Odchádzajúci hudobný riaditeľ Opery SND: Aj u nás chcú ľudia štrajkovať

Prečo ste až teraz zverejnili, že odchádzate, keď o krátení peňazí pre SND ste vedeli už dlhšie?

Že chcem odstúpiť, som vedel už niekoľko mesiacov, s vedením sme sa dohodli, že to oficiálne odkomunikujeme v rámci tlačovej konferencie k novej sezóne.

Hlavný dôvod je, že vám ministerstvo na aktuálnu sezónu škrtlo 600-tisíc eur a ešte aj rozpočet na nové nástroje?

Áno. S pánom ministrom sme sa stretli dvakrát, iba počas mojej prvej sezóny. Nie som typ, ktorý by vyhľadával konfrontáciu, no myslím si, že keď prosím ministra o prijatie, mal by som dostať aspoň nejakú odpoveď. Ja ako vedúci pracovník umožňujem všetkým zamestnancom osobne so mnou hovoriť. Druhá vec je slušnosť aspoň zareagovať, keď ma niekto požiada o rozhovor. Som riaditeľom v najväčšej kultúrnej inštitúcii na Slovensku, minister je môj nadriadený. Keď nemám možnosť stretnúť sa s ním, chýba mi základ na to, aby som tu mohol pracovať.

Urýchlilo vaše rozhodnutie, že Slovenskej filharmónii ministerstvo zvýšilo platy?

Áno. Svoju prácu v SND som vnímal v dvoch rovinách. Cez umelecké úlohy som zodpovedný za dramaturgický plán a celkové smerovanie opery. Zodpovedný som však aj za zamestnancov, orchester, sólistov, zbor. To všetko sú špecializované povolania, ktoré sú nedocenené. Mali sme výborné recenzie, predstavenia mali aj dobrý ohlas u publika. Viem to porovnať, pretože dirigujem aj inde. Lenže ľudia sú zle zaplatení, musia si privyrábať a hľadať si druhé zamestnanie inde, aby uživili rodiny. Ako mám navodiť kreatívnu atmosféru? Kladiem vysoké nároky, no nedá sa vyžadovať to isté od ostatných, keď majú pocit, že ich práca nie je dostatočne ohodnotená. Môžem niekomu hovoriť: včera si odohral výborné predstavenie, keď on si nie je istý, či bude môcť kúpiť dieťaťu veci na zimu?

Nepreháňate?

Tak to je. Doprajem filharmónii všetky peniaze, ktoré získa, ale mala by existovať aspoň istá rovnováha. Môžem zvýšiť jednému členovi orchestra plat, ale potom prídu za mnou všetci ostatní. Keď som hovoril pánovi ministrovi, že s platmi treba niečo urobiť, odpovedal, že to je vec generálneho riaditeľa divadla. Lenže on má k dispozícii iba rozpočet, ktorý musí rozdeliť. A keď niekde zvýši, inde mu budú peniaze chýbať.

Takže existujú len dve možnosti – viac peňazí alebo menej predstavení?

Presne tak. Buď dostaneme lepší rozpočet, alebo zmeníme systém prevádzky. Momentálne je divadlo na dobrom umeleckom základe a potrebuje veľmi múdre rozhodnutie ministra, ako má fungovať ďalej. Ak už nie sú peniaze, dobre, ale potom sa bavme o kvantite. Znížme počet predstavení a robme menej premiér. Lenže to, samozrejme, ministerstvo nechce. Každé štátne divadlo má produkovať čo najviac. Robili sme veľa konkurzov na hráčov. Každý vie, aké sú tu platy, takže už základná úroveň nie je príliš vysoká. Najlepší muzikanti idú inde. Ale v dvoch prípadoch sme mali veľké šťastie. Našli sme výbornú huslistku a violistu, rozhodli sa nastúpiť k nám. Keď sa vo filharmónii zvyšovali platy, hneď tam prešli. Nie som žiadny Sizyfos.

Problémy v opere SND sa zviditeľnili pri predchádzajúcej premiére. Janáčkova Vec Makropulos mala medzinárodné obsadenie a veľký potenciál, no stala sa z nej kauza. Prečo?

Sú isté pravidlá, ktoré vo veľkom divadle musia platiť. Jedným z nich je, že najneskôr do jednej musí byť hotový termínový ferman na ďalší deň. Toto interné pravidlo pán Konwitschny viackrát porušil. Aj on je povinný také veci dodržiavať. Okrem toho sa niekoľko dní neobjavil na skúškach – z dôvodu, ktorý vôbec nezavinilo SND. Mimochodom, existuje aj mesačný plán. V tomto prípade možno robiť drobné zmeny, ale udáva ten základný smer, aby si každý zamestnanec mohol zorganizovať nasledujúci pracovný mesiac. Popri Janáčkovi sa robila nahrávka opery Šperky Madony, vôbec prvá v histórii v spolupráci s rozhlasom. Boli tam naši sólisti, náš zbor a dvanásť hráčov orchestra. V novinách sa objavil článok, že sa nestarám o Janáčkovu operu. Keď máme viac projektov, nemôžem byť všade. Okrem toho som vtedy naliehavo zrušil dve kompletné ansámblové skúšky na Cosi fan tutte, aby som mohol byť priamo na skúškach na Vec Makropulos.

