Jedno percento Rakúska už tvoria noví utečenci. Viedeň ukazuje, že sa dá pomáhať bez hystérie

Na stole je hummus, okrem kávy s mliekom sa podáva silný turecký čaj.

V železničnom depe si utečenci, politici, starostovia zo Sicílie, z gréckeho Kosu, Turecka, Jordánska či Libanonu a experti na azylové právo namáčajú pečivo do obľúbenej blízkovýchodnej pochúťky.

Iný svet vo Viedni

Medzi vagónmi v hale sú porozkladané okrúhle stoly, kde sa diskutuje, ako riešiť najväčšiu utečeneckú krízu od druhej svetovej vojny. Sme len hodinu cesty autobusom z Bratislavy, aj tak je to iný svet.

Týždeň predtým sa vo Viedni oznámilo ukončenie sankcií voči Iránu, teraz tam prebieha prvá konferencia o utečencoch NOW, kde sú všetci, ktorých sa to týka najviac. Je asi prvá svojho druhu na svete.

Kým na Slovensku vodia utečencov v putách, tu v centre Viedne vedľa univerzity chodia slobodne a rozprávajú sa spolu s politikmi z vládnucej Sociálno-demokratickej strany Rakúska. Spolu s nimi si organizátori zavolali občianskych aktivistov, azylových právnikov i starostov z európskych miest, kadiaľ prúdia utečenci do Európy najviac.

Kým na Slovensku vlani požiadalo o azyl 330 utečencov, v Rakúsku to bolo okolo 90-tisíc, čo je viac ako jedno percento z 8 a polmiliónovej populácie. Desaťtisíce utečencov po balkánskej trase len Rakúskom prešli, aby sa dostali do Nemecka či Švédska, mnohí však ostali.

Ako Ammar Zammar.

„Keď som zbadal rakúsku vlajku, prvý raz som si po dlhej ceste vydýchol od únavy a vyčerpania,“ rozpráva dobrou angličtinou ako z reklamy na tolerantné Rakúsko 31-ročný Sýrčan z mesta Aleppo. Je jedným z tých, čo okamžite požiadali o azyl, chceli by si tu nájsť prácu, a ak sa bude dať, dostať sem aj manželku a svojich rodičov.

Útek pred snajpermi

Ammar Zammar vyštudoval marketing, mal v Sýrii dobrú prácu. Pracoval v PR pre developerskú firmu v dvojmiliónovom Aleppe. Plat mal fajn, mohol si dovoliť iPhone či dobré hodinky. Vojna všetko zmenila.

„Nie je tam žiadna budúcnosť. O život sa tam boja aj tí, čo majú peniaze,“ začne a rozpráva, ako v Aleppe ozbrojenci obrali kamarátovho otca o fabriku, ktorá vyrábala sklo.

„Najskôr to funguje tak, že si pýtajú výpalné, potom vás môžu uniesť a nakoniec prevezmú aj vašu fabriku. Jeho známy teraz žije striedavo v Dubaji a Taliansku. Život v meste je nebezpečný pre každého. A vôbec neviete, kto je dobrý a zlý. Asadove jednotky bombardujú mesto, ale v meste sú aj snajperi, ktorí k nim nepatria,“ rozpráva.

Jedného z Ammarových bratrancov strelili do hlavy. Cesta von z mesta je životunebezpečná. „Sú ulice, kde sa pre nich nechodí,“ hovorí Ammar o situácii, ktorú v 90. rokoch ani nie tak ďaleko od Viedne prežívali obyvatelia Sarajeva, keď sa uhýbali pred guľkami ostreľovačov. Ammar sa preto rozhodol utiecť do Európy.

„Dostať sa do Turecka bol asi najmenší problém,“ hovorí. V Izmire už na nich čakala dobre zorganizovaná pašerácka sieť. 

„V dodávke, ktorou nás zobrali k lodi v prístave, sme sa najviac báli. Striedali sme sa pri malom okienku, aby sme mohli dýchať čerstvý vzduch. Mali sme veľký strach,“ spomína na začiatok úteku do Európy. Z tureckých brehov sa dostal do Grécka. Odtiaľ sa dokonca snažil dostať do Európy letecky na falošný pas. Nakoniec si to rozmyslel a pokračoval cez Macedónsko, Srbsko, Chorvátsko a Maďarsko až do Rakúska, kde dorazil na jeseň minulého roka.

