Premiér Ódor: Politici, ktorí vládli 20 rokov a problémy odkladali, teraz sľubujú riešenia za deň

Ľudovít Ódor (47) je slovenský ekonóm, bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska, dnes predseda vlády. Prezidentka Zuzana Čaputová ho menovala do funkcie 15. mája 2023. V diskusii hovoril:

• ako sa zmenil jeho život po nástupe do funkcie;
• ako vyzerá život s ochrankou a či čelí vyhrážkam;
• ako sa spätne pozerá na výmenu ministra Šimka;
• čo hovorí na viaceré kampaňové nápady strán
• aj čo si ako občan maďarskej národnosti myslí o Orbánovi.

Iveta Radičová o vás povedala, že máte v sebe ľudskosť, zmysel pre humor a nie ste suchár, môj kolega Konštantín Čikovský o vás napísal, že ste „najvzdelanejší človek, ktorý na Slovensku viedol vládu, muž miernej povahy a po krátkej chvíli neprehliadnuteľnej inteligencie“, poslanec Blaha vás nazval „Čaputovej panáčikom s charizmou chatbota“ a dnes už bývalý minister Ivan Šimko vás označil za slabého hráča, ktorému nejde politický poker. Ktorá z tých charakteristík má najbližšie k pravde?

Ťažko povedať. Samozrejme, tá inteligencia, tá je viditeľná už na desať metrov (smiech), aj ten humor, bez toho sa nedá…

Čo tá charizma chatbota?

Tomu som sa chcel vyhnúť, ale keď sa už na to pýtate, v zásade som už aj odpovedal pánovi Blahovi na ten pokus.

Chodievate na letné festivaly?

Ako premiér nie, toto je asi jediná výnimka, ale v mladosti, samozrejme, každý chodieval. Ja som bol párkrát v Gombaseku na festivale.

Premiér Ódor: Aké je byť predsedom vlády
(záznam z festivalu Atmosféra)

Ak ste aj boli na festivale, určite ste tam neboli s takým štábom ako dnes – s kolegami z úradu vlády, s ochrankou. Zvykli ste si po necelých troch mesiacoch na tento spôsob života, teda život s ochrankou, s ľuďmi okolo seba, s nejakým servisom, ktorý máte?

Ťažko sa na to zvyká. Ja pochádzam z dediny a tam, čo si sám neurobíte, nemáte. Podľa mňa, kým si na to zvyknem, už tu nebudem (vo funkcii predsedu vlády – pozn. red.).

Čo vás na tejto životnej zmene zaskočilo najviac?

Že keď sa na niečo pýtam, ako by to malo byť, tak všetci povedia – ako si poviete, pán premiér.

To ste hovorili aj v relácii Pod lampou, keď ste nastúpili do funkcie. Vtedy ste vraj vraveli kolegom, nech vám prestanú pritakávať a viac oponujú. Nenaučili sa to ešte za tie tri mesiace?

Niektorí áno, už ste aj toho pána spomínali v úvode.

Okrem toho ste pri nástupe do úradu povedali, že ste kamarátov požiadali, aby vás v prípade, že na vás uvidia nejaké maniere, ktoré ste získali vo funkcii, kopli do nohy, že to nie je v poriadku. Už to museli spraviť?

Mal som len dva typy spätnej väzby. Prvá: že nemám stáť všade ako futbalista pred priamym kopom, že ruky sa dajú dať aj vedľa tela. Druhá sa týkala toho, keď na mňa útočia; prečo na to niečo nepoviem aj ja. Kamaráti mi vraveli, že oni by to povedali, nedržali by to v sebe a reagovali by rovnakým tónom, ako reagujú na mňa. Ja si myslím, že môj prístup je skôr výhoda ako nevýhoda. Možno si pamätáte, predchádzajúci premiér mi na úrade nechal horčík na upokojenie. Zatiaľ som ani jednu tabletku nepotreboval.

Asi to máte v povahe. Vy na sebe nepozorujete žiaden manier v spojení s funkciou, ktorú ste získali?

Neviem, možno rodina by vedela povedať. Asi len to, že menej upratujem v domácnosti. No nie preto, že je pod úroveň premiéra drhnúť záchod, ale preto, že toho času je extrémne málo.

Premiérom sa na Slovensku tradične vyčíta, že už krátko po nástupe do funkcie stratia kontakt s realitou. Existuje známa historka, keď Jaro Filip v roku 1998 vyčítal Mikulášovi Dzurindovi, že sa veľmi rýchlo naučil pozorovať svet okolo len z okna svojej limuzíny. Kedy ste naposledy išli do práce MHD?

Hneď prvý deň. Ešte som nemal limuzínu a musel som sa nejako prepraviť. Bola to praktická záležitosť, tak som išiel MHD. Ľuďom, ktorí sú zodpovední za zdravie premiéra, by som tým urobil viac škody ako osohu, ale vidíte, že ani tu nie je problém porozprávať sa s hocikým. Tri mesiace sú naozaj málo na to, aby človek prešiel na druhú stranu.

