Denník N

Viky vytvára online kvír knižnicu pre všetkých. Verejné knižnice takúto literatúru nemajú, alebo jej je málo

Foto: Diana Burgerová z Nadácie pre deti Slovenska
Foto: Diana Burgerová z Nadácie pre deti Slovenska

Viky Ferenčáková pochádza z Levoče, z malého mesta na východe Slovenska. Väčšinu času ale trávi v Bratislave, študuje tu právo. Okrem toho je členkou študentského kvír spolku LIGHT* na Univerzite Komenského. Na sociálnej sieti Instagram vytvorila online kvír knižnicu, kde si môže literatúru tohto typu požičať ktokoľvek – anonymne a bez predsudkov.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

V rozhovore hovorí o tom:

  • prečo sa v našej spoločnosti necíti bezpečne
  • čo môžeme urobiť, aby sa ľudia z kvír komunity cítili v spoločnosti lepšie
  • čo chýba kvír študentstvu na Univerzite Komenského
  • čo robí študentský kvír spolok LIGHT*
  • ako funguje online kvír knižnica, ktorú vytvorila

Cítiš sa v Bratislave, doma v Levoči – v našej spoločnosti – bezpečne?

Necítim sa bezpečne. Ak vychádzame z toho, čo sa tu stalo v októbri minulého roka, a nemám na mysli len vraždu na Zámockej, ale aj nehodu na Zochovej či homofóbny útok v Nitre, tak sa bezpečne rozhodne necítim. S kamošstvom, ale aj doma, sme viedli dosť intenzívne debaty o tom, aký je život nevyspytateľný. Do Bratislavy som prišla študovať, plniť si sny. No stačí, že si v zlom čase sadnem na obyčajnú autobusovú zastávku alebo do baru na limonádu, alebo budem organizovať podporné aktivity pre kvír ľudí a som v ohrození. Zrazí ma opitý vodič, zastrelí ma extrémista alebo ma niekto možno napadne, lebo so mnou nebude súhlasiť alebo sa mu nebude páčiť, ako som oblečená. Neustále počítať s rizikom a necítiť sa v bezpečí, to nie je v poriadku. Pamätám si, ako sme sa v meste po demonštráciách po vražde báli. Odchádzali sme spred Teplárne, z námestia aj spred parlamentu a hovorili sme si – skryme si radšej tie dúhové stužky. Buďme nenápadní. Napíšme si, že sme došli domov v poriadku. To bol tak paralyzujúci zlý pocit, pri ktorom človek nejaký čas nemôže normálne ani fungovať. Robiť, čo ho baví. Stále tam niekde vzadu visí to „čo ak“. Čo ak sa niečo stane, čo ak niekomu zase prepne.

Pamätám si to dobre. Od začiatku ruskej agresie na Ukrajine nosím na oblečení ukrajinskú vlajku. Občas si k tomu pripnem aj dúhovú stužku či odznak Jána a Martiny. Po vražde na Zámockej som to všetko na pár dní zo seba zložila. No potom som si povedala, že sa predsa nemôžem báť za svoju liberálnosť, otvorenosť a jasné proukrajinské nastavenie.

Ja nechcem žiť v spoločnosti, kde sa bojím čo i len nosiť stužku.

Ani ja nie. Keď už sme pri tom žití – ako sa na Slovensku žije dúhovým mladým ľuďom, dúhovým rodinám, s ktorými sa stretávaš?

Podľa mňa veľmi ťažko. V kvír komunite je množstvo mladých ľudí, ktorí majú kvírfóbnych rodičov, niektorých dokonca kvôli ich identite aj vyhodili z domu, nerozprávajú sa s nimi. Dúhové rodiny to nemajú o nič ľahšie. Nemajú žiadne právomoci, žiadnu ochranu. Ak by sa povedzme v dúhovej rodine dvoch žien stalo niečo tej žene, ktorú slovenské právo rozoznáva ako matku, druhá mama dieťaťa, hoci ho vychováva a stará sa oň rovnako, by sa k nemu z právneho hľadiska vôbec nemusela dostať. Nie je to strašné? Mladé kvír páry sa chodia sobášiť do Rakúska alebo do Ameriky. Podobne je to, ak chcú mať spolu dieťa. Pritom, vezmime si také Írsko či Španielsko. Sú to veľmi silno kresťanské krajiny, no homosexuálne páry si tam môžu okrem iného aj adoptovať deti. A je to pre nich úplne normálne, prirodzené. Nijako to predsa neovplyvňuje tých ľudí, ktorí rovnako pohlavné manželstvá uzatvárať nechcú, ani ich deti, ako sa nám to niektorí snažia tvrdiť. Na Slovensku sa mnohí kvír ľudia takisto zatajujú v práci. Nechcú, aby ich preto, akí sú, niekto diskriminoval. V každej etape života narážajú na obrovské prekážky v spoločnosti, žijú v strachu. Keď počujem, že na Slovensku ešte nedozrel čas ani na registrované partnerstvá, neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Tento štát nie je schopný dať nám ani omrvinku z omrvinky.

