Ľudia na dovolenku len málokedy frflú, lebo vyjadruje ich identitu a charakter, hovorí sociológ

Koncept letných dovoleniek a príjemných dní strávených na pláži sa objavil v 20. rokoch 20. storočia a vďačíme zaň aj jednému mimoriadne teplému anglickému letu.

Sociológ Ivan Chorvát z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici opisuje, ako ľudia trávili voľný čas kedysi, a porovnáva to s dneškom. Mnohí napríklad netušia, že práve Československo patrilo k priekopníkom platenej dovolenky.

A hoci našou najčastejšou voľnočasovou aktivitou je už roky pozeranie na obrazovku, vedec hovorí, že to s nami nie je až také jednotvárne. „Aj keď mnohí ľudia trávia pred obrazovkami, monitormi a displejmi neúmerné množstvo času, celkovým voľnočasovým trendom je fyzicky a kultúrne aktívnejšia populácia – vrátanie väčšieho dôrazu na sebavzdelávanie a sociálne kontakty,“ vysvetľuje.

V rozhovore sa dozviete aj:

• že dnes pracujeme viac ako v predindustriálnej ére;
• ako vyzeral predchodca Erazmu, na ktorý chodievali mladí šľachtici;
• prečo máme viac voľného času, než si často myslíme;
• aké voľnočasové aktivity sú na Slovensku najpopulárnejšie;
• prečo je dovolenka jednou z mála vecí, ktoré nezvykneme ofrflať;
• prečo na voľný čas míňame čoraz viac peňazí;
• čo si myslí o štvordňovom pracovnom týždni a sabatikale.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Existoval koncept voľného času, ako ho poznáme dnes, už v 18.-19. storočí alebo ľudia vtedy tvrdo pracovali od rána do večera?

Práve obdobie zrodu modernej spoločnosti, ktorá nastala s príchodom priemyselnej revolúcie, je charakterizované dlhým pracovným časom. Najmä v novovznikajúcich továrňach, ktoré nahrádzali dovtedy prevažne remeselnú výrobu, sa vtedy zvyklo pracovať aj 12 a viac hodín denne a až postupne dochádzalo k skracovaniu pracovného času.

Toto obdobie je veľmi dôležité aj pre zrod voľného času, ako ho chápeme dnes, keďže vtedy prišlo k oddeleniu pracovného a mimopracovného času. Toto umožnila práve moderná, industrializovaná spoločnosť tým, že veľkú časť práceschopného obyvateľstva nahnala do tovární, firiem a úradov, ktoré svojim pracovníkom stanovili presne vymedzený pracovný čas. Značne tak prispela k tomu, že zvyšný čas postupne začal byť vnímaný ako priestor nielen na odpočinok, ale aj zábavu a sebarozvoj.

Ako to bolo v predindustriálnej ére?

V takzvanej tradičnej spoločnosti ľudia zrejme pracovali súhrnne menej než po nástupe industriálnej éry. Zrejme aj menej, než pracujeme dnes. Hoci sa nám to nezdá, lebo z rozprávok si pamätáme, že pospolitý ľud vtedy pracoval „od svitu do mrku“, ale nebolo to celkom tak.

Prevažná časť tradičnej spoločnosti sa živila poľnohospodárstvom, a hoci v určitých obdobiach, napríklad počas žatvy, roľníci pracovali veľmi intenzívne, väčšiu časť roka bývalo pracovné tempo voľnejšie. Z historických zdrojov navyše vieme, že v tradičnej európskej spoločnosti bolo oveľa viac sviatočných dní ako dnes. Spojené boli jednak s tradičnými cirkevnými sviatkami, ale aj s pripomínaním si a uctievaním rôznych svätých, často i lokálneho významu. Počas týchto dní sa, samozrejme, nepracovalo, tak ako sa v kresťanskom svete tradične nepracovalo ani v nedeľu. Pripomína nám to aj pomenovanie nedele – je to skrátka deň, keď sa „nedělá“.

A keď sa pozrieme do ešte vzdialenejšej minulosti, napríklad do antiky či stredoveku?

Samozrejme, ľudia aj vtedy mali voľný čas, aj keď nie v tom zmysle slova, ako mu rozumieme dnes – že si počas neho môžeme slobodne robiť, čo chceme. Veľmi zjednodušene môžeme povedať, že v antike ľudia trávili svoj voľný čas v škole a v stredoveku ho zase trávili v kostole.

