Označiť dieťa s traumou za posadnuté diablom je ďaleko za čiarou, hovorí odborníčka o detskom domove v Trnave

V detskom domove v Trnave nútili deti k náboženstvu pod hrozbou trestu. Niekoľkokrát denne sa museli modliť, chodiť do kostola, išli aj na púť do Medžugoria, kde počas vyčerpávajúceho programu chodili bosé po skalách. Jedno dieťa vzala riaditeľka Centra pre deti a rodiny k exorcistovi, aby z neho vyhnal diabla.

Na prípad upozornila televízia Markíza, na zvláštne praktiky riaditeľky centra sa sťažovali profesionálni rodičia aj zamestnanci. Generálna prokuratúra proti tomu minulý týždeň zakročila: duchovný program v centre zrušila a riaditeľka z funkcie odišla.

Špeciálna pedagogička Zuzana Zimová vysvetľuje, aké zraniteľné sú deti v detských domovoch a ako im môžu podobné praktiky ublížiť. „Väčšinou je to vzťahová trauma, pretože tí najbližší sa o nich z rôznych dôvodov nestarali tak, ako mali. To, čo by mali následne dostať, je vzťah, ktorý je iný – je bezpečný a napĺňa ich potreby,“ hovorí Zimová, odborná garantka programu Buddy. Ten prepája s dobrovoľníkmi mladých ľudí, ktorí vyrastali bez biologických rodičov.

Na Slovensku bolo vlani necelých 5-tisíc detí v detských domovoch, ktoré sa dnes nazývajú Centrá pre deti a rodiny. Takmer 1400 detí vyrastá v profesionálnych rodinách. Špeciálna pedagogička vysvetľuje, ako vyzerá život detí v detských domovoch a aké chyby v systéme pretrvávajú.

Prečo nie je v poriadku to, čo sa dialo v Centre pre deti a rodiny v Trnave?

Viem o prípade len z médií, nemám detailnejšie informácie. Musíme si počkať na to, čo zistí prokuratúra. Na správach v médiách ma upútalo niekoľko vecí. Zdá sa, že deti boli v centre nútené do určitých náboženských úkonov. Medzi základné práva dieťaťa patrí právo na náboženské vyznanie svojich rodičov a neviem, či mali v centre zistené, aké je náboženské vyznanie biologických rodičov detí, lebo u väčšiny detí, ktoré sú v centrách pre deti a rodiny, zostávajú biologickí rodičia zákonnými zástupcami. Majú obmedzené práva, ale zostávajú ich zákonní zástupcovia. Zachytila som tvrdenia riaditeľky, že mali súhlasy rodičov, ale zrejme je to ešte predmetom vyšetrovania. Za vážnejší problém považujem spôsob, akým sa to robilo.

Čo tým myslíte?

Deti to zjavne cítili ako nátlakové. Padli zmienky o exorcistovi, ktorý mal z dieťaťa vyháňať diabla. Nerozumiem týmto praktikám, takže k tomu sa neviem vyjadriť. Ale to, že niekto označí deti s traumou za posadnuté diablom, je veľmi, ale veľmi za čiarou. Tieto deti sú naozaj veľmi zranené. Ich pohľad na seba samých nemôže byť taký, že sú zlé alebo poškodené. To ich rozhodne neuzdravuje, ale, naopak, retraumatizuje. Takéto praktiky sú nesmierne škodlivé.

Podobný krok by asi nemal dobrý vplyv na žiadne dieťa, je to teda pri deťoch v náhradnej starostlivosti ešte vypuklejšie? 