Určite si už počula o tom, ako ruská invázia na Ukrajine mobilizuje ukrajinskú spoločnosť aj smerom ku kvír komunite. Začalo to zákazom nenávistných prejavov, do parlamentu sa dostal návrh o právach pre páry rovnakého pohlavia. Kvír vojaci a vojačky nosia hrdo insígniu jednorožca, ktorý sa stal symbolom tejto komunity na vojenských uniformách.

Áno. Ukrajinci sú vo vojne a stíhajú pritom riešiť ešte aj práva LGBTI+ ľudí. Je to pre nich dôležitá vec. A my tu medzitým riešime nejakého dôverníka…

Foto: Diana Burgerová z Nadácie pre deti Slovenska

Čo môžeme urobiť my nekvír, ale otvorení a rešpektujúci ľudia, aby sme kvír ľuďom pomohli cítiť sa v tejto spoločnosti lepšie? 

Úplný základ je nebyť ticho. To platí na ulici, ale aj v online priestore. Kvír ľudia sú na to často sami. Alebo aspoň majú taký pocit. Na každého človeka, čo z úst vypúšťa hanlivé pomenovania a uráža druhých, by mal byť niekde protiklad. Človek, ktorý jasne povie, že takéto správanie nebude tolerovať. Komunitu môžete podporiť aj tak, že sa budete zúčastňovať kvír akcií, napríklad nášho LIGHT* kvír festivalu. To, že ho organizuje kvír komunita, neznamená, že je len pre jej členstvo. Je pre všetkých. Dôležité však je v podpore aj zotrvať. Po vražde na Zámockej sa spoločnosť opäť na chvíľu zomkla, no koľko z týchto ľudí už na to zabudlo? Vyprchalo to z nich. Dali najavo svoju podporu, keď sa stalo niečo zlé, ale úprimne, tam to končí. Chýba nám ich kontinuálna podpora.

Dožijeme sa podľa teba toho, že sa budú deti na hodine sexuálnej výchovy rozprávať o tranzícii, transrodovosti či nebinárnosti?

Bude to trvať veľmi dlho. Som z Levoče, z východného Slovenska – keby som neprišla do Bratislavy, nemala kamarátstvo, ktoré sa o tom otvorene rozpráva, možno by som na pojem ako je nebinárny človek nenarazila ani na internete. Mladí ľudia sa dnes edukujú prevažne sami, no často pritom narazia na nesprávne zdroje. Ja mám 20 rokov. Chcem svoje poznatky a vedomosti o kvír komunite posúvať ďalej. Chcem pomôcť vychovávať mladú generáciu k inklúzii, k otvorenosti. Kým to však dostaneme aj do oficiálnych dokumentov, to sa ešte načakáme. Existujú tu však aj iniciatívy, ktoré sa o to snažia. Napríklad organizácia inTYMYta bojovala zato, aby sa do novej kurikulárnej školskej reformy dostali tieto poznatky aspoň čiastočne. Skvelá organizácia Človek v ohrození sa v rámci projektu Jeden svet snaží prinášať prostredníctvom filmov na školy aj LGBTI+ témy. Minulý rok sme spolu s nimi vytvorili aj metodickú príručku k filmu Tobi – vo farbách dúhy. Vidieť však, že aktívna je tu stále tá istá hŕstka ľudí, ktorá pracuje na 25 rôznych projektoch naraz. To nestačí. Musí nás byť viac.

V rámci študentského spolku LIGHT* robíte niekoľko zaujímavých aktivít. Organizujete workshopy pre zamestnanectvo univerzity, ale aj pre mládež. Organizujete kvír festival. Minulý rok ste robili aj dotazníkový prieskum pre ľudí z kvír komunity. Čo im na univerzite chýba?

Napríklad rodovo neutrálne toalety. Dúfali sme, že by sa to mohlo podariť aspoň na jednej z fakúlt, komunikovali sme o tom aj s vedením, ale zatiaľ sa to nepodarilo. Veľa z trans ľudí rieši aj problémy s ubytovaním. Bolo by skvelé, keby si mohli vybrať preferované pohlavie spolubývajúcej osoby. Chýba im aj plnohodnotná psychologická poradňa. Takisto sa stále na univerzite stretávame na prednáškach aj s nevhodnými komentármi od pedagógov a pedagogičiek. S tým sa bojuje veľmi ťažko. Aj preto sme sa rozhodli začať s workshopmi pre zamestnanectvo školy. Tento rok v januári sme zorganizovali prvý takýto workshop s Centrom rodových štúdií. Prišlo naň 17 ľudí, čo je skvelý výsledok. Pôvodne som si myslela, že prídu maximálne piati. Lektorkou bola ľudskoprávna aktivistka Jana Jablonická-Zezulová, bývalá študentka univerzity. Previedla ich históriou kvír komunity, bojom za ľudské práva a podobne.

 Vráťme sa ešte k tebe. Aký typ práva ti je vlastne blízky?

