Spoluväzeň umieral v kŕčoch päť hodín, spomína bývalý zajatec Rusov

Ukrajinský aktivista Roman Baklažov vlastnil pred vlaňajšou ruskou inváziou na Ukrajinu a okupáciou Chersonu továreň na nábytok. V Rusmi okupovanom meste prežil sedem mesiacov, z toho dva mesiace ho Rusi väznili a mučili.

V rozhovore pre Deník N a web ProUkrajina počas návštevy Odesy, kde Baklažov žije, rozpráva o postupoch dozorcov aj o tom, ako sa ho Rusi pokúšali prevychovať.

Mohli ste sa ako mladý muž počas ruskej okupácie normálne pohybovať po Chersone?

Áno, v tom nebol problém. V mestách ako Cherson sa (okupanti) správali ešte viac-menej normálne, tak im to nariadili. V dedinách vyčíňali oveľa viac. Keď vás však zadržali a mučili, už sa mohlo odohrať čokoľvek.

Ako ste sa dostali do zajatia?

Počas okupácie som bol dobrovoľník s proukrajinským postojom. Snažil som sa nebyť príliš nápadný, ale potom začali miestni blogeri ukazovať, ako pomáhame ľuďom a že sme zriadili humanitárny štáb. Ľudia nám vozili suroviny, varili sme teplé obedy, asi štyristo porcií denne.

Museli ste to robiť tajne alebo sa to dalo verejne?

Dalo sa to robiť verejne, ale keď Rusi začali „zbierať“ dobrovoľníkov, prišli aj po mňa.

Bývali sme v dome v centre mesta a vzali ma pri prvej prehliadke, potom urobili ďalšie tri. Ako sa ukázalo, medzi ruskými zložkami neexistuje komunikácia.

Raz, keď som bol väznený už päť dní, prišli ďalší – všetci v čiernych uniformách – a preliezli plot ako nindža korytnačky. Mama plakala a hovorila: „Už ste ho zadržali!“ A ich šéf odpovedal: „Ja som ho nezadržal.“

Inokedy prišli s tým, že hľadajú „zvlášť nebezpečného zločinca“ Romana Baklažova. Moja mama im povedala: „Toho ste predsa zadržali.“ A oni na to: „Už ho asi pustili a schováva sa u priateľov. Prídeme ešte večer.“ Večer už nikto neprišiel. To bola tretia prehliadka, asi desiaty deň, čo som bol v zajatí.

Na základe čoho vás zadržali?

Hlavne pre to, že som bol dobrovoľník a že som v roku 2014 bol v Pravom sektore (ukrajinská nacionalistická strana – pozn. red.). A že som pôsobil ako zástupca oblastného riaditeľa Ukrajinského národného zhromaždenia – Ukrajinskej národnej sebaobrany (nacionalistické zoskupenie patriace ku krajnej pravici – pozn. red.).

Mám dve charitatívne nadácie, jedna z nich je dobročinný fond na podporu práporu zvláštneho určenia Cherson. Vytvorili sme ho v roku 2014, bojoval v Ilovajsku. Zahynulo tam veľa našich bojovníkov. Potom tento prápor prešiel pod ministerstvo vnútra.

Druhá nadácia, v ktorej pôsobím, sa zaoberá opravami domov zničených vojnou, najmä v Posade-Pokrovskom.

V roku 2015 alebo 2016 som v Chersone usporiadal pochod s pochodňami. Našli to u mňa v notebooku, a preto sa ma rozhodli „prevychovať“.

Vy ste si nevymazali telefón a počítač, kým prišli?

Čo som stihol, to som vymazal, napríklad celú symboliku Pravého sektora. Ale nestihol som vymazať úplne všetko.

Odviezli vás, ako hovoria miestni, „do jamy“? (Rusi často väznili zadržaných Ukrajincov v pivniciach – pozn. red.)

Niekedy používali pivnice, pre nás to bolo druhé poschodie. Pred okupáciou v tej budove boli cely predbežného zadržania.

V akých podmienkach vás držali? Koľko ľudí s vami väznili?

To miesto bolo pre 73 ľudí a v čase, keď som tam bol, nás tam bolo asi 135. Boli tam cely pre 4 – 5 osôb a dve samotky. V jednej bol starosta Chersonu Ihor Kolychajev (podľa dostupných správ stále väznený Rusmi – pozn. red.). Do druhej dali toho, koho považovali za nebezpečného.