Centrá pre deti a rodiny sú zariadeniami sociálno-právnej ochrany. To znamená, že by mali deti chrániť a mali by vytvárať bezpečné prostredie. Podľa zákona totiž môžu byť do centier umiestňované len tie deti, ktoré sú vo vysokej miere ohrozenia. V domácom prostredí nemali až natoľko napĺňané základné potreby, že ich to vo veľkej miere ohrozovalo. Sú to deti, ktoré prežili traumu. A mohla to byť trauma na fyzickej úrovni, teda boli podvyživené, zanedbávané, choré, neopatrené, alebo aj na psychologickej úrovni – boli týrané, zneužívané, ponižované. Nemali základnú bezpečnú osobu, o ktorú by sa mohli oprieť.

Je pre tieto deti ešte nebezpečnejšie, ak dostanú spätnú väzbu, že sú neposlušné pre diabla v sebe a nie vzhľadom na traumu? 

Je to hrubé zjednodušovanie spirituality, teda delenie ľudí na poslušných anjelov a neposlušných diablov. Myslím si, že aj ľudia zaoberajúci sa spiritualitou by boli z takéhoto delenia na pochybách. Nie som odborník v spiritualite, ale napríklad Maslow do svojej pyramídy základných ľudských potrieb zaradil aj spiritualitu. V zásade si však myslím, že deti potrebujú v prvom rade cítiť bezpečie a mať zabezpečené svoje vývinové potreby. A tým myslím potreby primerané veku a emocionálnemu stavu. Čiže nielen byť najedený, čistý a v suchu, ale mať aj bezpečný vzťah. Môcť dôverovať dospelej osobe a rozvíjať sa po psychologickej stránke.

Generálna prokuratúra zakročila, program zrušila, riaditeľka odstúpila. Znamená to, že kontrolné mechanizmy fungujú? 

To závisí od toho, či sa zásadne zmení fungovanie zariadenia a či sa budeme vedieť z tejto chyby učiť. Pokiaľ viem, tak zamestnanci centra už dlhšie avizovali, že v centre niečo nie je v poriadku. Pokiaľ sa ich sťažnosti dlho ignorovali, tak to nie je v poriadku.

Ako sú nastavené kontrolné mechanizmy štátu v detských domovoch? Je toto zariadenie výnimka alebo je takýchto centier viac? 

To, bohužiaľ, neviem. Do centier pre deti a rodiny prichádzajú pravidelne návštevy metodikov z ústredia práce, ktoré sú neohlásené. Metodik má zamestnancom poradiť, ako s deťmi pracovať – môže zariadenie navštevovať, rozprávať sa s ľuďmi, čo funguje a čo nie. Je to skôr mäkší stupeň kontroly a poradenstva. Potom existujú aj oficiálne kontroly, ktoré kontrolujú dodržiavanie zákona či interných noriem.

Ako má vyzerať výchova v centre pre deti a rodiny?

Sú to deti, ktoré sú zranené a prešli si traumou. Väčšinou je to vzťahová trauma, pretože tí najbližší sa o nich z rôznych dôvodov nestarali tak, ako mali. To, čo by mali následne dostať, je vzťah, ktorý je iný – je bezpečný a napĺňa ich potreby. Potrebujú vzťah, v ktorom môžu dôverovať, že keď sa s nimi niečo deje, tak ich niekto vypočuje a pomôže im. Tieto deti nemajú byť len vychovávané, ale aj liečené. Ale nastavenie systému nie je úplne v súlade s tým, čo potrebujú.

Od roku 2005 sa začala náhradná starostlivosť meniť z klasických veľkých detských domovov na menšie centrá pre rodinu. Stále to nie je dosť? 

Keď máte osem až desať detí v jednom priestore, a všetky sú nejakým spôsobom zranené, je to pre vychovávateľov veľmi náročné. Najmä keď sú na jednu skupinu iba dvaja, niekedy len jeden. Viete si to predstaviť? Máte doma jedno alebo dve deti a aj starostlivosť o ne dá zabrať – keď prídu utrápené zo školy, musíte s nimi zvládnuť všetko od základnej starostlivosti až po domáce úlohy. Zároveň popritom máte byť citovou oporou. To je veľa aj na rodiča s dvoma deťmi. A teraz si predstavte, že ich máte osem až desať a všetky sú určitým spôsobom nešťastné. Niektoré to vedia dať zo seba von, niektoré nevedia. Ale aj tie, ktoré to nevedia, by mali postupne získať dôveru natoľko, že budú schopné dať svoje pocity zo seba von. Nezazlievam vychovávateľom, že to nedokážu vždy urobiť. Aj tí, ktorí sú vzdelaní, pripravení a ochotní, na to nemajú potrebné podmienky.

