Odhalila škandál v kráľovskej akadémii: Švédsko sa zmenilo, už vieme pomenovať sexuálne násilie

Švédska novinárka Matilda Vossová Gustavssonová odkryla sexuálny škandál v Kráľovskej švédskej akadémii, ktorá zodpovedá za udeľovanie Nobelových cien za literatúru – a opísala správanie francúzskeho fotografa Jeana-Clauda Arnauta.

Spletitý príbeh zneužívania moci vo švédskych kultúrnych kruhoch, konkrétne podoby a následky násilia páchaného Arnaultom aj problematické vnímanie a nároky kladené na obete sexuálneho násilia a obťažovania opisuje v knihe Klub, ktorá vyšla vo vydavateľstve Absynt.

„Podobné prípady treba opísať chaoticky a zložito, pretože také skrátka sú. Chaos ani zložitosť nemenia absolútne nič na tom, že bol spáchaný zločin,“ vraví autorka literárnej reportáže.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

• ako premýšľala počas písania knihy, akú má sama moc;
• kedy sa redakcia Dagens Nyheter rozhodla, že práve príbeh Jean-Clauda Arnaulta stojí za to sledovať a odkryť;
• prečo v pôvodnom článku nikdy nezaznelo jeho meno a v čom to textu pomohlo;
• akú rolu zohrala v celom príbehu Arnaultova žena, poetka Katarina Frostensonová;
• ako sa švédska spoločnosť v nadväznosti na kauzu zmenila;
• prečo je dôležité ukazovať príbehy sexuálneho násilia bez prikrášlení.

V roku 2018 po prvý raz za 75 rokov nebola udelená Nobelova cena za literatúru, a to v nadväznosti na odhalenie sexuálneho škandálu v kruhoch blízkych Kráľovskej švédskej akadémii. Ste novinárka, ktorá tento príbeh o moci, jej zneužívaní, strachu a mlčaní opísala nielen v najväčšom švédskom denníku Dagens Nyheter, ale neskôr aj v knihe Klub, ktorá je od minulého roku dostupná aj v češtine. Ako ste vy osobne pracovali s konceptom moci počas práce na tejto kauze? Cítili ste, že máte moc?

Keď som neskôr videla dosahy svojej práce, určitý pocit moci som určite mala. Pri písaní knihy bola moc témou, nad ktorou som často premýšľala. V kultúrnej sfére sa totiž prejavuje trochu inak. Nejde až tak veľmi o to, koľko zarábate peňazí alebo akú máte pracovnú pozíciu. Moc sa v kultúre spája s vplyvom, dobrými recenziami a tým, či ste súčasťou určitých sociálnych kruhov. To, čo je pre moc v kultúrnej sfére typické, je, že sa s ňou ľudia neidentifikujú.

Keď ste politik, chcete sa prezentovať ako niekto mocný. V umeleckej oblasti je to však inak – chcete byť outsider. To aj preto, že pozícia vyhnanca, ktorý bojuje proti mocným a pohybuje sa na okraji spoločnosti, je silnejšia. V kultúrnom svete potom stretnete veľmi veľa mocných ľudí, ktorí sa však so svojou pozíciou nestotožňujú.

Výsledkom je, že sa necítia byť zodpovední. Zodpovednosť je totiž cena, ktorú musíte zaplatiť, keď si vlastnú moc pripustíte. Absencia zodpovednosti je prípad aj mnohých ľudí vo Švédskej akadémii – majú obrovskú moc, s ktorou sa však neidentifikujú. Považujú sa za ľudí z undergroundu, ktorí broja proti establišmentu.

O tomto som premýšľala naozaj často. Pomohlo mi, že z kultúrneho sveta sama nepochádzam. Nemala som žiadnu silnú pozíciu, len som sa snažila upozorniť na správanie mocných ľudí. Keď som však potom videla, aké má kauza dôsledky, uvedomovala som si, aké ťažké je prijať, že aj ja mám moc, musím nad ňou premýšľať a nejako s tým pracovať.

Našťastie som si taktiež vďaka ľuďom, o ktorých píšem, uvedomovala, aké nebezpečné je, keď toto odmietate a nepripúšťate si to.

Aj dnes je to pre mňa stále veľká vec. Svojou prácou koniec-koncov ovplyvňujem životy mnohým ľuďom. Zverejniť také informácie a napísať o niekom, že je násilník, je nesmierne závažná vec.