Podmienky boli príšerné. Jedlo prakticky nebolo, bola len presolená pohánková kaša. Presoľovali ju schválne, pretože to dehydruje a z toho treba stále ísť na záchod.

Držali nás tam rosgvardijci. Ich veliteľ Ľoša napríklad našich chlapcov nútil, aby jedli farebné rozlišovacie pásky, ktoré nosila na rukách teroborona (pôvodne dobrovoľnícka zložka na podporu armády, teraz už súčasť Ozbrojených síl Ukrajiny – pozn. red.).

Bol tam napríklad jeden Armén a Ľoša sa ho spýtal: „Kto si?“ Odpovedal, že Armén. Ľoša na to: „Ja som s Arménmi slúžil, to sú normálni chlapi.“ Odrezal z rozlišovacej pásky tri kusy a hovorí mu – zjedz to a ja ťa nechám tak.

Pustili ho?

Nie, ale už ho nemučili.

Okrem miesta, kde som bol zatvorený, bola ešte pivnica prevádzkovaná FSB v budove jednej továrne v Chersone. Pred inváziou tam bola posilňovňa. Tá budova nebola prispôsobená na zadržiavanie ľudí.

Dovolili im ísť na záchod napríklad raz za tri, štyri, päť dní. Sedeli tam pripútaní k radiátoru. Tam to bolo fakt zlé. Ak sme my boli v pr**li, oni boli totálne v pr**li.

Väznitelia nemali metodiku, ako pracovať s väzňami? Mohli si robiť, čo chceli?

Metodika bola, ale mohli improvizovať. Napríklad FSB vodila našich chlapcov na výsluchy, a keď sa im nepáčilo, ako odpovedali, tak si „objednali“ u dozorcov, aby ich v noci zbili.

V mojej cele zabili človeka. Narodeniny mám 29. júla, on začal umierať deň predtým. Päť hodín mal kŕče. Zomrel v deň mojich narodenín. Potom nás viedli na výsluch a mysleli sme si, že Rusi povedia, že sme ho zabili my. A že bude po nás.

Pochovali ho v polovici leta, telo potom bolo nájdené až vo februári.

Za čo ešte Rusi zatvárali ľudí?

Za nič. Mohlo sa stať, že ste len šli okolo, keď niečo vybuchlo, a bolo hotovo – ty navádzaš delá!

Keď ťa chytia, snažia sa ťa vystrašiť: Teraz ťa odvezieme do Doneckej ľudovej republiky (neuznaný pseudoštát, formálne ukrajinské územie, ktoré Rusko anektovalo – pozn. red.) na Krym, tam dostaneš 20 rokov. Ale nikto sa toho nebál, vedeli sme, že kecajú.

Ale niekoho predsa len odviezli: tých, ktorí boli v ATO (tzv. antiteroristická operácia, ukrajinské označenie bojov na východe krajiny v rokoch 2014 až 2015 – pozn. red.), aj niektorých civilistov.

Keď vás zadržia, neodvedú vás hneď na výsluch. Najskôr vás dajú do cely. Tam sú chlapci, ktorí už vedia, a rozprávajú, čo sa deje.

Aby človeka najskôr vystrašili?

Áno. V tej chvíli viete, kde ste sa ocitli, prerozprávajú vám to. Pochopil som, že to bude zlé, ale bol som na to pripravený.

Boli sme zatvorení na druhom poschodí, mučiareň bola na treťom. V lete boli otvorené okná, takže sme vždy počuli, ako mučili ľudí. Každý z nás prešiel mučiarňou a vedeli sme, čo sa tam deje. Boli aj chlapi, ktorých mučili dve alebo tri hodiny v kuse.

Chceli od vás niečo konkrétne vedieť alebo to robili len pre vlastné potešenie?

Aby získali informácie, mali to ako prácu. Ich prvý cieľ bola demilitarizácia, najprv šli po odbojároch a po zbraniach.

Chceli, aby som sa priznal, že som nacista. Stále hovorili, že tajne dodávam výbušniny a kryjem to Červeným krížom. Mysleli si, že mám spojenie s partizánmi.