Výsledkom je, že deti nemusia zažiť vzťah, ktorý potrebujú.

Zažijú dobrý vzťah na úrovni tety vychovávateľky, čo by sme mohli prirovnať k pani učiteľke. Ale nezažijú vzťah s blízkou, rodinnou osobou.

Na tomto príklade vidno aj ďalší aspekt, a to prísnosť, režim, drezúru – modlíme sa ruženec každé ráno, aj keď sa nám nechce. Prevláda v detských domovoch taký vojenský režim? Keďže je detí veľa a vychovávateľov málo, treba poriadok, aby im to neprerástlo cez hlavu? 

Existujú rôzne typy režimu. Na jednej strane tieto deti potrebujú veľkú predvídateľnosť vo svojom živote. Ich život bol dovtedy veľmi chaotický, nevedeli sa ničoho zachytiť. Nevedeli, čo sa bude diať, kam poputujú, čo s nimi bude. Ak sa ocitnú v zariadení, potrebujú byť zastabilizované.

Čo to znamená? 

Potrebujú vedieť, kto príde do služby, aby sa vedeli mentálne nastaviť, lebo každý človek je iný. Mali by vedieť, o koľkej a čo bude na večeru. Ale zase nemali by mať ani príliš striktný režim, že všetci vstávajú o ôsmej ráno a o deviatej večer sa zhasína a ide spať. V jednej skupine sú deti od 6 do 18 rokov. A ani v rodine to nie je tak, že všetci o deviatej večer zhasnú. Niektorí potrebujú ísť spať skôr, niektorí neskôr. Režim by mal byť individualizovaný.

Predpokladám, že pri desiatich deťoch to jeden či dvaja vychovávatelia zvládnu len ťažko. 

Pri desiatich deťoch sa v praxi len veľmi ťažko dajú vnímať individuálne potreby detí. Navyše často nie sú ani pripravovaní na to, ako s takýmito deťmi pracovať. Sú finančne podhodnotení vzhľadom na to, aká je to náročná práca. Navyše je ich veľmi málo. Keď som sa rozprávala s kolegami v centrách o tom, aké by mali byť výberové kritériá na vychovávateľa, tak prikyvovali. A potom sa ma opýtali, či si uvedomujem, že oni nerobia výber, ale nábor.

Takže v praxi to v centrách pre rodinu dobre nevyzerá. 

Našťastie je v systéme veľa ľudí so srdcom na správnom mieste – a aj s rozumom. Takže mnohé deti aspoň v kúsku dostanú to, čo potrebujú. Ale ideálne to nebude nikdy, lebo inštitúcia je inštitúcia a rodina je rodina. Mohlo by to byť lepšie, ak by bolo viac vychovávateľov, ak by boli lepšie pripravovaní, lepšie vzdelávaní a lepšie ohodnotení. Jasné, nie je to lacné. Ale toto sú deti, ktoré ak by sme to mali prirovnať k zdravotnému problému, majú srdcovú chybu a musia sa vyliečiť z rán. Zdá sa mi scestné šetriť práve na tom.

Ak by štát investoval do zlepšenia systému náhradnej starostlivosti, oplatilo by sa mu to? 

Výskumy hovoria, že ľudia, ktorí v detstve zažili traumu, ktorá nebola vyliečená, majú neskôr v dospelosti horšie imunitné reakcie, podliehajú závislostiam či samovraždám, o psychických ochoreniach ani nehovorím. Keby sme sa na to pozerali ekonomicky, tak potom zaťažujú aj náš sociálny či zdravotný systém.