Pre nás môže byť zaujímavé, že niečo ako voľný čas ľudia v antickom Grécku označovali výrazom „scholé“ – slovom, z ktorého vzniklo slovo škola. Aj podľa niektorých antických filozofov bolo cieľom dobrého a šťastného ľudského života dosiahnuť čo najviac „scholé“ – čiže času, ktorý je venovaný intelektuálnemu rozjímaniu. V antickom období bolo vzdelávanie privilégiom tých najvyšších vrstiev, ktoré nemuseli gro svojho života venovať ťažkej práci a mohli sa vzdelávať a „filozofovať“. Takáto je teda súvislosť antickej „scholé“ označujúcej voľný čas s dnešnou školou. To, čo ľudia robili, keď nepracovali, sa v dávnejších časoch dosť líšilo v závislosti od ich spoločenského statusu.

Dnes je voľný čas oveľa viac demokratizovaný a isté jeho formy sú záležitosťou prakticky celej spoločnosti.

Dnes je čoraz väčšou časťou trávenia voľného času cestovanie. To bolo v minulosti často hlavne prácou človeka, ktorý bol na nejakej obchodnej ceste, expedícii alebo výprave. Ako boli cestovanie a turizmus vnímané v minulosti?

Treba rozlišovať medzi cestovateľom a turistom. Cestovateľov evidujeme odpradávna, lebo na cesty sa vydávali vojaci, misionári, obchodníci, panovníci aj pápeži. Ale cestovanie pre radosť bolo v skorom novoveku a časoch predtým výsadou len pre veľmi obmedzený počet ľudí. Ani oni neboli turistami v zmysle, ako to chápeme dnes. Príchod turistu na scénu časovo korešponduje práve s nástupom modernej spoločnosti v polovici 19. storočia.

Predtým sa ľudia nechodili zrelaxovať napríklad na výlet do hôr?

Nie. Tí, ktorí cestovali v minulosti, aj keď to nebolo súčasťou ich povolania, na to potrebovali veľa času a peňazí. Cesty totiž netrvali pár týždňov, ale mesiace až roky. Bola to namáhavá činnosť a človek musel počas cesty prekonávať veľké prekážky, možné riziká a choroby, čeliť nástrahám prepadnutia, ohrozenia života a tak ďalej. O tom svedčí aj anglický pôvod slovesa cestovať – travel –, ktoré sa v starej angličtine používalo zameniteľne s výrazom travail a podobne ako vo francúzštine označovalo starosti, prácu či námahu.

Cestovateľ musel byť z princípu aktívny, odvážny a podnikavý, no turista, ktorý cestuje pre potešenie, sa zjavil ako výsledok zrodu organizovaného turizmu ako človek pasívny. On očakáva, že sa mu niečo prihodí, že niečo pekné zažije, nie je to však výsledkom jeho vlastného úsilia – to, čo zažije a uvidí, pre neho niekto iný zorganizuje a zabezpečí. To je hlavný rozdiel medzi cestovateľom v minulosti a turistom, ktorý sa objavil v Anglicku v polovici 19. storočia a v priebehu pár desaťročí sa rozšíril ako emblém modernosti v celom západnom svete.

Kým by som v spoločnosti musela byť, aby som mohla byť cestovateľkou povedzme v 18. storočí, ktoré sme spomínali na začiatku?

Museli by ste pochádzať z bohatej aristokratickej rodiny a byť mužom. 17. a 18. storočie je obdobím, v ktorom zaznamenávame fenomén takzvaných Grand Tours. Išlo o cesty mladých, najmä anglických šľachticov vekovo na pomedzí mladosti a dospelosti, ktorých rodiny vysielali na veľkú cestu po Európe. Bola to skúška ich schopností, či takúto cestu zvládnu, a zároveň si v rámci nej mali prakticky overiť a rozšíriť predchádzajúcim vzdelaním nadobudnuté vedomosti o kultúre, vzdelanosti či vede. Samozrejme, ako synovia bohatých rodín boli vybavení financiami a mali rôzne odporúčajúce listy, vďaka ktorým sa aj v zahraničí mali na koho obrátiť.