Debata o sexuálnom násilí sa v posledných rokoch rozšírila po celom svete aj vďaka hnutiu #MeeToo a publikovaným odhaleniam New York Times a New Yorkeru o hollywoodskom producentovi Harveym Weinsteinovi. Vtedy ste aj vo vašej redakcii začali diskutovať o známych osobnostiach Švédska, ktoré by sa niečoho podobného mohli dopustiť. Kedy ste si uvedomili, že Jean-Claude Arnault bude ten veľký príbeh, ktorý sa pokúsite odhaliť?

Predchádzalo tomu mnoho krokov. Keď sa publikovali prvé texty o Weinsteinovi, takmer okamžite som si na Arnaulta spomenula. Vtedy som ešte nevedela o žiadnych prípadoch znásilnenia, ale počula som o sexuálnom obťažovaní mnohých žien. Vo švédskej spoločnosti tým bol Arnault svojím spôsobom známy niekoľko desaťročí.

Aj tu však pre mňa bolo dosť dôležité premýšľať nad mocou, akú takí ľudia majú. Od začiatku som si bola vedomá toho, že nejde len o Arnaulta, ale o akúsi mocenskú štruktúru, že sa to týka aj spoločenských kruhov, ktorých je súčasťou, rovnako ako jeho úzkych väzieb na Švédsku akadémiu a literárny svet všeobecne.

Fakt, že ide práve o moc, bol aj dôvodom, prečo som sa v celej kauze začala vŕtať. Keď som si potom vypočula prvé svedectvo opisujúce znásilnenie, uvedomila som si, že už niet cesty späť. Otvorila sa tým úplne iná a nová úroveň príbehu.

A tiež som vnímala úplne inú úroveň strachu zo strany ženy, ktorá mi svoj zážitok s Arnaultom opísala. Hovorila som s mnohými ľuďmi, ktorí sa báli následkov, báli sa o svoju kariéru. Ona sa však bála o svoje bezpečie.

A potom pribúdali ďalšie a ďalšie príbehy.

Keď ste počuli prvé také svedectvo, vedeli ste hneď, že budú nasledovať ďalšie?

Tušila som to. V mojom článku vystupovalo so svojimi skúsenosťami 18 žien. Už počas práce na ňom mi však bolo jasné, že ide len o špičku ľadovca a bude ich omnoho viac. Mala som veľmi obmedzené kontakty, no aj tak sa mi podarilo hovoriť s takmer dvoma desiatkami žien a potvrdiť ich príbehy.

Navyše som mierila predovšetkým na ľudí z kultúrneho sveta. Lenže po tom, čo sme článok vydali, sa ozvali ďalšie ženy a zverili sa, že ich v minulosti Arnault tiež znásilnil.

Išlo často o ženy, ktoré už súčasťou literárneho sveta neboli, v kultúrnych kruhoch sa už nepohybovali, odsťahovali sa zo Štokholmu a začali sa venovať úplne iným odvetviam. Väčšinou Arnaulta stretli ako veľmi mladé, keď snívali o tom, že budú umelkyňami, spisovateľkami. Práve skúsenosti s ním a kultúra ticha, ktorá ho obklopovala, ich však v mnohých prípadoch od takých ambícií odradili.

Vtedy mi vďaka veľmi konkrétnym prípadom došlo, že neovplyvnil len životy jednotlivcov, ale že ovplyvnil aj literatúru ako takú. Koľko kníh jeho vinou nevzniklo? Koľko žien sa vzdalo svojich snov?

V knihe opisujete, aké náročné niekedy bolo zdvihnúť telefón a dávať ženám na druhom konci hovoru ťažké otázky týkajúce sa skúsenosti a vzťahu s Arnaultom, sexuálneho násilia, ale aj dôvodov, ktoré im bránili o tom prehovoriť. Keď som to čítala, veľmi som myslela na vlastnú prácu s témou sexuálneho násilia a rozhovory so ženami, ktoré boli jeho obeťami. Máte pocit, že by pre vás dnes bolo ľahšie viesť podobné rozhovory? So všetkými skúsenosťami, ktoré teraz máte?

V mojom prípade asi dosť pomohlo aj to, že sa všetky rozhodli svoje príbehy zdieľať okrem iného z presvedčenia, že sa niečo môže zmeniť. V čase, keď som článok písala, mal Arnault stále veľmi silnú pozíciu.

Ženy, ktoré so mnou hovorili, dúfali, že ho zdieľaním svojich skúseností zastavia a možno mu zabránia, aby ublížil ďalším. Celé to zastrešoval vyšší cieľ, ktorý dával zmysel tomu, že o tom hovoríme, že taký text vôbec vzniká a niekto si ho bude čítať.