Ako ste si zvykli na to, že niektoré veci vo svojom živote nemôžete robiť tak, ako chcete, ale že to určuje napríklad Úrad na ochranu verejných činiteľov? 

Zase len platí veta – ako si poviete, pán premiér. Keby som veľmi chcel, môžem im povedať: choďte domov a nebuďte tu. Ale funkcia premiéra si, samozrejme, vyžaduje ochranku. Zo začiatku mi bolo divné, keď som behával hore kopcom, že okolo seba počujem pachtiť sa ešte dvoch ľudí. Ja som chodil do lesa, aby som mal pokoj, a zrazu za sebou počujem, ako fučia, lebo do kopca je to, samozrejme, náročnejšie…

Stačili vám?

Ja som sa dohodol s ich šéfom, že ich budem zatiaľ trénovať zadarmo, takže niektorí už stačia.

Aj po nástupe do funkcie ste zostali bývať u seba doma. Viem zo skúseností s inými politikmi, že je to pre Úrad na ochranu ústavných činiteľov problém. Presviedčali vás, aby ste sa presťahovali napríklad do štátnej bytovky na Čmelovci? 

Vedeli, že moje pôsobenie je krátkodobá epizóda. Kým by som sa presťahoval, tak by som sa mohol sťahovať naspäť. Ale tam, kde bývam, ľudia dosť často píšu na Facebook otázku, čo predávajú v dodávke, ktorá zvykne stáť na kraji ulice. Či sú to drogy, alebo kradnú deti… Veľké haló je okolo toho, trošku to aj narúša atmosféru v Devínskej, kde bývam. Ale to patrí k funkcii, o chvíľu to už nebude.

Táto téma sa nedá brať len odľahčene, určite nie po tom, ako bol váš predchodca Eduard Heger jedným z plánovaných terčov teroristu, ktorý neskôr zavraždil Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča a zranil Radku Trokšiarovú pred barom Tepláreň. Do akej miery hrala vedomosť o tom, že funkcia predsedu vlády nesie so sebou bezpečnostné riziká, rolu pri vašom rozhodovaní o tom, či funkciu zoberiete?

Pre mňa je veľmi dôležitá osobná sloboda. Celý život som slobodný človek. Určite to hralo úlohu, nie veľmi dôležitú, ale porovnateľnú s tým, že za hranicami máme vojnu a z toho vyplývajú ďalšie riziká. Teda že tu nie sú len nejakí domáci pomätenci, že aj zahraničná politika môže trošku motivovať domácich pomätencov, ale aj zahraničných. Uvedomoval som si to veľmi dobre, keď som zvažoval ponuku od pani prezidentky, ale nehralo to nejakú extrémne dôležitú úlohu. To k tomu patrí, že keď vstúpite do rieky, budete mokrí.

Rozhodnutie Zuzany Čaputovej znovu nekandidovať do funkcie prezidentky bolo čiastočne ovplyvnené vyhrážkami, ktorým čelila ona a jej rodina. Ilustruje to mieru nenávisti, ktorej politik vo funkcii musí čeliť. Zaskočilo vás niečo za tie tri mesiace? Chodia vám vyhrážky?

Ak aj chodia, ku mne sa to nedostalo. Skôr ma prekvapilo, keď som bol v parlamente a počúval som tam debatu poslancov.

Nevedeli ste, že to tam takto vyzerá? 

Ja som slobodný človek; kým ma nikto nenútil sledovať parlament, tak som ho nesledoval. V záujme vlastného zdravia. Keďže som tam teraz musel ísť, videl som absolútnu žumpu. Útoky a nenávisť… Samozrejme, je to len polovica príbehu, videl som aj konštruktívnu debatu, aj zaujímavé myšlienky, ale prevaha bola na tej prvej strane. To ma prekvapilo, že takáto skupina 150 indivíduí rozhoduje o krajine.

Prezidentka Zuzana Čaputová bola viackrát vypovedať na polícii v súvislosti s vyhrážkami voči nej a jej rodine. Vám sa to ešte nestalo?

Nie.

Keď už som spomenul rozhodnutie Zuzany Čaputovej nekandidovať, ako ho hodnotíte?

Mňa to prekvapilo, ale nie vtedy, keď to vyhlásila, o tom som už vedel dopredu, bol som informovaný. Prekvapilo ma to, ale ľudsky to úplne chápem. Vidím, aký má politika vplyv na moju rodinu za krátky čas, čo som v úrade. A to ešte nemusíme riešiť také prípady ako pani prezidentka.

Niekedy politika nie je všetko. Je slobodné rozhodnutie každého z nás, či do toho ideme. Keď samotná prezidentka hovorí, že v sebe necíti dostatočnú silu, aby rovnako bojovala aj v ďalšom období, je, samozrejme, asi lepšie prenechať priestor niekomu, kto si nájde vnútornú motiváciu a bude bojovať v prospech krajiny.

Povedali ste, že cítite vplyv na rodinu. Čo to znamená? 

Oveľa menej ich vídam a oveľa menej môžeme slobodne robiť, čo chceme. To už je nejaký zásah do súkromia, ale je to nič oproti tomu, ak by ešte chodili nejaké výhražné listy alebo nedajbože prišli nejaké útoky.