Grand Tours viedli po najvýznamnejších mestách a pamiatkach Európy spojených predovšetkým s obdobím antiky a s renesanciou – v rámci nich mladí šľachtici navštevovali významné kultúrne centrá Talianska, Paríž a údolie Rhôny vo Francúzsku aj ďalšie významné centrá Nemecka, Holandska, Rakúska či Švajčiarska. Ich trasu vlastne kopírujú aj itineráre mnohých dnešných cestovných kancelárií, ktoré robia okružné cesty po Európe.

Malo to pre nich aj kariérny význam alebo šlo najmä o spoznávanie kultúry a umenia?

Okrem praktického spoznávania kultúrnych a umeleckých artefaktov bolo jedným z cieľov ich ciest aj sledovanie, ako vyzerá život – politika, inštitúcie aj praktické reálie – v iných krajinách a ako sú organizované. Títo chlapci z aristokratických rodín a s dobrým vzdelaním totiž potom často vstupovali do štátnej služby a ašpirovali na vyššie štátne pozície. Takže to bola dobrá príprava na ich budúce povolanie. V istom zmysle môžeme povedať, že to bola vtedajšia forma dnes populárnych študentských pobytov Erazmus, akurát často trvala aj niekoľko rokov.

Ako žena by som v tom čase mohla ísť maximálne do kúpeľov alebo by som mala aj iné možnosti cestovania?

Cestovanie bolo vyhradené najmä pre mužov, ženy samostatne obvykle necestovali. Výnimky však existovali, ako o tom svedčí napríklad kniha českej historičky Lenderovej Dámská jízda o českých cestovateľkách do Talianska v 18. a 19. storočí. Pre ženy však bolo samostatné cestovanie ťažšie aj po vzniku moderného organizovaného turizmu, ktorý bol aj potom, najmä ak hovoríme o individuálnom cestovaní, prevažne mužskou záležitosťou.

V tejto súvislosti mi prichádza na um jeden výrok od Georgea Bernarda Shawa, ktorý veľmi rád trávil čas v hoteloch: za výhodu hotela považoval to, že „je útočiskom muža pred strasťami rodinného života“. Čiže aj hotel, ktorý vznikol kvôli organizovanému turizmu, bol dlhý čas vnímaný ako inštitúcia najmä pre mužskú klientelu.

Je pravda, že s turizmom súvisí aj náš vzťah k opaľovaniu – prísť z dovolenky opálený je často statusovou záležitosťou?

Hnedá opálená pokožka je symbolom zdravia a fyzickej príťažlivosti približne od polovice 20. rokov 20. storočia. Dovtedy bolo znakom vyššieho statusu byť opálený čo najmenej. Bledá pokožka symbolizovala, že človek pochádza z vrstvy, v ktorej nemusí ťažko pracovať vonku na poli či na stavbe, kde je vystavený slnečným lúčom.

V prvých dekádach 20. storočia už nastal rozvoj medzinárodného turizmu. V tomto období si bohatšie vrstvy, najmä – ale nielen – z Británie, mohli dovoliť dovolenkový pobyt v zahraničí. Zároveň už mali k dispozícii dopravné prostriedky, ktoré ich relatívne pohodlne prepravili napríklad k pobrežiu Stredozemného mora či do letovísk na francúzskom pobreží Atlantiku.

K popularite opaľovania a všeobecne i odhaľovania tela nepochybne prispelo aj mimoriadne teplé leto v Anglicku v roku 1928, ktoré podnietilo vznik a rozvoj produkcie opaľovacích krémov, plaviek, slnečných okuliarov a k vnímaniu pláže ako nového priestoru, v ktorom ľudia môžu prestížne tráviť voľný čas a vystavovať svoje telo slnku.

Odkedy máme koncept 40-hodinového pracovného týždňa a niekoľko týždňov platenej dovolenky, na ktorý sme dnes zvyknutí?

Môžeme sa pochváliť tým, že v roku 1918 bol v Československu ako v prvej demokratickej krajine zákonom prijatý 8-hodinový denný pracovný čas. V 20. a 30. rokoch bol vo viacerých európskych krajinách postupne zavádzaný aj inštitút platenej dovolenky. Do Československého právneho poriadku sa dostal už v roku 1925, čiže aj v tomto prípade Československo predstihlo veľkú väčšinu vyspelého sveta. Ale ten spomínaný štyridsaťhodinový pracovný týždeň a dvadsať dní dovolenky sa v európskych krajín objavujú približne od konca 70. rokov, na odporúčanie predchodcu Európskej únie – Európskeho hospodárskeho spoločenstva. U nás platí približne posledných 20 rokov.