Verili, že máte pre nich užitočné informácie? Prečo vás potom pustili?

Nevedeli o tom, že som s odbojom skutočne komunikoval a pomáhal zháňať zbrane. Keby na to prišli, tak by ste ma tu teraz nevideli. Bol by som niekde so svojimi priateľmi – polovica z nich bola zadržaná, teraz sú v Lefortove v Moskve (väznica známa zo stalinského teroru v 30. rokoch aj neskorším umiestnením politických väzňov – pozn. red.). Za „prípravu teroristického útoku“ podľa zákonov Ruskej federácie. Prepustili ma 29. augusta 2022.

Pretože si mysleli, že od vás nedostanú informácie, ktoré potrebujú?

Nie. Pretože si mysleli, že som prešiel denacifikáciou. Mali tam odborníkov na psychológiu. Vyberali nám odbornú literatúru: Lermontova, Bunina, o celej tej imperiálnej veľkosti Ruska. Knihy, v ktorých sa písalo, že Ukrajinci sú Malorusi. A ďalšie také veci.

A museli ste to čítať?

Iná literatúra nebola. Celé som si to prečítal a zapamätal. A došlo mi, že to je to, čo chcú pri vypočúvaní počuť. Jeden ten odborník na psychológiu mal prezývku Logopéd.

Čo je to za špecialistu, keď sa dá tak ľahko oklamať?

Osobne som s ním nehovoril. Ale môj kamarát, ktorý vyrobil bombu, snažil sa ju odpáliť a neuspel, áno – toho vzali k Logopédovi. Ten sa mu predstavil a povedal, že celý život pracuje vo väzenskom systéme Ruskej federácie a jeho doménou je prevýchova teroristov.

Vyzerá to tak, že vás sa vzhľadom na históriu s kampaňami rozhodli ideologicky prevychovať. Je častá situácia, že niekoho vezmú, „prevychovajú“ a pustia?

Veľmi nie. Nebolo tam veľa tých, ktorých považujú za nacistov. Dobre tam vedia, kto je kto. A veľmi dobre vedia, čo robia.

A počas dvoch mesiacov usúdili, že vás prevychovali?

Niekedy to tak môže trvať, môže to byť čas filtrácie (kým sa Rusi rozhodnú, čo s väzňom ďalej – pozn. red.).

Po mojom prepustení, kým som sa vrátil domov, urobili ešte štvrtú domovú prehliadku. Ukradli mi 500 dolárov, starý Kindle na čítanie, hrabali sa v spodnej bielizni mojej ženy.

Chceli úplatok, aby vás pustili?

Nie, ale viem o dvoch prípadoch, keď to tak bolo. Jedného človeka, ktorého väznili so mnou, pustili, keď jeho parťák zaplatil FSB výkupné.

Viem aj o človeku, ktorého prepustili za 10 000 dolárov, to už po oslobodení Chersonu. Zostáva však na okupovanom ľavom brehu, pretože sa odtiaľ nedá dostať späť. Dvaja moji kamaráti sú stále v zajatí.

Na ľavom brehu ovládanom Rusmi?

Jeden v Olenivke (miesto, kde Rusi zmasakrovali ukrajinských zajatcov – pozn. red.), o druhom nevieme, kde je.

Kde je vaša rodina?

Tu v Odese. No vtedy boli všetci v Chersone – mama, žena, štvorročné dieťa. Všetci čakali, kým ma prepustia.

Bolo v Chersone veľa kolaborantov?

Sú aj medzi mojimi priateľmi. Aj mne ponúkali, že by som mohol robiť vedúceho pracovníka na železnici. Ponúkali mi plat 200 000 rubľov.

Čo teraz robíte? Uvažujete o návrate do Chersonu?

Neuvažujem. Cherson sa vinou Rusov zmenil na „bobrí zadok“ (Baklažovov ekvivalent asi na úrovni „diery, kde nikto nechce byť“ – pozn. red.).

Pokiaľ ide o infraštruktúru alebo o názory obyvateľov?

Infraštruktúru. Naše myslenie Rusi nezmenia. Ukrajinci majú v duši zakódovanú kozácku slobodu, to sa nedá zmeniť. Musím sa teraz doliečiť s posttraumatickou stresovou poruchou, ale ak by to bolo potrebné, aj ja pôjdem bojovať.