Najviac motivovaní voliť sú zamilovaní

Autor je bývalý poradca predsedu vlády 

Krátko po smrti Róberta Remiáša policajní funkcionári zvolali tlačovú besedu do tajuplnej nábrežnej budovy ministerstva vnútra. Bola jar roku 1996 a na čele vlády stál Vladimír Mečiar. Cieľom tlačovky bolo rozptýliť podozrenie, že je to vražda, ktorá súvisí s únosom Michala Kováča mladšieho. Policajní funkcionári za konferenčným stolom vehementne tvrdili, že vznietenie Remiášovho auta spôsobila technická porucha, takže „nedošlo k trestnej činnosti zavinenej inou osobou úmyselne“.

Bola to, pravdaže, lož. Róbert Remiáš bol brutálne zavraždený inou osobou a vysokí policajní funkcionári pred kamerami a mikrofónmi médií bezočivo zavádzali celý národ. Aby sa títo spolupáchatelia v štátnych službách zalíškali novinárom, pridali bonus: po tlačovej konferencii niektorým z nich akože off record ukázali fotografie zhoreného tela.

Tento starý príbeh slúži ako dôkaz, že prekrúcanie pravdy, falšovanie dôkazov a prznenie spravodlivosti sú hlboko usadené v tunajšej postnovembrovej politickej kultúre.

Manipulovanie s prepismi odposluchov na policajnej inšpekcii a generálnej prokuratúre, ktoré slúži na kriminalizovanie vyšetrovateľov, čo stíhajú smeráckych potentátov, ide presne v línii toho, čo sa tu dialo za mečiarizmu. Nepotrestané zavlečenie Kováča juniora (hoci páchatelia sú vďaka hŕstke statočných vyšetrovateľov známi a Mečiarove amnestie zrušené) a k tomu neobjasnená vražda Róberta Remiáša sú tak fenomény, ktoré inšpirujú lumpov všetkého druhu a spoločenského statusu.

Ďakujem, že ma okrádate

A keďže žijeme v demokracii, za všetkým týmto svinstvom treba hľadať súhlas národa. Alebo presnejšie väčšinového voliča. Obrazne aj neobrazne povedané, ľudia sú u nás citliví, keď ich niekto okradne na ulici, ale neprekáža im, keď ich okradnú ako daňových poplatníkov vo verejnom obstarávaní. Dokonca sú za to vďační. Na takýto záver nabádajú volebné prieskumy. Smer, Hlas, SNS, subjekty s bohatým kleptokratickým životopisom požívajú v nich taký vysoký stupeň dôvery voličov, že to vyvoláva údiv aj vo vzdialenejších galaxiách. Ale v tej našej by nemal. Tak to tu bolo už za vlád HZDS.

Nóvum nie je ani to, že vysoký stupeň nedôvery prisudzujú tí istí voliči orgánom činným v trestnom konaní, ktoré dnes súd za súdom odkrývajú zločinnú postať vlád Smeru. A do tradičného kontextu zapadá i to, že objektom tejto občianskej nedôvery sú aj médiá, ktoré o porušovaní práva prinášajú svedectvá. Táto situácia sa dá vyjadriť obrazmi z dávnych čias, keď sa za epidémiu moru vinili čarodejnice.

Čo je za tým? Láska. Nie je na tom, pravda, nič neobvyklé, že si volič zamiluje politika v miere, ktorá mu bráni mať odstup od jeho konania a demaskovať jeho skutočné úmysly i schopnosti. Každý, kto sa v živote zamiloval, vie, aké je to celé zamotané. Láska robí zamilovaných zraniteľnými. Zamilovaný akoby podvedome cítil, že nie je celkom v poriadku, no o to s väčšou vervou si svoju lásku bráni.

Hore-dole po výslní politiky 

Keď je lásky priveľa, keď láska milovaného už dusí, hovorí sa jej, že je to opičia láska. Je to nefér k matkám opiciam, ale tak to v ľudskom svete chodí, že sa zlé vlastnosti prisudzujú nevinným zvieratám. Ťažko povedať, či politickí lídri, ktorí sú bytostne závislí od lásky, cítia lásku svojich voličov ako niečo, čo ich obťažuje. Napríklad tým, že od nich voliči aj niečo vyžadujú.

To, prečo otázku, čo mu dáva a čo berie láska voličov, nikto nepoložil Andrejovi Dankovi a Milanovi Uhríkovi, ktorí bojujú proti liberalizmu, je azda jasné. Kto by sa do nich za taký intelektuálne zložitý program, všakáno, zamiloval? Ale divné je, že sa to nikto ešte neopýtal vlajkonosičov sociálnych istôt – Roberta Fica ani Petra Pellegriniho. Oni by totiž bez lásky svojich voličov veľmi rýchlo skončili.

Nehovoríme, že vo väzení, ale politicky skončili. Láska voličov ich posúva hore-dole po výslní politiky a zároveň napomáha mobilizovať tú spoločenskú štruktúru v štáte, ktorá funguje v naratíve, že skutok sa nestal. Mimochodom, to isté len inými slovami bolo národu oznámené pri úsvite našej demokracie, že smrť Róberta Remiáša nezavinila úmyselne iná osoba.

Teraz sa spoločnosť nachádza v predvolebnom období. Najviac motivovaní voliť sú tí, čo sú najviac zamilovaní. Nezamilovaní sú zas zúfalí, ako to celé dopadne, lebo skúsenosť hovorí, že za všetkým zlým v politike je priveľa lásky. Ak sa vďaka nej presadia staré mečiarovské tradície, potom treba, žiaľ, rátať aj s krajnosťami. Napríklad, že sa pri takej kritickej hustote vyšetrovaní, kľúčových svedkov a obvinených veľkých zvierat sem-tam vyskytne organizovaná vražda.