Veliteľ slovenských hasičov v Grécku: Na Rodose nás požiar preskakoval. Aj my však máme len jeden život
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
V polovici júla vypukli na Rodose veľké požiare a v rámci Mechanizmu civilnej ochrany EÚ a programu RescEU tam išli na pomoc aj slovenskí hasiči.
Doma poznajú každý kopec, ale tu si museli najprv skontrolovať terén a premyslieť únikové cesty. „Život máme aj my len jeden a musíme si ho chrániť,“ hovorí major Oto Hudec, veliteľ skupiny STRED modulu pozemného hasenia Slovensko.
Boli tam štyridsiatky horúčavy, extrémne sucho a nárazový vietor taký silný, že požiar vedel za hodinu „prejsť desať kilometrov z dediny do dediny a cestou spáliť polia“.
Učia sa prispôsobiť sa klimatickej zmene, lebo raz to príde vraj aj na Slovensko. Jediné, na čo sa pripraviť nedá, je psychický tlak, keď z horiaceho domu vyťahujete ranených. „Človeka na to nič nepripraví, ani simulácie,“ dodal Hudec.
Rozprávame sa:
- prečo bolo náročné uhasiť požiar na Rodose, aké úlohy tam vykonávali a ako evakuovali ľudí;
- aký to bol pocit, keď im dievčatko z Rodosu nakreslilo obrázok a ľudia ponúkali pitie a jedlo;
- či hasiči, ktorí v horiacich domoch hľadajú ľudí prosiacich o pomoc, netrpia posttraumatickou stresovou poruchou;
- aké faktory zhoršujú požiare a ako sa hasiči starajú o vlastnú bezpečnosť;
- či je cítiť klimatickú krízu a na čo sa máme pripraviť do budúcnosti na Slovensku.
Už 18. júla vás nasadili na Rodos. Aké to tam bolo?
Na Rodose to bolo ťažké, lebo požiar sa šíril rýchlo, teploty presahovali 45 stupňov, niekedy bolo aj 48 stupňov. Museli sme sa rýchlo prispôsobiť týmto klimatickým podmienkam a plniť úlohy. Každý tím, keď príde do zahraničia, má svojho styčného dôstojníka z tej danej krajiny. My sme mali dvoch styčných dôstojníkov z Grécka, ktorí nám cez operačné stredisko dávali úlohy, ktoré sme na Rodose plnili. Boli sme priamo nasadení na prednej línii, kde sa požiar šíril a mali sme chrániť aj dediny, ktoré tam sú. Robili sme aj kyvadlovú dopravu.
Čo je to kyvadlová doprava?
My, čo máme kapacitne najväčšiu cisternu, sme ju priblížili čo najbližšie k miestnym jednotkám, keďže na ostrove nie je dostatok vodného zdroja ako na Slovensku, kde my môžeme kyvadlovkou dopĺňať hasiacu látku aj z hydrantovej siete a potom efektívne hasiť požiar. Takže na Rodose sme my približovali hasiacu látku a miestne jednotky si chodili k nám po vodu, aby sa s ňou potom vrátili na požiarne línie a ich zásahové úseky.
Išlo viac o lesné alebo mestské požiare? Spomínali ste, že ste chránili dediny.
Rodos je viac-menej zalesnená oblasť a v okrajových a prímorských častiach sú dediny a mestá. Lesné požiare sa šírili na mestá tým, že vietor tam má veľkú intenzitu, nárazovo niekedy až 40 kilometrov za hodinu. Okrem toho bola vysoká teplota a nízka vlhkosť. U nás je vlhkosť cez 35 percent a vyššie, preto sa u nás lesný požiar nešíri tak dramaticky rýchlo ako tu.
Ako rýchlo sa šíril?
Tu napríklad vidíte požiar v jednej dedine a o hodinu je v druhej, desať kilometrov vzdialenej dedine. Za hodinu požiar vedel prejsť desať kilometrov z dediny do dediny a cestou spáliť polia. Nedalo sa uchrániť,