Teraz sa učí po nemecky a čaká na druhý pohovor od polície. „Všetko bolo fajn, len mám pocit, že sa mi už nejako dlho neozvali a to som tu už pár mesiacov,“ rozpráva Ammar pod názvom konferencie NOW poskladaným zo záchranných viest.

Viedenská pomoc aj obavy

• Štyri milióny ľudí utiekli pred vojnou zo Sýrie do piatich susedných krajín. Najviac v Turecku, Jordánsku a Libanone. 
• Ďalších vyše šesť miliónov ľudí zostáva v Sýrii bez domova.
• Za päť rokov vojny zomrelo v Sýrii vyše 220-tisíc ľudí.
• Vyše milióna utečencov, nielen zo Sýrie, sa dostalo minulý rok do Európy. Len v Rakúsku požiadalo o azyl 90-tisíc ľudí. Kancelár teraz navrhol limit 37 500 na rok 2016. 
• Utečenecká kríza pomáha preferenciám radikálnej Slobodnej strane Rakúska (FPÖ). Podľa nedávneho prieskumu by ju volilo 29 percent voličov, vládnucich socialistov (SPÖ) 23 percent.  

„Vôbec prvý raz sme dali dokopy všetkých, ktorých sa týka utečenecká a humanitárna kríza,“ rozpráva André Heller, rakúsky umelec a intelektuál, ktorý vyrastal v pohodlí cukrárenskej rodiny. Pravidelný hosť slávnej kaviarne Hawelka je jedným z organizátorov konferencie NOW.

Zafinancovala ju jedna z najbohatších Rakúšaniek, filantropka Patricia Kahane. Pomohli aj železnice, preto to netradičné miesto v depe.

„Rakúske železnice urobili skvelú a veľmi ťažkú robotu, keď pomáhali utečencom. Najmä keď Nemci zastavili spojenie. Veľa zamestnancov železníc sa rozhodlo pomôcť, nosili im jedlo aj pitie. Bolo to niekedy náročné, veľa ľudí radšej necestovalo, pretože vlaky boli plné utečencov,“ rozpráva europoslanec Hannes Swoboda.

Občianska spoločnosť reagovala podľa neho veľmi pozitívne na celú krízu. „Veľa obyvateľov si zrazu uvedomilo, že sa môže nejako zapojiť a pomôcť, a prejaviť niečo pozitívne, nielen nadávať a hejtovať. A stále veľa ľudí to robí,“ hovorí sociálnodemokratický politik, ktorý tiež pomáhal s prípravou konferencie.

Nie všetkých v Rakúsku však spája to nadšenie. Po tlaku z pravicovej koaličnej Ľudovej strany minulý týždeň sociálnodemokratický rakúsky kancelár Werner Faymann oznámil, že zavedú limit na počet azylantov, a to 37 500, čo je zhruba tretina z 90-tisíc, ktorí požiadali vlani o azyl v Rakúsku.

V októbrových voľbách vo Viedni získala radikálne pravicová Slobodná strana Rakúska rekordný počet hlasov. Socialisti a ich dlhoročný starosta Michael Häupl napriek svojmu otvorenému postoju voči utečencom zostali vládnuť v „červenej Viedni“.

„Je to politické rozhodnutie, ani si neviem predstaviť, ako by sa to dalo dodržať zákonne. Musíme predsa dodržiavať Ženevský dohovor o utečencoch,“ spochybňuje efekt nového limitu viedenský profesor medzinárodného práva a expert na ľudské práva Manfred Nowak.

„Keby to bol signál pre zvyšok Európy, aby sa zobudila a začala viac pomáhať zúfalým ľuďom na úteku a ukazovať solidaritu, bolo by to fajn. Obávam sa však, že skôr pôjde o reštrikcie, ktoré sa môžu čoskoro začať zatvorenými hrancami so Slovinskom. Tým sa len presunie problém na ďalšie krajiny a znovu sa len zvýši dopyt po pašerákoch,“ hovorí profesor Nowak.

Európska únia podľa neho musí posilniť ochranu svojich vonkajších hraníc, vytvoriť spoločnú azylovú politiku aj centrálnu autoritu, ktorá by dohliadala na riešenie krízových situácií. Zároveň však pomôcť Libanonu, Jordánsku či Turecku, kde sa rozutekala väčšina zo štyroch miliónov utečencov zo Sýrie.

„My tu riešime 90-tisíc utečencov, ale oni prežívajú situácie, kde musia poskytnúť prístrešok státisícom ľudí,“ hovorí Heller.

