Denník N

High 5ive: Čo majú spoločné Anohni a Nina Simone? Veľa

Anohni. Foto - Juan Bendana
Anohni. Foto – Juan Bendana

Pravidelný osobný výber počinov z mora (pop)kultúry, ktoré by vás mohli zaujať.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

*

Nahrať album na spôsob Niny Simone môže znieť ako priživovanie sa na legende. V prípade speváčky Anohni to tak nie je. Vzletne by sa dalo povedať, že ich duše sú previazané a spája ich takmer rovnaká dávka talentu a charizmy. Hlasy Niny Simone a transrodovej umelkyne Anohni sa navyše spolu vznášajú mimo hraníc pohlaví.

Nová platňa pod hlavičkou Anohni and the Johnsons je nadčasové dielo, ktoré by mohlo vzniknúť aj pred desiatkami rokov. Neznamená to, že je to nejaké retro, ale skôr to, že krása nepozná dátum. Zdatný ansámbel varí soulom, džezom a rockom živený základ, do ktorého Anohni vkladá melódie. Návnada sa volá It Must Change.

*

Dvaja muži stoja za dedinským plotom. Na povel začnú hrať smutnú melódiu na trúbky. Ukáže sa, že sa nachádzajú niekoľko desiatok metrov od cintorína, ich hudba preto dolieha k prebiehajúcemu pohrebu akoby z diaľky. Je to ten moment na pomedzí trápnosti a láskavosti, akých nájdeme v českých filmoch 60. rokov veľa.

Som fanúšikom civilnej nálady snímok Černý Petr či Hoří, má panenko Miloša Formana a zatiaľ mi unikol film Intimní osvětlení (1965) režiséra Ivana Passera. Tiež patrí do tejto kategórie. Neherci, komika všednosti a komorný príbeh o hudbe. Film nájdete napríklad tu a ako prípravu si môžete dať videoesej Hudba každodennosti.

*

Keď som sa rozprával s raperom Vladimírom 518, ktorý má aj sprejerskú minulosť, zaujímalo ma, či mu nie je ľúto počmáraných domov, keďže je zároveň veľkým fanúšikom architektúry. Jeho odpoveď si môžete prečítať, ja by som ju na tomto mieste parafrázoval tak, že grafity sa stali prirodzenou súčasťou mestského života.

Spomenul som si na to pri knihe Signed od Larissy Kikolovej, ktorá strávila veľa nocí na výpravách s grafiťáckymi skupinami. Tiež si myslí, že by sme sa na tento fenomén nemali pozerať len krvavými očami. Prezerám si vyšinuté diela

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

High 5ive

Kultúra

Teraz najčítanejšie