Je takýto harmonogram aj dnes v niektorých krajinách luxusom?

Priznám sa, že veľmi neviem, ako je to v ázijských, afrických a juhoamerických krajinách. Ale keď budeme hovoriť o Európe, tu sa skôr experimentuje s kratším pracovným časom. Napríklad v niektorých sektoroch vo Francúzsku sa pokusne zavádzal 35-hodinový pracovný čas.

Niektoré krajiny testujú aj štvordňový pracovný týždeň. Čo si o ňom myslíte?

Počul som o príkladoch zo Španielska a z Islandu. Konkrétne v Španielsku sa čaká na výsledok práve prebiehajúceho trojročného pilotného projektu s 32-hodinovým pracovným týždňom. No i tam, kde sa už nejaké pokusy ukončili, výsledky zatiaľ nie sú jednoznačné.

Kratší pracovný týždeň prináša, samozrejme, mnohé pozitíva, ľudia majú viac kontinuálneho času na rodinu a oddych, ale treba rátať aj s vyšším časovým stresom, keď musia tú istú prácu stihnúť za kratší čas, prípadne sa to môže odraziť na ich zníženom finančnom ohodnotení.

Nejaké masové zavedenie štvordňového pracovného týždňa v blízkej budúcnosti na Slovensku nepredpokladám. Ale určite je zaujímavé sledovať skúsenosti a metódy zamestnávateľov, ktorí sa oň pokúšajú, u nás to bola, ak sa nemýlim, napríklad jedna poisťovňa.

Ako je to s voľným časom dnes? Máme garantovanú dovolenku, voľné víkendy a sviatky, no zároveň sa hovorí o uponáhľaných časoch. Máme teda čas na voľný čas?

Je to dôležitá otázka, ale odpoveď na ňu nie je jednoduchá a ani univerzálna. Niektorí ľudia môžu mať nadbytok voľného času. Napríklad niektorí dôchodcovia alebo ľudia, ktorí sú dlhodobo nezamestnaní.

No ak si predstavíme bežného pracujúceho človeka v produktívnom veku, ktorý má navyše vlastnú rodinu, tak bude s veľkou pravdepodobnosťou patriť k ľuďom, ktorí trpia zúfalým nedostatkom času – alebo minimálne u neho prevláda pocit, že oproti minulosti ho má výrazne menej. Je to dosť zaujímavý paradox, pretože štatistiky nám hovoria, že ľudia trávia v práci čoraz menej času. Napriek tomu vám väčšina ľudí povie, že voľný čas nemá, alebo vyjadruje nespokojnosť s jeho množstvom.

Čím to je?

Jedným z faktorov je, že ako sa zvyšuje náš vek, tak sa nám obyčajne zväčšuje aj množstvo povinností, ktoré v čase, ktorý máme k dispozícii, musíme urobiť. Pocit nedostatku voľného času je teda reálny, keď ho porovnáme s tým, ktorý sme mali k dispozícii povedzme v dvadsiatke.

Z rôznych zahraničných výskumov tiež vyplýva, že ľudia majú tendenciu množstvo času, ktorý trávia v práci, nadhodnocovať a množstvo svojho voľného času podhodnocovať. Keď sa ich výskumníci v dotazníkoch pýtajú, koľko času kde trávia, napíšu subjektívne nejaké čísla, no niektoré výskumy sú doplnené aj presnými časovými denníkmi respondentov. Z nich je možné zistiť, že často uvádzajú menej voľného času, než ho majú v skutočnosti.

Kam sa tie hodiny strácajú a prečo si ich nevieme užiť tak, aby sme si ich pamätali?

Významný faktor, ktorý nás oberá o čas, je naša zvýšená orientácia na konzum. Nemusí to byť len v oblasti nakupovania vecí, ale aj v zmysle toho, nakoľko sa zaoberáme sami sebou a svojimi reálnymi či domnelými potrebami. Napríklad tým, ako chceme vyzerať a pôsobiť na iných – a to nielen vo veci výzoru. To v súčasnosti formuje našu identitu a vyžaduje, aby sme týmto veciam venovali čas.