Ako novinárka, samozrejme, vnímam, že zdieľanie podobných zážitkov je pre ženy extrémne náročné. Ani pre mňa nie je ľahké také príbehy počúvať. Zároveň však viem, že nejde o izolované zážitky a tieto skúsenosti môžeme pretaviť do naozajstnej zmeny. Tento cieľ a orientačný bod mi veľmi pomohol.

Mnoho z tých najťažších a najbolestivejších konverzácií navyše prebehlo telefonicky, čo bolo pre niektoré ženy lepšie a aj ja osobne pre to mám veľké pochopenie.

Keď hovoríte s niekým cudzím o takej negatívnej a nepríjemnej skúsenosti, zdieľanie po telefóne môže byť o dosť príjemnejšie – neriešiť totiž výraz toho druhého, nemusíte sa zaoberať očným kontaktom, nikto sa na vás nepozerá, vzdialenosť medzi vami je zrejmá, čo všetko trochu zjednodušuje. Viem, že sa vďaka tomu mnoho z nich cítilo pri spomínaní na traumatické zážitky slobodnejšie a predovšetkým menej exponovane.

Pýtali ste sa však, či by to dnes bolo ľahšie, a ja musím povedať, že si nie som istá. Viem však s istotou, že by to bolo všetko o dosť ťažšie, ak by som neverila, že to k niečomu povedie a že zmena je možná.

Článok vyvolal veľkú vlnu reakcií a spustil kolobeh udalostí, ktoré v knihe mapujete. Máte teraz pocit, že kauza Arnault a jej podobné otriasli švédskou spoločnosťou? Je dnes Švédsko v tomto ohľade iné?

Myslím si, že áno – Švédsko je iné. Prispelo k tomu hnutie MeToo ako celok. Občas som k niektorým jeho čiastkovým prejavom dosť kritická, pravdou však je, že prinieslo spoločnosti omnoho širšie porozumenie problému.

Keď som bola tínedžerkou, rozhodne som vo svojom slovníku nemala správny jazyk, ktorý by podobné skúsenosti umožňoval opísať. Nikdy som nepoužívala slovné spojenie sexuálne obťažovanie. Veľmi sme nehovorili ani o znásilnení, teda pokiaľ to nebol učebnicový scenár, keď neznámy muž napadol ženu na ulici. Keď sa muž snažil mať sex so ženou, zatiaľ čo bola pod vplyvom a spala, nehovorilo sa tomu znásilnenie.

Keď sme boli mladší, snažili sme sa tak zorientovať v realite, v ktorej sa toto síce dialo, no nevedeli sme používať správne slová, ktoré by naše skúsenosti opísali. Bez nich je však ťažké dospieť napríklad k uvedomeniu, že to, čo ste zažili, je v skutočnosti trestný čin.

Dnes mám však dojem, že je to iné – mladšie generácie vo Švédsku už vhodný jazyk majú a vedia ho používať. Aj štatistiky ukazujú, že je stále bežnejšie, že ľudia podobné skúsenosti nahlásia a idú na políciu. Takže áno, mení sa to.

Vo Švédsku sa v nadväznosti nielen na túto kauzu zmenil aj zákon, ktorý hovorí o tom, že sex bez súhlasu môže byť považovaný za znásilnenie. Nemusí tak ísť o čin, pri ktorom niekto donúti iného človeka k pohlavnému styku násilím alebo vyhrážkou tak, ako to je napríklad v českom trestnom zákonníku. Aj v tomto prípade sa však rozprávame o jazyku a o jeho význame pri opisovaní násilia na ženách. 

Presne tak. Keď vás niekto znásilní, viete, že na vás bol spáchaný zločin, no pokiaľ nemáte jazyk, akým by ste to mohli pomenovať a reflektovať, tak vlastne sama na sebe praktikujete „gaslighting“ (druh psychologického nátlaku, ktorým sa manipulátori snažia druhým vnútiť dojem, že chyba je na ich strane – pozn. red.).

Keď sme pri tom jazyku – vo vašom článku odhaľujúcom správanie Jeana-Clauda Arnaulta ani raz nezaznie jeho meno, hoci podľa opisu bolo zrejmé, o koho ide. Ako ste v redakcii dospeli k tomuto rozhodnutiu?

V skutočnosti išlo o rozhodnutie vydavateľa. Myslím si, že to bolo hlavne preto, že Arnault nebol zase až taký známy. Kultúrny svet ho poznal veľmi dobre, ale zvyšok Švédska nie – neobjavoval sa v televízii, nešlo o všeobecne známeho človeka.

I keď sme nezverejnili jeho meno, opísali sme dosť okolností a väzieb na Kráľovskú švédsku akadémiu, ktoré prezrádzali, o koho ide. Ľuďom z kultúrnych kruhov to tak bolo jasné hneď.