Pracujete ako odborná garantka v projekte Buddy, ktorý spája dobrovoľníkov s mladými ľuďmi, ktorí vyrastali v náhradnej starostlivosti. Čo ste sa pri tejto práci dozvedeli o tom, ako by sa mal štát lepšie starať o deti v núdzi? 

Myslím, že sa posúvame v tom, aby sme čoraz viac zdôrazňovali prácu s biologickou rodinou v kríze. Potrebujeme fundovaných odborníkov, ktorí budú pracovať s dobrým ohodnotením a v dobrých podmienkach s týmito rodinami. Potrebujeme, aby to bola pre štát priorita, pretože vtedy by sa dalo mnohým krízam predísť.

Čo to znamená? Majú to robiť sociálni či terénni pracovníci alebo školskí asistenti? 

Pomohlo by, ak by mal štát viac zjednotený systém pomoci. Ale to by až tak neprekážalo, problém je v poddimenzovanosti. Pozorujeme to aj pri rozvodoch, pracovníčky na sociálno-právnej ochrane sú zavalené mnohými prípadmi a nestíhajú. Samotné centrá pre deti a rodiny majú oddelenia, terénne ambulantné služby, ktoré môžu pracovať s krízovými rodinami. Ale často tam pracujú mladí neskúsení ľudia, ktorí to majú ako prvé zamestnanie po škole. Je to pritom vysokoodborná a náročná práca, mali by to robiť odborníci v rozkvete svojej kariéry. Ale vzhľadom na podmienky a finančné ohodnotenie sa tam nehrnú.

Práca s rodinou v kríze znamená, že dieťa by sa mohlo vyňať iba dočasne, kým nepomôžu rodičom vyriešiť ťažkú životnú situáciu? 

Áno, alebo by sa dieťa nemuselo z rodiny vyňať vôbec. Alebo len na veľmi krátky čas, prípadne by mohlo byť prechodne v náhradnej rodine.

Na Slovensku je približne desiatka cirkevných centier pre deti a rodinu. Ako to má vyzerať v cirkevných zariadeniach? Ani tam by sa deti nemali modliť či chodiť do kostola? 

Myslím, že by to nútené nemalo byť ani tam, pretože to nie sú zariadenia na náboženskú výchovu. Síce to zriaďuje cirkev, ale akreditáciu im udeľuje štát, takže musia spĺňať všetky nariadenia aj záväzky.

No právo dieťaťa je mať náboženstvo svojich rodičov. Ak by mali podpísané súhlasy od rodičov, tak ich môžu vychovávať cirkevne? 

V zásade áno, ale sú to veľmi citlivé záležitosti. Náboženstvo, samozrejme, je súčasťou života a viera vie byť veľmi nápomocná v ťažkých životných situáciách. Ale nesmie zvíťaziť nad vedeckými poznatkami o traume. Sú normy, ktoré štát prijíma, a Slovensko je sekulárny štát. Malo by byť v rukách metodikov, aby videli, čo sa deje v zariadení a či deti dostávajú väzby, ktoré potrebujú, a vychovávatelia pracujú s traumou. V takom prípade môže byť aj náboženstvo v nejakej forme súčasťou výchovy. Napadá mi pekný výrok psychológa Ivana Štúra: Žite pekne a deti sa pridajú. Ak deti vidia, že vychovávatelia sú správni ľudia, budú sa k nim chcieť pridať. Nasilu sa nedá robiť nič, nakoniec to vidíme aj v bežných rodinách.

Ako sa dieťa dostane do cirkevného zariadenia? Prerozdeľuje to iba súd alebo v tom má slovo aj biologický rodič? 