Krátko k prezidentským voľbám: máte už medzi črtajúcimi sa kandidátmi nejakého favorita, ktorého by ste dokázali voliť?

Bohužiaľ, na Slovensku v poslednom období platí, že vždy je oveľa ľahšie povedať si, koho nejdete voliť. Ťažké je povedať si, koho pôjdete voliť, lebo v poslednom čase si už ani pomaly nezapamätáte názvy všetkých politických strán, ktoré vznikajú. Tváre sú rovnaké, ale názvy sa menia. Moja stratégia pri posledných dvoje voľbách je taká, že vzhľadom na to, že nemám jasného favorita, väčšinou vylúčim, čo u mňa nefunguje, a hodím si kockou alebo mincou… A niečo už z tých zvyšných strán padne.

Predpokladám, že v aktuálnej funkcii sa k parlamentným ani prezidentským voľbám nechcete vyjadrovať konkrétnejšie, takže to stále hráte na šéfa úradníckej vlády.

Áno, tvárim sa zatiaľ takto, preto ani nebudem veľmi zachádzať do politických otázok.

Už vo svojich bývalých funkciách, napríklad vo funkcii viceguvernéra NBS, ste sa často stretávali s politikmi. Videli ste, ako reagujú v osobnom kontakte. Zmenil sa ich vzťah k vám po tom, ako ste nastúpili do funkcie premiéra?

Záleží, či sú tam kamery alebo nie. Ak nie, tak sú vzťahy v zásade rovnaké, ako boli predtým, keď som robil aj v iných funkciách. Ale keď už je tam kamera, dosť často je to prepnutie do ďalšieho módu, takzvaného módu politika. A potom idú „freestyle“.

Napríklad o Robertovi Ficovi ste povedali, že je iný, keď prejde bránou úradu vlády. Je niekto, kto je úplne autentický, taký ako vždy? Igor Matovič o sebe hovorí, že je autentický v každej situácii. To platí?

Môžem potvrdiť, že on je naozaj autentický.

Prečítajte si

Exminister Ivan Šimko: Premiér a prezidentka sa ukázali ako slabí hráči

Dva mesiace po nástupe do funkcie ste museli čeliť niečomu, čo by sme mohli nazvať letnou politickou krízou. Minister vnútra Ivan Šimko sa dostal do konfrontácie s vedením polície, čo vyústilo do vášho a prezidentkinho rozhodnutia zobrať ministrovi poverenie na vedenie rezortu. Má exminister pravdu, že ste sa spolu s prezidentkou ukázali ako slabí hráči ?

Pre mňa dôveryhodnosť polície nie je hra. Ja som to nikdy nebral ako hru. Je pravda, že v rezorte boli možno aj nejaké generačné konflikty a nezhody. Mne nejakí ľudia z polície oznámili, že odchádzajú, a keď som ich zavolal, aj policajného prezidenta, aj ministra Šimka, na tomto stretnutí v zásade nebol ani z jednej strany pokus spor urovnať.

Pochopil som, že to musí byť naozaj vážne. Nie je také jednoduché dostať za dva mesiace ministra a policajného prezidenta do takéhoto sporu. Došlo mi, že musí ísť o viac než len o jeden status na Facebooku. Postupne sa to odkrývalo a nakoniec sme sa museli rozhodnúť. Pani prezidentka, ktorá dáva mandát tejto vláde, sa musela rozhodnúť, či ideme do toho, že komplet odchádza vedenie polície, alebo odchádza pán Šimko. Nakoniec sme sa rozhodli takto.

Odišli by? Lebo exminister povedal, že by neodišli.

Ako som povedal, mohli sme to skúšať, ale podľa mňa úplne zbytočne. Ja som bol na viacerých stretnutiach. Pán minister za nimi ani nešiel na stretnutie, čo bolo zaujímavé; chcem urovnať spor, ale ani sa nerozprávam s ľuďmi, s ktorými som v spore. Ja som tam išiel aj prezidentka tam bola a boli celkom odhodlaní. Nikdy sa už nedozvieme, či by boli odišli alebo nie. Moja pointa je v tom, načo sme to mali skúšať? Čo by sme tým boli získali?

Argumentácia exministra Šimka je, že ste to mali nechať naňho. On spor s vedením polície nazval drobnou vnútrorezortnou nezhodou a povedal, že premiéri úradujúci v minulosti by nezasahovali do jeho kompetencií, ale nechali by ho vyriešiť spor v rámci rezortu. Nie je to relevantná poznámka?

Do volieb je naozaj veľmi krátky čas. Sme vláda úradníkov a odborníkov, nemáme hrať politické hry vnútri polície. Minister Šimko veľmi dobre vedel, do čoho ide, pretože prezidentka aj mne veľmi jasne povedala, že vníma prácu polície ako dobrú a nechce tam nijaké škandály alebo zmeny. Keď ľudia začínajú veriť tomu, že politické tričko nerozhoduje o tom, koho stíhať, má to takto zostať. Bola to akási podmienka pani prezidentky. Len čo sa toto rúcalo a narúšalo, vrátili sme sa k tomu, o čom sme hovorili na začiatku vládnutia.