Marshallov plán pre utečencov

„Vymyslieť nejaký limit, zatvoriť hranice je krátkozraké a nič to nerieši. Budeme musieť investovať miliardy dolárov do krajín blízko Sýrie a vytvoriť tam perspektívu na lepší život,“ komentuje rozhodnutie rakúskej vlády rakúsky umelec a občiansky aktivista.

Európska únia sa síce dohodla napríklad s Tureckom, aby zastavilo exodus utečencov k jej bránam, ide to však pomaly napriek prísľubu trojmiliardovej pomoci. Často aj pre neochotu tureckej vlády a jej konflikt s kurdskou menšinou, ktorá je tiež jednou z obetí vojny proti islamistom z Dáiš.

„Turecká vláda sa tvári, že má na starosti dva milióny utečencov, lenže zavádza,“ rozpráva nasrdene Ercan Hanur z kurdského mesta Diyarbakir na juhovýchode Turecka neďaleko hraníc so Sýriou.

„Máme v meste napríklad utečenecký tábor pre šesťtisíc jezídov, o ktorých vláda nejaví najmenší záujem, pretože pre nich nie sú moslimovia,“ dodáva poradca starostu z tohto miliónového mesta, ktoré sa snaží pomáhať Kurdom, čo prišli o svoje domovy počas bojov s Islamským štátom.

Mnohí Kurdi podľa neho utekajú do Európy práve preto, že v Turecku by ich radšej zavreli do väzenia, ako sa o nich postarali.

O akomsi Marshallovom pláne pre EÚ, pre ekonomický rozvoj krajín susediacich s EÚ, ako aj pre vytvorenie lepších podmienok na Blízkom východe a v subsaharskej Afrike hovoril na svetovom ekonomickom fóre v Davose aj nemecký minister financií Wolfgang Schäuble.

Ohrozený Schengen

Bez miliardovej pomoci sa ani podľa neho nepodarí zastaviť migračné vlny, ktorým čelí Európa.

V hre je ohrozenie Schengenu a s ním spojeného pohodlia voľných hraníc v Európe. Neskončil sa ešte ani prvý mesiac v roku a z Turecka sa na európske brehy dostalo už 35-tisíc migrantov, desiatky už počas nebezpečnej cesty zomreli.

Aj preto rakúsky kancelár oznámil, že sprísnia kontroly na hraniciach so Slovinskom. Len cez Spielfeld denne prejde okolo šesťtisíc utečencov. Rakúšania sa tam rozhodli postaviť 3,7-kilometrovú bariéru. Na nemeckú kancelárku tlačia bavorskí kresťanskí demokrati na čele s Horstom Seehoferom, aby prijala podobný limit ako Rakúšania, a to 200-tisíc.

Macedónci na chvíľu uzavreli hranice s Gréckom a výsledkom sú stovky uviaznutých ľudí v neľudských podmienkach.

„Nemôžeme vziať všetkých,“ argumentuje kancelár Faymann, ktorého plán ráta s prijatím okolo 130-tisíc utečencov do štyroch rokov. Podľa neho je to len orientačné číslo a najmä budíček pre európskych lídrov, že túto humanitárnu krízu nemôže nechať len na krajiny ako Rakúsko, Švédsko či Nemecko.

„Žijeme vo svete, kde sa nemôžete len tak zavrieť a myslieť iba na seba,“ rozpráva Heller. Na Slovensku by to znelo ako fráza. V Rakúsku je to realita. Vedel by o tom hovoriť starosta Andreas Babler z mesta Traiskirchen, ktoré tak ako kedysi prijímalo utečencov z komunistického Československa, dnes pomáha Afgancom či Sýrčanom.

V meste má asi 1600 utečencov, trikrát viac, ako by mal mať. Väčšina z nich sú neplnoletí bez sprievodu a starosta im nevie zabezpečiť poriadny program, aký by chcel.

„Mnohí ich odmietajú prijať, máme najväčší tábor v krajine. Potrebujeme oveľa viac registračných bodov v krajine. Hovoríme o tom už dlho, a stále sa nič nedeje,“ rozpráva mladý sociálnodemokratický starosta. Mnohí politici to podľa neho stále nepochopili. „Limity na utečencov nič nevyriešia. Musíte sa pozerať viac dopredu, ľudia nikdy neprestanú utekať pred biedou a nebezpečím.“