O umiestnení detí rozhoduje súd. Máme štátne aj neštátne centrá pre rodinu. U tých neštátnych si štát objednáva určitý počet miest. A keď je tam voľné miesto, dieťa je tam umiestnené. Súd zvažuje, ktoré centrum môže naplniť potreby detí. Centrum by malo byť čo najbližšie biologickej rodine dieťaťa, aby nestratilo kontakt s prirodzeným prostredím, pokiaľ kontakt s rodinou nie je vo vysokej miere škodlivý. Ale väčšinou sa nájde aspoň niekto z rodiny, kto je pre dieťa dôležitý a môže ho navštevovať. Preto je dôležité, aby bolo centrum blízko a pre príbuzného neboli návštevy príliš komplikované.

V roku 2022 bolo v centrách pre deti a rodiny necelých 5-tisíc detí. Aké možnosti má dieťa, ktoré potrebuje náhradnú starostlivosť? Aké typy inštitúcií pre ne existujú?

To, čo sme kedysi poznali ako detský domov, sa dnes nazýva centrum pre dieťa a rodinu. To je práve preto, lebo sa ich pôsobnosť rozšírila o terénne ambulantné služby a pracujú aj s rodinou v kríze. Už to nie sú tie detské domovy s dlhou chodbou s mnohými izbami. V centrách sú deti rozdelené do skupín, do samostatných bytov a majú v skupinách svojich vychovávateľov. Niektorí sú v rodinných domoch, iní vo väčších budovách.

Okrem toho máme diagnostické centrá alebo reedukačné centrá. Tam sú deti, ktoré majú poruchy správania alebo závažnejšie priestupky. No a potom sú zdravotnícke zariadenia, ak deti potrebujú psychiatrické liečenie. V centrách sú aj špecializované skupiny pre deti so zdravotným znevýhodnením. Starajú sa o nich buď zdravotné sestry, alebo opatrovatelia.

Už to teda nie je dlhá chodba, kde sú v jednej miestnosti všetky šesťročné deti, v inej sedemročné a tak ďalej? Bývajú v menších skupinách, kde je napríklad desať detí v rôznom vekovom rozmedzí? 

Áno, aj keď rozdelenie podľa veku je náročné, keďže je v systéme málo rezerv. Predstavme si centrum pre deti a rodiny, kde sú napríklad štyri skupiny, každá pre deväť detí. Dostanú požiadavku na umiestnenie troch detí – súrodencov. V centre majú tri miesta, ale každé by muselo ísť do inej skupiny. Prioritou však je zachovať súrodencov spolu. Takže spravia reorganizáciu, deti sa sťahujú do inej skupiny a znovu sa narúša stabilita a väzby. Je to veľmi ťažké. Inštitúcia skrátka nie je rodina a nemôže byť taká stabilná.

Prečo je pre deti lepšie, aby fungovali v menších skupinách?

V čase transformácie sa hovorili najmä historky o tom, ako deti vychádzajúce z detských domovov nevedeli, ako sa robí čaj alebo odkrojí chlieb. Lebo mali raňajky a obedy vo veľkej jedálni spoločne ako v školskej jedálni. Takže deti potom mali dostať reálnejší pohľad na to, ako funguje domácnosť. Naučia sa, ako sa nakupuje, perie či varí. No a, samozrejme, na tej veľkej chodbe deti nemali pokojné a bezpečné prostredie. Je rozdiel žiť v byte a žiť na internáte. Malé dieťa nemá žiť na internáte. Má mať svoj kútik, svoj menší priestor.

Prečo je to také dôležité? 

Jedným zo znakov traumatizovaných detí je, že potrebujú mať neustále kontrolu nad svojím okolím. Tak majú nastavený mozog – čakajú ohrozenie a potrebujú mať kontrolu. Čím väčšie prostredie, ktoré potrebujú kontrolovať, tým pociťujú väčšie rozrušenie a napätie. Výskumy hovoria, že dokážeme mať bezpečne pod kontrolou maximálne päť cudzích ľudí v skupine na to, aby sme boli pokojní. Len čo je v skupine viac ľudí, ktorým nedôverujeme, napätie stúpa. Ak tieto deti vyrastajú vo veľkom priestore s mnohými ľuďmi, zásadne to ovplyvňuje vnímanie ich bezpečia. Mnohé majú preto problém aj v školách. Vychovávatelia, ktorí zažili predošlý aj tento režim detských domovov, tvrdia, že deti sú teraz pokojnejšie.