Bol tu aj terminologický spor, či možno situáciu, že vám vedenie polície povie, že odíde, a medzi riadkami je povedané, že by možno aj neodišli, ak by odišiel Ivan Šimko, nazvať ultimátom. Ivan Šimko k tomu hovorí: „Policajní dôstojníci povedali, že odstupujú. Zdôvodňovali to neprekonateľnými rozpormi s ministrom. Ale vo chvíli, keď bol minister odvolaný, neodstúpili. Neviem, ako inak po slovensky sa dá takýto postoj označiť ako slovom ultimátum.“ Nie je to tak? Nebolo to ultimátum?

Ak vyhľadáte moje slová, povedal som, že toto explicitne nezaznelo. Ale z povahy veci jednoducho vyplýva, že oni naznačili, že ak to zostane v takom stave, v akom to je, tak odchádzajú. Prišli za mnou, že skladajú funkcie. Nepovedali mi explicitne, že to zoberú späť, ak odvoláme pána ministra. Preto som povedal, že explicitne ultimátum nikdy nezaznelo. Ide len o to, ako to celé nazveme. Bolo to „kto z koho“.

Prekvapilo vás, ako rýchlo našiel pán Šimko zástancov medzi politikmi Hlasu a Smeru, ktorí ho predtým kritizovali? De facto ho označovali za člena Sorosovej vlády, no len čo išiel do konfrontácie s policajným prezidentom, ktorého nemajú radi, zrazu bol akoby v ich tábore.

Prečo by ma to malo prekvapiť? Veď práve to by človek čakal. Ak sa niekto bojí práce nezávislej polície a niekto sa proti tomu postaví, tak mu tlieskajú, to je úplne normálna vec.

Vaša vláda nastúpila s ambíciou držať sa čo najďalej od predvolebnej kampane, ktorú vedú politické strany. Do akej miery sa vám to darí? Do akej miery je vôbec možné, aby sa vláda, ktorá vládne v krajine, držala bokom od predvolebnej kampane?

Nechceme sa zúčastňovať na priamej politickej konfrontácii. Nechodíme do diskusných relácií v zostave terajší minister, predchádzajúci, budúci minister. Ale neexistuje taká situácia, že by sme boli úplne mimo akejkoľvek kampane, to sa jednoducho nedá. Nepriamo táto vláda bude v kampani.

Tí, ktorí tu dvadsať rokov vládli a problémy neriešili, teraz hovoria, že majú zázračné riešenie, a keby boli teraz pri moci, zajtra ho zavedú. My musíme reagovať, lebo áno, je to tak, je to smutná situácia, je to tu dvadsať rokov a my sa to snažíme riešiť komplexnejšie. Dobrý príklad sú medvede. Keď zostavíme zoznam, medvede sú niekde v ďalšej stovke priorít, ktoré Slovensko potrebuje z dlhodobého hľadiska riešiť.

Je úplne jasné, že robia problémy, ale aby toto bola téma predvolebnej kampane číslo tri alebo štyri, je úplne nemysliteľné. Musíme hovoriť o budúcnosti, kam Slovensko smerovať, ako z neho urobiť lepšiu krajinu, aby mladí neodchádzali… A my tu teraz hovoríme o tom, či je lepšie odstreliť sto alebo dvesto medveďov.

Ako inak bude ešte vláda prítomná v kampani?

Toto bola rovina, kde musíme reagovať. A potom sú veci, o ktorých chceme hovoriť, pretože predpokladáme, že niektoré témy budú v kampani zaznievať veľmi málo, že budú dominovať pseudotémy. Tam chystáme materiály, v ktorých budeme hovoriť o tom, čo Slovensko potrebuje: ako napríklad zmeniť eurofondy a ich manažovanie, ako hovoriť o talente, výskume, vývoji, ako tu udržať mladých.

Aj tu na Atmosfére vidím veľmi veľa mladých ľudí. Často hovoria – ja radšej odchádzam, lebo nechcem žiť v tejto krajine. To nie je dobrý prístup. Takisto chceme oveľa viac hovoriť o tom, ako dostať rozhodnutia bližšie k ľuďom; o decentralizácii samosprávy, chceme hovoriť o tom, ako za štyri roky opäť postaviť zodpovedné hospodárenie vo verejných financiách. Toto veľmi v kampani zaznievať nebude, ale my chceme, aby médiá a novinári za politikmi chodili a pýtali sa aj na tieto témy. Aké majú riešenia? Ja chápem, že medveďa vedia zastreliť za päť minút, ale tieto témy asi nevyriešia len tak ľahko.

Ako by sme mali hovoriť napríklad o zdravotníctve, čo je asi jeden z kľúčových problémov Slovenska, aby to bolo pre ľudí aspoň trochu atraktívne? Aby sa vo voľbách rozhodovali podľa toho, že keď im strana nehovorí nič o riešeniach v zdravotníctve, tak by ju nemali voliť? Lebo keď strana radšej hovorí o medveďoch, tak to nie je politická sila, od ktorej človek chce, aby ho previedla ďalšími štyrmi rokmi.