V minulosti sa ľudia zaoberali sami sebou menej?

Áno, v tom zmysle, že za potrebné považovali uspokojenie menšieho súboru základných potrieb. Ale vlastnosťou konzumnej spoločnosti je, že neustále rozširuje svoju ponuku tovarov, služieb či možností zábavy, čím zasahuje do našich životov, a vytvára tak pocity časovej tiesne. Mnohí ľudia pritom majú pocit, že pokiaľ nesledujú tieto nové trendy, o niečo sa ochudobňujú.

Jednoducho chceme zažiť to, čo počujeme, že zažívajú iní ľudia. Tu vstupuje do hry aj fenomén sociálnych sietí, ktorý nám tieto veci podsúva a hyperbolizuje ich. Máme pocit, že tí druhí ľudia sa majú lepšie, užívajú si viac a tak ďalej. Toto všetko tlačí súčasného človeka do toho, aby venoval čas veciam, ktoré v minulosti až tak neriešil, neboli mu známe či dostupné.

Ako teda čerpať z voľného času čo najviac príjemných emócií a reálneho oddychu?

Keby som to vedel, tak by som si mohol založiť úspešný biznis a ľuďom v tejto oblasti radiť. Je to veľmi individuálne, ale asi je dobré skúsiť sa sústrediť na jednu aktivitu a nenechať si ju zanešváriť tým, že budem paralelne robiť aj množstvo iných vecí a rozptyľovať svoju pozornosť. Počas dovolenky je takisto fajn odstrihnúť sa aspoň na chvíľu od moderných technológií.

Asi trochu odbočím, ale považujem za celkom zaujímavé, že ľudia väčšinou vyjadrujú so svojou dovolenkou spokojnosť. Keď sa ich spýtate, ako sa na dovolenke mali, tak pokiaľ sa im nestalo niečo vyslovene zlé, svoj dovolenkový pobyt si pochvaľujú – na rozdiel od iných bežných súčastí života, na ktoré máme tendenciu skôr frflať. Ľudia totiž radi svoju dovolenku prezentujú ako niečo, čo vyjadruje ich identitu a charakterizuje ich osobnosť – takýto som a toto rád robím, keď môžem. Preto majú tendenciu spätne si racionalizovať svoje rozhodnutie o výbere svojej dovolenky a presvedčiť seba samých, že peniaze, ktoré na ňu vynaložili, boli dobre investované.

Venujete sa aj štúdiu toho, ako ľudia v súčasnosti trávia svoj voľný čas. Čo sú najčastejšie voľnočasové aktivity Slovákov?

Čo sa týka kvantity času tráveného jednotlivými aktivitami, tak vo výskumoch je už asi 50 rokov na prvom mieste sledovanie televízie. Teraz sa to generačne trošku mení, pretože audiovizuálny obsah už môžeme sledovať aj na rôznych iných zariadeniach, tabletoch, počítačoch, smartfónoch, a tak sa čoraz viac na popredné priečky tlačí zábava na počítači, internete. Treba však povedať, že akési uzatváranie sa pred svetom za obrazovkami počítačov nie je úplne fatálne, lebo zvlášť na Slovensku máme na vysokej priečke voľnočasových aktivít aj osobné stretnutia s priateľmi a so známymi.

Niekedy sa hovorí aj o tom, že ľudia trávia čoraz menej času v exteriéri a pri trávení voľného času sme čoraz pasívnejší než v minulosti. Ukazuje sa, že to nie je celkom pravda. Keď porovnávame údaje dajme tomu spred tridsiatich rokov s tými dnešnými, ukazuje sa, že ľudia sa dnes venujú pohybu a športu v priemere viac než v minulosti. Takže aj keď mnohí trávia pred obrazovkami, monitormi a displejmi neúmerné množstvo času, celkovým voľnočasovým trendom je fyzicky a kultúrne aktívnejšia populácia – vrátanie väčšieho dôrazu na sebavzdelávanie a sociálne kontakty.