Keď vyrastajú v menších skupinách, môžu si vytvárať väzby aspoň navzájom? Keď sa mení vychovávateľ, dokážu si vytvoriť aspoň trochu súrodenecké vzťahy? 

Nemajú medzi sebou súrodenecké väzby, skôr sú to kamarátske vzťahy. Ak vôbec sú schopné kamarátskych väzieb.

Prečo?

Lebo v detstve nedostali to, čo mali dostať. Mnohí sa cítia nedosýtení v opatere seba samého, stále túžia po tom, aby ich niekto opatroval. Často sú označované za sebecké alebo nesúcitné. Ale keď ste veľmi hladní, tak nemyslíte v prvom rade na to, aby ste sa s chlebom podelili. V prvom rade sa rýchlo najete. Tieto deti sa nepodelia o vzťah a často rivalizujú. Dokážu si niekedy pomôcť, ale sú to skôr spojenectvá než hlboké priateľstvá.

Takže aj keby mal štát neobmedzene veľa peňazí na zlepšenie inštitucionálnej starostlivosti, pre žiadne dieťa nebude život v inštitúcii ideálny. 

Určite nie. Sú to skôr maličkosti, ktoré vieme zlepšiť. Deti v rodinách vidia, že rodič odchádza každé ráno do práce alebo si minimálne v tejto dobe sadá za počítač. Ale deti v centrách nevidia nikoho odchádzať do práce. Oni vidia vychovávateľov odchádzať domov. Ktorá mama odchádza od dieťaťa domov? Deti v centrách nevidia, ako sa rodičia na seba s láskou pozrú, pohladia sa alebo sa pobozkajú. Ak to náhodou medzi zamestnancami-vychovávateľmi existuje, samozrejme, to nemá čo robiť na pracovisku. Ale deti to nemajú kde vidieť. Sú hladné po pozorovaní úplne bežného života. Čo napríklad vidím aj na deťoch v programe Buddy. Nasávajú dobrovoľníkov s celým ich životom. Je pre nich vzácne vidieť, ako žijú so svojimi rodinami, a byť toho súčasťou.

Náhradná rodina či adopcia je teda pre dieťa bez rodiny lepšia voľba ako akákoľvek inštitúcia. 

V prvom rade je pre dieťa najlepšia funkčná biologická rodina. Potom by som asi z hľadiska potrieb dieťaťa zaradila pred adoptívnu rodinu najprv tú pestúnsku.

Prečo? 

Lebo vtedy deti nestrácajú kontakt so svojou biologickou rodinou a môžu byť v kontakte so svojimi koreňmi. Osvojenie je, samozrejme, právne najstabilnejšia forma, ale osvojiteľ nemá povinnosť udržiavať kontakt s minulosťou dieťaťa. Potom by som zaradila náhradnú osobnú starostlivosť, teda starostlivosť od príbuzných. To je asi najlepšia možnosť spomedzi náhradných rodín schopných postarať sa o dieťa. No a potom sú profesionálni rodičia, ktorí sú zamestnancami centier pre rodinu s deťmi. Je to klasické zamestnanie, čo znamená, že môžu dať kedykoľvek výpoveď či zobrať si dovolenku. Čiže kým pestúnom zveruje dieťa súd, profesionálnym rodičom zveruje dieťa riaditeľ centra. Je to lepšie, ako vyrastať v skupine, lebo vyrastajú v domácom prostredí a majú možnosť naviazať sa na stabilné osoby. Ale zároveň to nie je úplne stabilné.