Medvede v zdravotníctve sa volajú „dve hodiny medzi dvadsiatou a dvadsiatou druhou hodinou“. Teraz je obrovský spor pre pohotovosti, ktorý je opäť len vytrhnutý z kontextu. Je celý rad ďalších opatrení, ktoré potrebujeme zaviesť, aby sme mali koncepciu pre primárnu a ambulantnú starostlivosť. Zhodou okolností som v roku 2010 alebo 2011 viedol delegáciu OECD a tam sa ma pýtali, čo ideme robiť, lebo videli, že o desať, pätnásť rokov budeme mať polovicu primárnych, respektíve obvodných lekárov a pediatrov v dôchodkovom veku.

Tak sme hovorili, ako by sme to mali riešiť. Bolo to za Radičovej vlády. Teraz sme všetci prekvapení, ako je možné, že ľudia za rok starnú presne o jeden rok, prečo nemohli starnúť pomalšie, pretože potom by sme ten problém oddialili ešte o dvadsať rokov. A, samozrejme, zrazu všetci vedia, ako to riešiť. A najlepšie zajtra. Musíme si k tomu povedať dve, tri veci.

Povedzte.

Po prvé, kto tam bude robiť. Musíme výrazne uľahčiť prijímanie ľudí zo zahraničia, ktorí by chceli prísť pracovať do zdravotníctva. Musíme viac dávať do vzdelávania, aby táto profesia bola atraktívna. Musíme dať do toho aj viac peňazí, musíme konečne vyvinúť triviálnu aplikáciu, ktorú budú mať všetci doma, zadajú symptómy a aplikácia povie: choďte na urgent, choďte na ambulantnú pohotovosť, čakajte do zajtra, nič to nie je, dajte si paralen a podobne.

Sú také jednoduché riešenia, ako je napríklad symbolický poplatok za niektoré veci, ktorý vrátite, ak sú príznaky opodstatnené. Ale tieto veci nie sú veľmi populárne. Môj kamarát Martin Filko a ja sme prvýkrát prišli do diskusie s témou odvrátiteľných úmrtí. Hľadali sme indikátor, ktorý hovorí presne o zdravotníctve. To, že umierame skôr ako na Západe, môže byť aj životosprávou a jedlom. Ale to, čo zdravotníctvo môže riešiť, sú odvrátiteľné úmrtia, teda neumrieť na diagnózu, na ktorú existuje liečba.

Keď sme urobili porovnanie len s Českou republikou, vychádzalo to v tom čase 3- až 5-tisíc nadúmrtí. Každý rok oproti Česku vyhubíme jednu veľkú dedinu. Nepomáha ani to, že tieto hrozby sú ťažko komunikovateľné. To, že príde medveď, to je jasné. Ale ak ste mladý človek a nie ste chorý, tak si poviete, veď mňa sa to nemusí týkať, ja nebudem taký chorý, tam nie sú emócie.

Takže kampaňovať na zdravotníctve je ťažké?

Podľa mňa sa kampaň nevyhráva ani na zdravotníctve, ani pri konsolidácii verejných financií, ani so školstvom. To všetko väčšinou naštve lekárov, pacientov, rodičov, učiteľov. Kampaňovať jednoducho musíte na iných témach. A potom mať guráž mať štátnikov, nielen politikov, ktorí si povedia, že toto spravíme v prospech budúcnosti. Ale strany o týchto témach musia hovoriť a nezľahčovať situáciu, že to vyriešia za jeden deň. Pretože to nikto nevyrieši za jeden deň.

Aká je vaša aktuálna skúsenosť so štátom? Hovoríte o aplikácii, do ktorej by som napísal svoju diagnózu a ona mi povie, čo robiť. To mi v slovenskom kontexte pripadá ako sci-fi. Ak sa na to pozriete z pozície premiéra a človeka, ktorý robil v NBS a v analytických útvaroch štátu, je to realizovateľné?

Podľa mňa tieto aplikácie existujú. Nehovoríme o tom, že takéto niečo na Slovensku vymyslíme a budeme prví. V niektorých okolitých štátoch to existuje. Možno stačí kúpiť práva, hodiť texty do Google Translate, aby to bolo v súlade so slovenčinou, a potom nech to celé skontroluje lekár. Z môjho pohľadu je to otázka veľmi krátkeho času.

Ale keď som prešiel na druhú stranu barikády a vidím schopnosť štátneho aparátu rýchlo a efektívne konať v prospech ľudí, som už menej optimistický. Plastický príklad je mýto. V roku 2009 alebo 2010 sme spustili obrovský tunel, ktorý nemá nič spoločné s verejným záujmom. Dostali sme štyri ponuky a, samozrejme, ktorú si vyberieme?

Predstavte si to ako v telešopingu, kde príde chlapík, že tu máte hrnce, my vám to dáme za túto super cenu, a ak si kúpite bambusové ponožky, dáme ešte 30-percentnú zľavu, a ak nám zavoláte do minúty, dáme vám ešte keramický nožík.