Najskôr som sa pre to rozhodnutie cítila rozpačito a sklamane, neskôr som však nadobudla dojem, že to môj článok urobilo len lepším. Spočiatku som sa bála, že bude príliš anonymný, že naň ľudia zabudnú a nebude mať taký efekt, aký by mať mohol.

Namiesto mena Jean-Claude Arnault som používala krycie meno, čo sa nakoniec ukázalo ako lepšie riešenie aj preto, že ten príbeh nebol predovšetkým o ňom, ale o mocenskej štruktúre, ktorá ho obklopovala a ktorej bol sám súčasťou. Spomenuli sme v texte totiž Kráľovskú švédsku akadémiu a všetky rôzne organizácie, ktoré Arnaulta podporovali a dávali mu peniaze.

Bez jeho mena sa mi to nakoniec zdalo omnoho pravdivejšie. Bol to zároveň spôsob, ako nedémonizovať jednotlivca, násilníka, páchateľa, ale namiesto toho opísať a zachytiť fungovanie celého systému.

Rozprávame sa o dvoch líniách, pričom obe sú dôležité a bez seba by neexistovali. Prvá je systémová a štrukturálna, keď hovoríme o moci, o tom, ako sa dá kumulovať a ako sa vďaka nej môžu ľudia cítiť a javiť ako nepostihnuteľní. Druhá je o veľmi individuálnych skúsenostiach s násilím. Bolo pre vás zložité nenechať jednu líniu prebiť tou druhou, aby škandál týkajúci sa akadémie nezatienil jednotlivé svedectvá o sexuálnom násilí, ktoré sa skrátka deje všade, nielen v umeleckých kruhoch? Spomínam si na prvotné reakcie na vašu investigatívu, keď sa zdanlivo viac riešilo, že Arnault vyzradil mená laureátov Nobelovej ceny, než fakt, že znásilnil niekoľko žien. 

A to je aj dôvod, prečo som chcela napísať knihu, ktorá mi toto všetko umožnila obsiahnuť. Jedine tak som totiž mohla zachytiť širšie súvislosti a akýsi celkový obraz reality. Priestor, ktorý vám ponúkne článok v novinách, je vždy veľmi limitovaný.

Niekedy mám takmer pocit, že tým realitu narušujem, pretože môžem opísať len jej malú časť. A i keď je kniha stále obmedzeným priestorom, kam sa nezmestí všetko, bola som za takú možnosť veľmi rada.

Jedným z mojich obľúbených vystupujúcich, ktorý sa v knihe objavil, bol Arnaultov známy, ktorý hral vo Fóre (štokholmské súkromné kultúrne centrum, ktoré Arnault viedol so svojou manželkou, poetkou Katarinou Frostensonovou – pozn. red.) na klavír a rozprával o tom, čo preňho klub znamenal, rovnako ako čo preňho znamenal Arnault.

Mať všetky tieto rôzne výpovede pohromade si príbeh zaslúžil.

Ako jedna z dominantných postáv sa v celom príbehu objavuje aj Katarina Frostensonová, poetka a Arnaultova manželka. Partnerkám páchateľov je v prípadoch sexuálneho násilia často venovaná veľká pozornosť. Hranica medzi tým, či sú samy obeťami alebo spolupáchateľkami, je často nejasná. Ako ste vnímali Frostensonovú?

To je nesmierne ťažká otázka, nad ktorou sama už niekoľko rokov premýšľam. Nikdy nevidíte do vnútra druhého človeka. Neviem, čo Frostensonovej beží hlavou, ako to vníma. Nikdy som s ňou nehovorila.

Z môjho pohľadu je však rozhodne spoluvinníčkou. Kryla ho a ostatným sa vyhrážala, aby o jeho správaní nehovorili. Zrejme bola aj svedkyňou mnohých situácií.

Sama sa s Arnaultom stretla veľmi mladá, mala vtedy asi 16 alebo 17 rokov. Je teda prirodzené, že ju v živote veľmi ovplyvnil a formoval.

Frostensonová je poetka telom aj dušou – pre poéziu žije a vždy to tak bolo. Nikdy nemala inú prácu. Veľmi skoro prijala ako svoj životný údel poéziu a Arnault jej to pomohol dosiahnuť. Aj v ich spoločnom živote zastával typickú funkciu „manželky“ – staral sa o praktické veci, pral, upratoval, varil, nakupoval, zariaďoval byt. A to všetko pre to, aby sa ona mohla naplno venovať písaniu.

