. Už pred rokmi som vytvoril výskumnú skupinu v belgickom Leuvene, kde študujeme kvantovú povahu veľkého tresku. Ku koncu Stephenovho života, keď sme písali našu poslednú prácu, som bol, úprimne povedané, aj dosť vyčerpaný, lebo spolupráca bola vinou zhoršenej komunikácie veľmi ťažká.

Samozrejme, že mi veľmi chýbajú naše debaty; veľa sme sa rozprávali aj s fyzikom Jimom Hartlom, ktorý v máji tiež zomrel. Ale na druhej strane mám dobrý pocit z toho, že naša spoločná cesta dorazila do cieľa novej hypotézy. Takže táto kniha o darwinovskom uvažovaní v kozmológii je príbehom našej spolupráce a aj jej poslednou vetou.

Čo je podľa vás najväčším odkazom diela Stephena Hawkinga?

Najviac ho asi zaujímali čierne diery a veľký tresk. Veľký tresk bol preňho začiatkom času a na jeho pochopenie použil svoje štúdie čiernych dier. V istom zmysle boli čierne diery tak trochu jeho laboratóriom. Vďaka tomu zistil, že nie sú úplne čierne, ale pomaly vyžarujú častice, čo je dnes jav známy pod názvom Hawkingovo žiarenie. Rovnica tohto javu je napísaná na Stephenovom náhrobnom kameni, takže to je pravdepodobne jeho najväčší odkaz.

Takže niečo z čiernych dier predsa len uniká.

Emitovanie častíc z čiernej diery bolo dlhý čas úplnou záhadou. Dnes sa fyzici domnievajú, že celú históriu čiernej diery a informácie o čomkoľvek, čo do nej spadlo, je teoreticky možné z týchto vyžarovaných častíc získať. Je pravda, že by to bolo mimoriadne zložité a trvalo by to nesmierne dlho, no väčšina fyzikov sa domnieva, že informácie nemôžu cez čierne diery uniknúť do nejakého iného vesmíru.

Prvú fotografiu čiernej diery vedci zverejnili len rok po tom, čo Stephen Hawking zomrel. Ako by podľa vás na ňu zareagoval?

To je dobrá otázka; pravdepodobne by na to mal nejakú trefnú poznámku. Oveľa zaujímavejšie sú však gravitačné vlny z čiernych dier, ktoré sa potvrdili niekoľko rokov pred tým, ako Stephen zomrel. Ich štúdiom sa dá zistiť oveľa viac vecí než z obrazu čiernej diery.

Zameriavate sa na ultrahlbokú minulosť sveta, ale čo vás zaujíma alebo znepokojuje na budúcnosti?

Súvisí to s tým, o čom sme sa už rozprávali: napriek tomu, že vesmír bol naladený na život, môžeme tu byť sami. Je teda dôležité, aby sme sa v budúcnosti nezničili, keďže môžeme byť pre vesmír jedinou príležitosťou, aby bol „nažive“. Zničiť by sme sa, samozrejme, nemuseli, ani ak nás tu je viac.

Keď som čítala vašu knihu, niektorým častiam som rozumela bez problémov, napriek tomu, že nemám vedecké vzdelanie, no v zopár úsekoch som nerozumela takmer ničomu. Bol to zámer?

Snažil som sa napísať knihu, ktorá sa dá čítať na rôznych úrovniach. Je to populárno-vedecká kniha, no zároveň je to aj úplne nová teória veľkého tresku. Môže byť teda zaujímavá pre širšiu verejnosť, ale sú tam aj kapitoly pre akademikov. Inšpiroval ma k tomu opäť Charles Darwin a jeho kniha O pôvode druhov, ktorá obsahuje vedeckú teóriu, ktorá zmenila svet, no zároveň ju písal tak, aby bola prístupná aj masám.

Akú ďalšiu knihu alebo film by ste našim čitateľom odporučili, pokiaľ chcú lepšie porozumieť svetu a priestoru okolo nás?

Napríklad dokument o čiernych dierach a o tom, ako bola zhotovená prvá fotografia čiernej diery prepojením teleskopov po celom svete (Horizont poznania/Black Holes – The Edge of All We Know – pozn. red.). Je aj na Netflixe a podľa mňa je naozaj skvelý. Obsahuje Stephenovo teoretické uvažovanie o čiernych dierach aj vašu predchádzajúcu otázku, čo vyžaruje z čiernych dier. Ale hlavne veľmi pekne zachytáva, čo všetko ešte nevieme.

Bol aj vedecko-fantastický film, ktorý ste nedokázali dopozerať, pretože vám nedával zmysel?

Neznášam film Všetko, všade, naraz, ktorý minulý rok vyhral Oscara za najlepší film. Multiverzum je taká staromódna veda, že som to nezvládol dopozerať. Už som dúfal, že sme nad ním zlomili palicu, a potom príde tento film.