Ponuka na mýto vyzerala asi takto: my vám to dáme o 30 percent drahšie ako ostatní. Ak to budete chcieť odkupovať, dáme vám štvornásobnú cenu oproti druhej najlepšej ponuke, a keby ste to chceli predlžovať, tak pozor – to je akcia len pre vás –, dáme dvojnásobnú cenu. Prečo to nezobrať? Štát to zobral na seba a my teraz robíme kroky, aby sme z toho vedeli efektívne vycúvať.

Podarí sa vám to?

Áno. V programovom vyhlásení sme sľúbili, že urobíme všetko pre to, aby náklady, ktoré sú teraz na úrovni z každého eura 38 centov, išli pod 15 centov. Robíme všetko pre to, aby sme to spravili. Prvý a najdôležitejší krok bude otvoriť trh a zobrať sem európske systémy, ktoré to robia za náklady na úrovni 4,5 percenta, nie za 38 percent. Neviem, či to stihneme, asi všetky úkony nestihneme, ale mám ambíciu dať to na takú trajektóriu, ktorá bude smerovať k tomu, že to bude výrazne lepšie a v prospech štátu.

Predvolebná kampaň priniesla niekoľko tém. Prvú priniesol Smer, a teda už aj ďalšie strany, ktoré chcú reagovať na rast úrokov na hypotékach formou štátnej bonifikácie. Smer hovorí, že očakávané zvýšenie o tri percentuálne body chcú vykryť tak, aby dve percentá zaplatil štát a jedno percento bolo z bankového odvodu. Je to realizovateľný a dobrý nápad?

Keď si opäť zoberieme všetky priority, hypotekárne úvery síce nie sú v druhej stovke, ale sú pomerne hlboko. Poviem aj, z akých dôvodov. Úrokové sadzby boli v poslednom období abnormálne nízke. Nikto už ani nemohol očakávať, že pôjdu ešte nižšie, lebo to by vám už banky museli platiť za to, aby ste si zobrali úver, a to sa nedá predpokladať. Keď som ešte robil v Národnej banke Slovenska a rodina brala hypotekárny úver, banky museli testovať, do akej miery by zvládli napríklad zvýšenie úroku o dva percentuálne body. Ak by vyšlo, že to nezvládnu, úver by nedostali.

Ten problém nie je taký, ako hovoria, že teraz 30 percent ľudí príde o domovy. Väčšinou platí, že tieto rodiny sú skôr vo vyššej a v strednej triede, najchudobnejším rodinám banky úvery nedávali, nie je to problém chudobných rodín. Neznamená to, že nemôžu nastať nejaké problémy. Môžu – a na to sa robili v banke rôzne simulácie. Zrazu niekto niečo objavil, nafúkol problém, a keď sa pýtate, ako sa dajú tieto veci riešiť, je postupnosť krokov.

Akých?

Prvý krok je úplne normálny. Banka nemá záujem obchodovať s bytmi, nie je realitná kancelária, vždy hľadá možnosti, ako predĺžiť splátkový kalendár. Zlyhaných hypotekárnych úverov máme malé až takmer neuveriteľne malé množstvo na počet úverov, koľko sme dávali. Banky sú pripravené tieto prvotné prípady riešiť. Ak by bol naozaj problém, že úrokové sadzby by boli dlhodobo vysoké – treba pripomenúť, že aj teraz sú nižšie ako pred desiatimi rokmi –, v takýchto prípadoch by bola bonifikácia opäť témou. Ale momentálne závažnosť situácie nie je taká, aby to bolo treba riešiť okamžite.

No vznikla pracovná skupina medzi bankami, Národnou bankou Slovenska a ministerstvom financií, kde sa pozerajú na to, aké prvé kroky možno odštartovať, aby sa pomáhalo najchudobnejším rodinám, ktoré si zobrali úver. Ale takých rodín nie je veľa, lebo ich príjem sa musel testovať. Nie je to tak, že by sa tu rozdávali hypotekárne úvery.

Boris Kollár zo Sme rodina si všimol, že potraviny sú drahé, a rozhodol sa, že by to vyriešil štátnym potravinovým reťazcom. Vysvetľuje to takto: „Chceme vybudovať kompletný potravinový reťazec od produkcie cez výkup, spracovanie a dopravu až po predaj potravín, a to pod hlavičkou štátu, konkrétne pod značkou štátnej organizácie Agrokomplex.“ Teda ak si to správne predstavujem, vznikne distribučné centrum a hypermarkety Agrokomplex, ktoré budú štátne a budú predávať lacné potraviny. Je to realizovateľné a dobré?

Ja som to zažil, žil som v dobe, keď sme mali Jednotu, ktorá bola v každej dedine, a mali sme lacné potraviny. Bohužiaľ, skončilo sa to tak, ako sa to skončilo, lebo je to jednoducho neudržateľné. Trhové mechanizmy neoklamete. Opakujeme to takmer pri každej téme, my nemáme na to, aby sme plytvali peniazmi plošne pre všetkých. Prečo mať reťazec s potravinami, kde aj vyššie príjmové kategórie nakúpia viac ako tí najzraniteľnejší?