Dirigentovi Hanusovi ste vyčítali, že do skúškového procesu Janáčka vstúpil neskoro. Aj režisér Weiss prišiel len pár týždňov pred premiérou Cosi fan tutte.

To sa nedá porovnávať. Cosi fan tutte je hotové predstavenie. Pán Weiss tu mal asistentku, ktorá perfektne pozná inscenáciu a pripravovala spevákov. Potom na tú jemnú, detailnú prácu prišiel on sám. Ani pán Hanus sa nemohol dostaviť skôr. Ale potom si musí byť vedomý toho, že je to jeho zodpovednosť, aby sa skúšanie stihlo načas. A tiež nemôže nútiť divadlo, aby mu splnilo jeho nerealizovateľnú podmienku, aby mohol skúšať len s jedným obsadením orchestra. To nemôže žiadny dirigent, lebo to nefunguje. Ale to už sme opäť pri peniazoch.

Prečítajte si

Prečo týždeň pred premiérou v SND odstúpil dirigent

Mozarta ste s režisérom Weissom robili už v Poľsku. Je to teda premiéra, remake alebo koprodukcia?

Po hudobnej stránke je to úplne nové naštudovanie, po režijnej pôvodná koncepcia s drobnými zmenami, ktoré pri skúšaní v Bratislave urobil pán Weiss. Hlavný dôvod, prečo sa to robí, je ekonomický. Keď sa divadlá spoja, zredukujú náklady. Slovo remake nie je príliš populárne, často sa píše: Prečo neurobia niečo vlastné? Keď máte málo peňazí, inak to nejde. A ak niekde vznikne veľmi dobrá inscenácia, prečo ju nepreniesť?

Mali ste zadanie dostať SND na medzinárodnú úroveň. Obstála by táto inscenácia Mozarta napríklad v porovnaní s verziou vo Viedenskej štátnej opere?

Čo sa týka celkovej úrovne, určite. Vo Viedenskej Staatsoper hrajú viedenskí filharmonici. Náš orchester, samozrejme, nie sú viedenskí filharmonici, ale myslím si, že oveľa dôležitejšie je porovnávať celok. Divadlo je synergia. Vo Viedni som mal na prácu so spevákmi v lepšom prípade dva dni, tu ich mám k dispozícii dva a pol mesiaca. Keď som tam napríklad dirigoval Traviatu, mal som medzi sólistami výbornú francúzsku sopranistku, kórejského tenoristu a ruského barytonistu. Ich hlasy zneli prekrásne, ale každý spieval iným štýlom. A ako celok to predstavenie nebolo uspokojivé, pretože mu chýbala synergia. Je veľa bratislavských inscenácií, ktoré by som pokojne ukázal vo Viedni, po hudobnej aj divadelnej stránke – Predaná nevesta, Šperky Madony, Bohéma, Salome. To sú komplexné umelecké diela. Postaviť jednoducho vedľa seba na scénu slávnych spevákov – to nie je ani zďaleka pravé operné divadlo. Keď v Bratislave spieva José Cura, tak je síce hľadisko plné a opera na tom ešte aj zarobí, ale to nie je „divadlo“ v tom pravom zmysle slova.

Čo potrebuje dobré divadlo okrem dobrého rozpočtu?

Komunikáciu! A nesmieme sa mu obracať chrbtom. Aby ministerstvo vedelo zhodnotiť, čo sa tu deje, malo by chodiť na premiéry. Keď som dirigoval Cosi fan tutte v Poľsku, ministerka kultúry sa rovno po predstavení prišla s nami porozprávať. Na premiére v Madride bola španielska kráľovná, ktorá sa zaujímala, ako sa mi tam pracovalo. A to som bol len hosťom. Tu som šéfom najväčšej scény, minister ma ignoruje a nevysvetľuje, prečo sa prvá scéna deformuje. Mohol mi pokojne povedať, že mu nevyhovujem z akéhokoľvek dôvodu. Lenže on nepovedal vôbec nič. Preto som urobil vlastné rozhodnutie.

Vy odchádzate, čo urobia zamestnanci, aby sa niečo zmenilo? Budú štrajkovať?

Už rok a pol som bol konfrontovaný s faktom, že ľudia chcú štrajkovať. Prosil som ich, aby to ešte nerobili. Chcel som, aby sme to prekonali a našli nejaké riešenie. Na základe momentálnej situácie im naozaj neviem pomôcť. Stačí, ak sa rozhodne štrajkovať zbor, a už nič nepôjde. Minister samozrejme môže povedať: Všetkých ich vyhoďte. Skúste vybudovať úplne nový zbor a naštudovať s ním 25 opier, ktoré sú v repertoári. Divadlo bude pol druha roka zatvorené. O tom som stopercentne presvedčený.