Aký je teda rozdiel medzi pestúnskou a profesionálnou rodinou? 

Pestúnska rodina je stabilnejšia. Nemajú to ako zamestnanie, aj keď dostávajú nejaké príspevky od štátu. Väčšina pestúnov ide do toho s tým, že prijímajú dieťa natrvalo, respektíve do osemnástich rokov. Nepremýšľajú nad tým, že si vezmú dovolenku a dieťa počas nej niekam dajú. Nepremýšľajú o tom, že je to ich práca, a keď ich to prestane baviť alebo budú unavení, tak si nájdu iné zamestnanie.

Profesionálni rodičia si môžu zobrať dovolenku?

Môžu tráviť dovolenku aj s dieťaťom. Ale často idú deti na ten čas buď do inej profesionálnej rodiny, čo je ten lepší prípad, lebo idú akoby na prázdniny, alebo idú do centra na skupinu, kde to rozhádže aj ich, aj deti v skupine. To sú komplikácie – profesionálny rodič je síce lepšia možnosť ako skupiny, ale stále to nesie stopy inštitucionálnej starostlivosti.

Podľa zákona dieťa do šesť rokov dnes nesmie byť v kolektívnom zariadení. Je to tak aj v praxi? 

Všetky deti do šesť rokov by mali byť umiestnené v profesionálnych rodinách. Majú prednosť, ale nie všetky majú aj to šťastie, že sa im nájde do uplynutia šiestich rokov pestúnska alebo osvojiteľská rodina. Tieto deti potom väčšinou zostávajú naďalej v tých profesionálnych rodinách. Teda aspoň dúfam, pretože horšia možnosť je, že keď dovŕšia šesť rokov, tak poputujú na skupinu do centra. Pretože musia uvoľniť miesto v profesionálnej rodine pre iné dieťa do šesť rokov.

Tak si teraz predstavte, že vás šupnú niekam do skupiny namiesto toho, aby ste boli s ľuďmi, ktorých v zásade vnímate ako rodičov. Je to systém s mnohými komplikáciami, ktoré sa nie vždy dajú vychytať. Vždy sa preto musíme pri odnímaní dieťaťa z rodiny pozerať na to, či riešenie, ktoré deťom ponúkame, je lepšie ako to, v ktorom aktuálne žijú.

Snažili ste sa systém zlepšovať ako metodička na ústredí práce. Čo je ešte stále podľa vás najväčší problém náhradnej starostlivosti? 

V prvom rade je potrebné zlepšiť podmienky pre prácu zamestnancov. Aby tam naozaj mohli pracovať ľudia, ktorí o to majú skutočný záujem, sú schopní učiť sa a posúvať sa ďalej a pracovať na sebe. Aby mali priestor na sebareflexiu a psychohygienu, keďže byť v kontakte s týmito deťmi je veľmi náročné. Ak budú mať títo ľudia dobré podmienky, vytvoria dobré podmienky aj pre deti. Ale ak nebudú v pohode, nebudú sa ani deti cítiť bezpečne a pohodovo.

A čo ste zistili počas práce pre program Buddy – čo by chceli na systéme zmeniť samotní mladí ľudia vychádzajúci z detských domovov? 

Mladí ľudia vám povedia, že potrebujú viac slobody. Nemajú radi zošnurované pravidlá – asi ako všetky deti. Mnohí majú aj smutnejšie skúsenosti a zažili šikanu od iných detí. Nechcem, aby to vyznelo ako kritické slová na adresu vychovávateľov, lebo je to viac inštitucionálny problém. Tak ako v školách existuje šikana, existuje aj v centrách. Alebo si spomínajú na to, že sa báli iných detí v skupine, ktoré mali výbuchy agresivity, a potrebovali sa niekde schovávať. Vychovávateľ, samozrejme, musí tlmiť dieťa so záchvatom a nemôže sa starať o ďalšie ustrašené deti. A veľmi výrazný je pocit osamelosti, ktorý zažívali.