Prečo nepomáhať tým najzraniteľnejším tak, že im dáme o niečo viac peňazí, aby si mohli dovoliť kúpiť potraviny, ktoré zdražejú? Okrem toho veľmi dobre vieme, ako výhodne dokáže štát niečo prevádzkovať. Podľa mňa zase ideme s bubnom na zajace. Sú problémy, problémom môže byť napríklad to, že marže v niektorých reťazcoch sú vysoké, ale treba sa s nimi o tom rozprávať.

Skončím Igorom Matovičom, ktorý okrem päťstoeurového príspevku za účasť vo voľbách sľubuje, že matky s maloletými deťmi oslobodí od dane z príjmu. Na to sa ako pozeráte?

To už nie je ekonomická, ale viac politická otázka. Daňový systém má elementy, ktorými ponúka úľavy pre rôzne kategórie. Ak chce niekto politicky ponúkať peniaze pre túto skupinu ľudí, opäť – už asi tretíkrát – zopakujem, že vždy je to lepšie robiť na výdavkovej strane než robiť takéto benefity. Nemáme toľko peňazí, aby sme to poskytovali každému.

Je to otázka, ktorá už nepatrí do ekonómie. Dá sa to urobiť, len potom niekto musí povedať aj B, že dobre, ponúkneme tejto skupine takýto benefit, ale odkiaľ na to zoberieme peniaze? Keď ešte každému dáme peniaze za voľby, nehráme o fazuľky – dve miliardy, to už je pekný balík peňazí. Pred voľbami budeme počúvať len o tom, komu pridať, kto má platiť menšie dane, zároveň všetci budú zodpovední a budú konsolidovať verejné financie. Len to už jednoducho odporuje zákonom matematiky.

Pri vašom nástupe do funkcie sa málo rozoberalo, že máte maďarské korene a že ste študovali na gymnáziu s maďarským vyučovacím jazykom. Až neskôr na to upriamil pozornosť poslanec Kotlebovej ĽSNS Rastislav Schlosár, ktorý povedal, že nepovažuje za normálne, aby premiérom Slovenskej republiky nebol občan slovenskej národnosti. Dotklo sa vás to?

Bol som skôr prekvapený, ja ho takisto nepovažujem za normálneho. Myslel som si, že sme už trošku ďalej. Keď sa pozriete do Česka, tak tam bol premiér Slovák. Keď sa pozriete do Škótska, tam je niekto s ázijským menom; v Británii je to Ind. Politika má byť o tom, kto ponúka riešenie, a tie dávno nie sú spojené s tým, kto je akej národnosti. Podľa mňa je to prežitok. Podľa súčasných preferencií ĽSNS vidíme, že potrebujú nejakú novú tému, nového nepriateľa…Skúsili toto, ale nejako sa to nechytilo. Ja som toto od nikoho iného nevnímal.

Ešte zaujímavejším momentom bolo, že vás provládne médiá v Maďarsku nazývali málo maďarským. Písali, že ste málo vystupovali v prospech maďarského národnostného života, nebolo vás vidno vo farbách maďarských strán na Slovensku, ale pôsobili ste ako finančný poradca slovenských politikov. Ako vnímate svoju identitu?

Ja som svoj pôvod nikdy netajil. Chodil som na diskusie na juhu aj v maďarčine, mal som prednášky v maďarčine v Maďarsku. Ale nebol som politik, ani teraz nie som. Robil som veci tak, ako som najlepšie vedel. Aj na ministerstve financií, aj v Národnej banke Slovenska som riešil veci, ktoré som mal na stole.

Tam to nebolo tak, že toto sú úrokové sadzby pre maďarskú menšinu na Slovensku a toto pre väčšinu alebo že toto je rovná daň pre Komárno, tam tieto otázky vôbec neprichádzali do úvahy. Väčšinu svojho života som sa snažil profesionálne robiť svoju robotu. Ak sa to niekomu nezdá dostatočne maďarské, tak je to pravda, lebo s národnosťou to nemá nič spoločné.

Vo funkcii predsedu vlády ste už museli reagovať aj na Viktora Orbána. Než sa k tomu dostanem, pripomeniem, čo ste o jeho režime napísali v knihe Rýchlokurz geniality. „Stratégia autoritárskych režimov je jednoduchá, jasne pomenujme nepriateľa a obsaďme krajinu vlastnou ideológiou a propagandou. Tri témy vždy zaberú: imigranti, úpadok morálnych hodnôt a ohrozenie zahraničnými inštitúciami.“ Vy ste Orbána zrejme pred nástupom do funkcie nestretli.

Nie.

Ale teraz už áno. Predpokladám, že na samitoch EÚ máte možnosť zblízka pozorovať aj to, akú tam má pozíciu. Je naozaj taký opustený, ako niekedy vidíme na fotografiách zo samitov?