Ich blízki často opakovali, že ho Frostensonová potrebuje práve vzhľadom na praktické veci. Iní zase tvrdia, že je pre ňu dôležitý aj v tvorivom procese, že ide o akúsi mužskú múzu.

Dávno pred mojou investigatívou mnohí hovorili o tom, že sa v jej básňach objavuje mužská postava, ktorá sa zdá ako veľmi násilná a nebezpečná, a že to môže byť Arnault. Ibaže s istotou nevieme, či sú to domnienky, stále sa rozprávame o poézii.

Pri uvažovaní nad rolou žien si často spomínam na britskú historičku Joannu Burkeovú, ktorá sa venuje dejinám sexuálneho násilia. Rozprávali sme sa spolu okrem iného o tom, že v jazyku chýba termín pre prípad, keď je človek obeťou aj páchateľom zároveň. Hovorila napríklad o ženách počas genocídy v Rwande, ktoré boli zároveň obeťami, ale aj páchateľkami sexuálneho násilia. 

Áno. A sme zase pri tom jazyku. Často vedieme diskusie o tom, že ide o jedno alebo druhé, a aj to je podľa mňa súčasťou kultúry ticha. Veľa starších žien, ktoré sa mi so svojimi príbehmi zverili, priznali, že boli v mladosti obťažované, no nikomu to nikdy nepovedali.

Jedným z dôvodov je aj to, že boli samy svedkyňami situácií, keď bol obťažovaný niekto iný – najmä mladšie ženy. Tie isté staršie ženy sa preto občas zastávajú aj Arnaulta – je to ich obranný mechanizmus. Samy sa stali obeťami sexuálneho obťažovania alebo násilia, no zároveň boli aj svedkyňami takého správania, pričom naň neupozornili alebo mu nezabránili.

Príbehy sexuálneho násilia často nie sú také čierno-biele, ako by si spoločnosť možno priala. Pri práci na podobných kauzách sa novinár snaží dať dokopy čo najsilnejší článok poskladaný z overených výpovedí s minimom nejasností. Zároveň však chcete zachovať autenticitu svedectiev. Vy ste v knihe ukázali, aké komplexné vzťahy Arnault s rôznymi ženami udržiaval. Poukázali ste aj na komplikovanú dynamiku, keď sa s ním niektoré ženy ďalej vídali aj po napadnutí alebo prvých skúsenostiach s obťažovaním. Zároveň ste sa vyhli naratívu o perfektnej obeti a neubrali ste svedectvám na ich surovosti ani spletitosti. Aké ťažké to bolo vyvážiť?

Veľmi som sa toho bála. Hlavne na začiatku som mala trochu tendenciu jednotlivé príbehy „česať“, upravovať, aby boli čistejšie, jasnejšie. Sama so sebou som riešila, či napríklad musíme spomínať, že sa po znásilnení daná žena s Arnaultom ešte trikrát stretla. Nakoniec sme sa rozhodli ponechať aj také detaily a bolo to úplne správne rozhodnutie.

Na knihe som potom už pracovala s presvedčením, že uvažovanie o perfektnej obeti a zlom monštre musíme zmeniť. A že je potrebné podobné prípady opísať chaoticky a zložito, pretože také skrátka sú. Žiadne rýdze situácie neexistujú.

Chcela som tým taktiež poukázať na to, že chaos ani zložitosť nemenia absolútne nič na tom, že bol spáchaný zločin. To bol môj primárny cieľ.

Na jednom mieste v knihe píšete, že „mačo“ novinár by takú kauzu nikdy nenapísal, možno by sa mu taký príbeh spočiatku ani nezdal taký veľký a zaujímavý. Vnímate výhodu, že ste novinárka? V čom vidíte svoju silu?

Je pravda, že podobným kauzám sa často venujú ženy. Fakt, že som žena, bol však len jednou nápomocnou vecou. Moja pozícia v tom čase tiež zohrala rolu – nebola som totiž v kultúrnom svete nijako veľmi známa, nepatrila som doň. Zároveň som však volala z najväčších novín v krajine, takže za mnou stála veľká platforma, ktorá mi umožnila do rôznych kruhov preniknúť.

Osobne som navyše zažila niečo veľmi podobné tomu, čo v knihe opisujem. Nie je to tak, že by som o svojej skúsenosti počas práce na tejto kauze nejako často hovorila, ale mám pocit, že to vďaka tomu celkom dokážem komunikovať.

Vďaka vlastnej skúsenosti veľmi dobre viem, že také situácie sú viac než komplikované a ženy nemusia reagovať spôsobom, aký spoločnosť predpokladá.