Denník N

Opäť zdvihnutý prostredník

Ľudia vo vysokej politike, zabetónovaní vo funkciách si už nepamätajú, aké je to cítiť potrebu a mať naozaj úprimnú snahu zlepšiť stav krajiny.

V pondelok bude zatvorená aj škola, do ktorej chodia moje deti. Je to škola cirkevná, platíme mesačné školné a vďaka príspevkom rodičov je škola vybavená lepšie ako školy štátne, učitelia sú ohodnotení lepšie – či adekvátne tomu, ako pristupujú k svojej práci, to neviem, no poslanecký plat, ktorý by si zaslúžili, určite nedostanú. Napriek tomu sa škola pripojila k štrajku a ja to považujem za správne. V slovenskom školstve nejde o platy, tie sú len pomôckou na pochopenie situácie.

Premiér Fico učiteľom odkázal, že aj oni by mali urobiť niečo pre štát. Veta, ktorá sa dá vyložiť na sto spôsobov, no spod každej interpretácie bude stále presvitať premiérovo nepochopenie úlohy, ktorú v štáte zohráva on, ministri aj poslanci a ktorú zohrávajú učitelia, rodičia, občania. A deti. Tie sú v tejto debate na samom chvoste záujmu, o deťoch sa v súvislosti s naším školstvom nehovorí vôbec.

Premiér sa hrá s číslami, operuje so sumami na výplatných páskach a s percentami, ktoré vyťahuje podľa potreby, a učiteľom ukazuje arogantne zdvihnutý prostredník. Spôsob, akým sa vyjadruje o učiteľoch, je dehonestujúci, neprimeraný a nehodný jeho funkcie.

Každým vystúpením dáva jasne najavo, že učiteľov nepovažuje za ľudí schopných samostatne premýšľať a rozhodovať sa, nepovažuje ich za partnerov, ktorých prácu a osobné nasadenie si váži. Učitelia (a rovnako zdravotníci, živnostníci a všetci nespokojní) sú v jeho očiach len akýmisi nesvojprávnymi bábkami v rukách opozičných strán. Ani to, že si učitelia aj zdravotníci komplikujú štrajkom a výpoveďami život a riskujú, že zostanú bez práce, nie je dostatočným dôkazom, že im naozaj záleží na vzdelaní (a zdravotníctve) ako takom.

Ľudia vo vysokej politike, zabetónovaní vo funkciách si už nepamätajú – a možno nikdy nič podobné nezažili –, aké je to cítiť potrebu a mať naozaj úprimnú snahu zlepšiť chod verejných vecí, a tak neveria, že na Slovensku sú ešte ľudia, ktorým naozaj záleží na budúcnosti detí, krajiny, školy, mesta a dokážu sa sami zmobilizovať a nájsť riešenia. A nie vďaka, ale napriek štátu. No, našťastie, takí ešte nevymreli, a ak vymrú, tak na vyčerpanie z neustáleho boja s arogantnou mocou a úradmi.

Ešte jedno, možno na prvý pohľad so školstvom nesúvisiace zamyslenie. Podľa predvolebných preferencií je na čele dlhodobo Smer. Logika mi hovorí, že ani ľudia pracujúci v kultúre, zdravotníctve, školstve, živnostníci, drobní podnikatelia či ľudia žijúci v zahraničí nemôžu Smer voliť, Smer sa všetkým týmto ľuďom bezostyšne už roky vysmieva. Kto sú potom tí voliči? Úradníci, ktorých pracovné miesto závisí od toho, kto vyhrá voľby, policajti, nezamestnaní, dôchodcovia, sociálne odkázaní, pracovníci s nízkym vzdelaním v štedro dotovaných zahraničných výrobných halách? Potrebuje vôbec Smer vzdelaných a rozhľadených občanov?

Protesty učiteľov

Teraz najčítanejšie