Nie je celkom opustený, rozprávajú sa s ním, ale naozaj vidno, že je opustený vo svojich pozíciách. Veci, ktoré chce maďarská delegácia presadzovať, sú buď ojedinelé, alebo majú podporu len niektorých ďalších krajín, ktoré viem spočítať na jednej ruke. Takže jeho pozícia nie je veľmi príjemná. Ale to, čo som napísal v knihe, platí, bohužiaľ, aj pre Slovensko. Ak chcete zaujať, tak tie tri témy čoraz viac rezonujú aj u nás. Možno by som ešte k tomu dopísal tie medvede, v Maďarsku nie sú medvede, tak možno preto…

Rozprávali ste sa niekedy s Viktorom Orbánom medzi štyrmi očami? O čom?

Tak ako keď sa dvaja džentlmeni stretnú v anglickom výťahu, že vonku je pekné počasie a aká bola cesta…

Čiže „small talk“.

Áno.

Orbán pred pár dňami o Slovensku povedal, že je to odtrhnuté územie. Vy ste na to reagovali slovami, že akékoľvek spochybňovanie územnej integrity Slovenskej republiky je neprijateľná vec, neprospieva to ani bilaterálnym vzťahom a nepomáha to ani maďarskej menšine na Slovensku. Myslí to Orbán natoľko vážne, že by to stálo za to, aby ste ako premiér Slovenskej republiky otvorili túto tému osobne a hovorili s ním o tom, čo tým sleduje?

Ja to uňho beriem ako folklór, ktorým potrebuje udržiavať svojich voličov v prevádzkovej teplote. Kam chodí, tam hovorí tieto veci. Nemyslím si, že tomu treba dať nejakú extrémnu vážnosť. Ale teraz žijeme v predvolebnej kampani, takže každá takáto vec rezonuje desaťkrát viac, ako keby to povedal vlani. Beriem to ako nie veľmi šťastné vyjadrenie – aj pre maďarskú menšinu, lebo v čom je to záujme, aby sa tu na nás väčšina alebo iné národnosti pozerali krivým okom? Tieto nálady tu boli za čias Mečiara a Slotu. Našťastie sme sa toho zbavili. Ja nevidím žiadne problémy medzi národnosťami na Slovensku a bola by škoda tieto témy znovu otvárať.

Sme v predvolebnej kampani a na predčasné parlamentné voľby sa pozeráme aj s otázkou, či Slovensko nečaká podobný príklon k autoritarizmu, akým si prechádza Maďarsko. Existujú racionálne argumenty, prečo by v prípade víťazstva strán, ako je Smer, SNS, Republika, ktoré útočia na médiá a občiansku spoločnosť a bagatelizujú zodpovednosť Ruska za agresiu na Ukrajine, nemal hroziť podobný scenár?

Neviem, aká bude budúcnosť, ale aspoň niečo vidíme v minulosti. Aj pred rokom 2006 boli rôzne predvolebné sľuby a nakoniec sa nie všetko podarilo. Sú okolnosti a európske témy, ktoré dotlačia vládu k nejakým riešeniam aj proti jej vôli. Verejný a najmä európsky tlak môže byť takýmto argumentom.

Ale pravda je aj to, že teraz je situácia iná, oveľa otvorenejšie než v roku 2006 sa kampaňuje proti EÚ a NATO. No stále ako nejakú poistku vidím fakt, že sme momentálne integrálnou súčasťou Európy aj eurozóny, k čomu vtedy prispel aj pán predseda Fico. Takže možno nie všetko bude také zlé, ako to teraz vyzerá. Ale vyzerá to zle.

To je aj odpoveď na otázku, s akým pocitom sa pozeráte na predčasné parlamentné voľby? S nádejou alebo s obavami?

Doteraz vždy od roku 1994 platilo, že voľby priniesli nejaké prekvapenia. Ešte stále je veľa času a ľudia dosť často zmenia názor v posledných dvoch týždňoch. Je možnosť, že malé strany môžu odstúpiť z volieb a pridať preferencie príčetným stranám. Ja mám stále nádej, keby som nemal, asi by som nemohol túto robotu robiť. Stále som na tej optimistickej strane, som taký konzervatívny optimista.

Už viete, čo budete robiť po parlamentných voľbách?

Asi ešte chvíľu budem sedieť na stoličke, ktorú mám v úrade, a potom… To ešte neviem. Bolo treba skočiť do vody a zatiaľ sme ani presne nevedeli, koľko budeme musieť odplávať. To už sa aspoň kryštalizuje. Na ktorý breh vyleziem a v akej kondícii, to budem vedieť zodpovedať asi v septembri.

Hovoríte, že nie ste politik. Ja by som nesúhlasil, pretože podľa mňa sa úplne nedá nebyť politikom vo funkcii predsedu vlády. Je vylúčené, že po voľbách budete členom nejakej politickej strany?

Platí staré známe, že nikdy nehovor nikdy. Keby mi bol niekto na Vianoce povedal, napríklad manželka, že budúci rok budem ministrom vnútra, tak by som spadol zo stoličky. Nebol by som si vedel predstaviť taký vesmír, v ktorom by sa toto mohlo stať. A stalo sa. Takže nemôžem úplne vylúčiť nič, ale moje vnútorné nastavenie je skôr opačným smerom.