To je ťažká otázka. Veľmi ma baví ústavné právo. Venujem sa mu aj v téme mojej bakalárskej práce. Ale zároveň si viem dosť dobre predstaviť, že by som v budúcnosti pracovala v nejakej neziskovej organizácii a pomáhala v boji za ľudské práva. Blízko však mám aj k rodinnému právu. To odvetvie je práve dôvodom, prečo som sa rozhodla právo študovať. Na vlastnej koži som zažila, aké je to súdiť sa o výživné s vlastným otcom. Nechcem, aby to museli zažívať aj iné deti a rada by som im v takých situáciách pomohla čo najviac. No ešte vôbec nemám jasno v tom, kde nakoniec skončím.

V roku 2022 si sa zapojila do vzdelávacieho programu Nadácie pre deti Slovenska pre mladých komunitných lídrov a líderky s názvom Spojme hlavy. Vďaka tomu teraz buduješ online kvír knižnicu. Ako knižnica funguje? 

Mojím projektom sa snažím dať priestor nielen kvír ľuďom, ale komukoľvek, aby si mohli požičiavať tematické knihy a vzdelávať sa v tejto oblasti. Samozrejme, ide aj o to, aby sa kvír ľudia dozvedeli niečo o sebe a o ľuďoch, ktorí sú im podobní. Mnohí kvír ľudia sa necítia bezpečne, keď si vo verejných či univerzitných knižniciach požičiavajú nejakú knihu o tejto téme. Veľa z týchto kníh v knižniciach navyše nie je dostupných, alebo sú len v angličtine. Pri zostavovaní prvotného zoznamu kníh som sa doň snažila zahrnúť náučné knihy nielen v cudzom jazyku, ale aj také, ktoré sú v češtine a slovenčine. Takisto je tu i možnosť požičať si beletriu od slovenského i zahraničného autorstva. Online kvír knižnicu nájdu ľudia na Instagrame pod názvom @kvir_kniznica.

Neskúšali ste sa s univerzitou dohodnúť na nejakých fyzických priestoroch, prípadne s fakultnou knižnicou?

Momentálne nemáme priestor, kde by sme našu knižnicu vedeli pretaviť do fyzickej podoby. Pri mapovaní potrieb silne zaznela otázka bezpečnosti, nielen teda samotných ľudí, ale aj kníh, čo by sme v univerzitnej či fakultnej knižnici zabezpečiť nevedeli. Takisto sme ju chceli sprístupniť pre ľudí, ktorí by takúto literatúru nechceli mať požičanú na svoj ISIC alebo na iný preukaz, čiže online knižnica bola naša najlepšia možnosť. Knihy je teda možné požičať si po vyplnení registračného formulára a konkrétne detaily, o ktorú knihu majú záujem či kde a kedy si ju vieme predať, si už vieme dohodnúť v súkromnej správe.

Nadviažeš na online knižnicu ešte nejakými ďalšími aktivitami? 

Okrem samotného rozširovania knižnice by som rada usporiadala aj besedy s autorstvom zo Slovenska či Českej republiky. Ich kvír knihy nie sú medzi čitateľmi tak známe, ako sú napríklad diela zahraničného autorstva. Oveľa ťažšie si hľadajú svojich fanúšikov a fanúšičky. Chcela by som im teda dať možnosť predstaviť svoju tvorbu a porozprávať nám o tom, akú mali skúsenosť pri vydávaní svojich diel. Takisto som rozmýšľala aj nad večerom autorského čítania. Viem o viacerých ľuďoch, ktorí sa venujú písaniu a bolo by skvelé, ak by dostali príležitosť ukázať svoju tvorbu širšiemu publiku.

S akými knihami z tvojej online kvír knižnice by mohli začať čítanie ľudia, pre ktorých je kvír komunita zatiaľ veľkou neznámou?

Určite odporúčam beletriu od Duša Martinčoka s názvom Niekto sa nájde. Je to naozaj skvelá kniha. Naopak, z odborného súdka zas odporúčam Nebinárnu príručku od Victory Vargicovie. Samo je nebinárnou osobou, vychádza teda z vlastnej skúsenosti.

Čo je vzdelávací program Spojme hlavy? 

Ide o ročný vzdelávací program Nadácie pre deti Slovenska na podporu mladých komunitných lídrov a líderiek od 15 do 25 rokov, ktorým záleží na mieste, v ktorom žijú. Od roku 2020 do roku 2023 ho absolvovalo 42 dievčat a 32 chlapcov z celého Slovenska. Tí sa počas jedného roka zúčastnili vzdelávacích workshopov zameraných na ich osobný rozvoj, životné zručnosti, spoluprácu so samosprávou aj tvorbu projektov. Tie neskôr sami, s pomocou mentorov a mentoriek, realizovali vo svojich komunitách. Venovali sa najmä témam životné prostredie, kultúra, komunita, vzdelávanie a verejný priestor. O 15 projektoch natočila Nadácia pre deti Slovenska aj krátke videá priamo z terénu.

Pozrieť si ich môžete TU:

Vzdelávací program Spojme hlavy realizovala Nadácia pre deti Slovenska v rámci projektu Mladí komunitní lídri od roku 2020 do roku 2023. Projekt Mladí komunitní lídri bol podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Projekt finančne podporila aj Komunálna poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie