Denník N

Spisovateľka Werona Gogola: Slovensko je republika rozbitého asfaltu. Opravy sú povrchné a spoza volantu SUV to je jedno

Werona Gogola. Foto N - Tomáš Benedikovič
Werona Gogola. Foto N – Tomáš Benedikovič

Môj muž Slovák sa chce zbaliť a vypadnúť, ja ako Poľka tu chcem zostať, žiť na Slovensku, vraví spisovateľka a prekladateľka Weronika Gogola.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Tento text je súčasťou seriálu Slovensko očami cudzincov. Prinesie sériu rozhovorov s osobnosťami z celého sveta, ktorí tu žijú alebo dlhodobo žili. Patríme skôr na Západ či na Východ? Čo sa cudzincom na ľuďoch u nás páči a čo nie? Čo sú ich obľúbené miesta a predovšetkým: Akí sme? Rozhovory budeme zverejňovať každý piatok. Všetky rozhovory a možnosť odoberať ďalšie vydania e-mailom nájdete na stránke seriálu Slovensko očami cudzincov.

V škole nám vraveli, že našimi národnými symbolmi sú Fryderyk Chopin a melanchólia, píše poľská spisovateľka Weronika Gogola vo svojej knihe o Slovensku Ufo nad Bratislavou.

„Krajinu môjho detstva vytyčovali vŕby… Bridila sa mi tá bútľavina usadená vnútri. Utiekla som. Nedokázala som zniesť tú nanútenú melanchóliu, ten vzduch skazený ako mlieko.“

Tu je to inak, hovorí o Slovensku. „Všetko je pomalšie, lenivejšie, pokojnejšie. Nik a nič sa nejde potrhať,“ hovorí a tvrdí, že si tu žijeme svoje „slovenské dolče vita“.

Vyrastali ste v dedinke Olszyny, čo nie je ďaleko od Slovenska. Aké to tam bolo?

Narodila som sa v neďalekom mestečku Nowy Sącz blízko Starej Ľubovne. Veľa Slovákov ho pozná, lebo tam zvyknú nakupovať. V obchodných centrách bežne počuť slovenčinu. S rodinou sme navštevovali aj Bardejov, to boli moje prvé výlety v zahraničí. Najbližšie väčšie poľské mestá Gorlice a Tarnov od nás boli vzdialené asi 30 kilometrov. Rozdeľovalo to ľudí na tých, čo chodili do Gorlíc, a ostatných, ktorí navštevovali Tarnov. Gorlice sme vnímali ako viac rusínske, východné. Tarnov ako západnejšie mesto bližšie ku Krakovu, kam sme chodievali aj my, lebo tam otec učil. Neboli sme úplne tradičná rodina.

Prečo?

V triede som mala 32 spolužiakov, z toho len traja z nás

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko očami cudzincov

Seriál rozhovorov s cudzincami o tom, ako vnímajú Slovensko. Zverejňujeme každý piatok.

Slovensko

Teraz najčítanejšie