Na druhej strane netreba zabúdať ani na význam pasívneho odpočinku ako dôležitej súčasti voľného času. Často túto položku zabúdame zaradiť do výskumov, no keď dáme respondentom možnosť označiť ju, býva tiež pomerne častá a je to vlastne pochopiteľné.

Čo je vlastne pasívny odpočinok? Keď sa pozerám von oknom na vtáčiky na balkóne?

Napríklad. Do posledných výskumov sme zaradili položku „pasívny odpočinok, ničnerobenie“, pod čím si niekto môže predstaviť, že si ľahne na gauč a díva sa do stropu, iný, že trebárs pozerá von oknom a premýšľa, a ďalší, že si zdriemne. Skrátka sú chvíle, keď nerobíme nič, čo by bolo hodné zaznamenania.

Nemajú ľudia problém priznať, že sa nevenujú napríklad nejakému sebazdokonaľovaniu alebo niečomu zábavnejšiemu?

Nie, pretože sociologické výskumy sú väčšinou anonymné. Ale nemám pocit, že by sa ľudia nechceli priznať k tomu, že niekedy nerobia nič. Aj psychológovia v súčasnosti vyzývajú ľudí, aby trošku zvoľnili, a upozorňujú, že nie je nutné mať čas stále naplnený nejakými činnosťami. Dosť sa o tom hovorí napríklad aj v súvislosti s deťmi. Že ich ako rodičia preťažujeme množstvom rôznych krúžkov a že skrátka potrebujú aj nejaký čas mimo školy, počas ktorého nebudú robiť zdanlivo nič „užitočné“.

Balans medzi prácou a voľným časom máme asi lepší ako ľudia pred 100 rokmi, no zároveň sa objavili fenomény ako vyhorenie. Ako na to vplývajú, nehľadiac na dĺžku pracovného času, stres a iné faktory?

Neviem, či ho máme automaticky lepší ako pred 100 rokmi. Je to veľmi individuálne, ale zosúlaďovanie pracovného a rodinného života, teda takzvaný life – work balance, je veľmi dôležitá téma. Zaoberá sa ňou aj množstvo vedeckých prác i výskumov. Napríklad väčšina manželstiev či partnerstiev je v súčasnosti dvojkariérových, čo znamená, že na plný úväzok sú zamestnaní muž i žena.

Na to však v našich podmienkach stále doplácajú hlavne ženy. Ak majú deti a sú úspešné v zamestnaní, často bývajú absolútne vyšťavené a uvádzajú, že nemajú takmer žiadny čas pre seba, alebo potom zaostávajú kariérne, pretože v našej spoločnosti sa žena stále považuje za tú, ktorá by mala mať primárnu zodpovednosť za deti a rodinu. Zamestnávatelia preto často dávajú pri kariérnom postupe prednosť mužom. Celkovo sa u nás v poslednom čase už dosť hovorí o potrebe zabezpečenia balansu medzi rodinným životom a prácou, ale mnohí zamestnávatelia pre to nič konkrétne nerobia.

Stres a pocity, že nemáme na nič čas, však môžu byť zapríčinené aj tým, že veľa ľudí dnes chce stihnúť toho čo najviac. Vrátane voľnočasových aktivít. Dôsledkom je naša zaneprázdnenosť aj vo voľnom čase – ten sa takisto stáva u niektorých skupín obyvateľstva fragmentovaným a uponáhľaným. Zaujímavým fenoménom v tomto ohľade sú aj nové technológie, ktoré by nám čas mali šetriť, ale v skutočnosti nám ho často berú.

Máte na mysli neobmedzený prístup na sociálne médiá?

Myslel som technológie, ktoré bežne využívame v domácnostiach. Výskumy nám ukazujú, že mnohé prístroje možno šetria námahu, ale množstvo času, ktoré vynakladáme na domáce práce, sa v dlhodobej perspektíve nemení. Klasický príklad je pranie. Je oveľa jednoduchšie ako kedysi, no v niektorých domácnostiach sa dnes perie aj každý deň, pričom v minulosti, pred vynálezom automatickej práčky, to bolo možno raz za dva týždne. Pranie bývalo veľmi namáhavou prácou a dnes je, samozrejme, oveľa pohodlnejšie, no celkový čas, ktorý praniu a záležitostiam okolo toho venujeme, sa rozhodne neznížil.

Ale ako ste naznačili, veľa času nám berie aj nepretržitá možnosť byť dostupnými či viditeľnými napríklad na sociálnych sieťach, ktorú vďaka novým technológiám máme. To zavádza praktiky multitaskingu, čiže vykonávania viacerých činností naraz, aj do voľného času.

Multitasking voľný čas znekvalitňuje?

Myslím si, že áno. V minulosti ste si knižku mohli čítať nerušene, ale teraz máte pri sebe mobil, a keď vám chodia správy, na ktoré paralelne odpovedáte, pravdepodobne prečítate menej strán a oveľa menej si z nich zapamätáte. To isté sa týka aj sledovania filmov či pobytu v prírode, kde si stále niečo fotíme či zaznamenávame na mobil. Paralelné vykonávanie viacerých aktivít jednoducho prispieva k fragmentácii voľného času, z ktorého potom nemáme taký zážitok, ako keby sme si naplno užívali len jednu aktivitu.

Niektoré firmy ponúkajú benefit takzvaného sabatikalu, počas ktorého človek nepracuje a môže si robiť, čo chce. Nedostáva síce žiadnu plácu, no firma mu podrží pracovnú pozíciu. Ako to vyzerá z výskumov – sú ľudia ochotní obetovať časť peňazí za viac voľného času?

Z literatúry sú mi známe najmä výskumy, ktoré boli robené v 80. rokoch, keď bol v ekonomicky úspešných európskych krajinách rastúci záujem o aktívne trávenie voľného času. Nebolo to zvlášť výrazné, ale ľudia v týchto výskumoch vtedy mierne preferovali možnosť mať viac voľného času pred vyšším príjmom.

No v 90. rokoch už výskumy v tých istých krajinách o uprednostňovaní voľného času pred vyšším príjmom nehovorili. Ľudia by totiž radi mali viac voľného času, no štatistiky zároveň hovoria, že naň vynakladajú čoraz väčšiu časť svojich príjmov. Čiže to je taký začarovaný kruh. Chceme si užiť viac voľna, no na to potrebujeme viac peňazí, a aby sme ich získali, potrebujeme zase viac pracovať.

Niektorí ľudia si do svojho voľného času nemôžu dovoliť investovať takmer nič. Rozprávali sme sa o tom, že dnes sú voľnočasové aktivity oveľa prístupnejšie masám, ale ako ich trávia ľudia, pre ktorých je to stále luxus? 

Samozrejme, sú aj ľudia, ktorí nemajú na to, aby vynakladali veľa peňazí na voľnočasové aktivity. Sú to najmä dlhodobejšie nezamestnaní či vo zvýšenej miere ľudia, ktorí žijú v ekonomicky marginalizovaných regiónoch s nedostatkom pracovných príležitostí. Pri spôsoboch trávenia voľného času však nie sú dôležité iba ekonomické zdroje, ale aj kultúrny kapitál, čiže napríklad v rodine získaný spôsob života, osvojené zvyklosti, kultúrny vkus. Vieme, že mnohí ľudia, ktorí aj majú možnosť tráviť voľný čas nejakými aktivitami, to nerobia práve pre nejaké kultúrne bariéry alebo preto, lebo nemajú návyk, aby to tak robili.

Voľný čas sa vo všeobecnosti dá tráviť kvalitne aj bez peňazí. Najmä starší dospelí si pamätajú na to, že napríklad v detstve trávili veľkú časť voľného času „zadarmo“ v rovesníckych skupinách, v mieste svojho bydliska a na verejných ihriskách. Dnes je to trochu inak a deti navštevujú prevažne platené krúžky, sú členmi rôznych oddielov a klubov, chodia na jazykové kurzy a ich voľný čas je väčšinovo organizovaný a platený rodičmi.

Z tohto rozhovoru mám pocit, že voľný čas vie byť aj dosť stresujúci. Vy ako človek, ktorý ho skúma, ho viete vychutnať?

Snažím sa ho využiť čo najlepšie, no zároveň viem, že s ním vždy nenarábam tak, ako by som mohol a mal. Čiže aj v mojom prípade platí známe príslovie, že kováčova kobyla a šustrova žena chodia bosé. Ani sociológ skúmajúci voľný čas ten svoj netrávi vždy vzorovo a mnohokrát si nevie na svoj voľný čas nájsť čas.