Denník N

O iniciačných cestách

Cesta autobusom do Záhorskej Vsi zostala v hlave ako jeden z nesplnených snov.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Toto leto som mal niekoľko nenáročných cestovateľských plánov. Bolo mi jasné, že na dlhú exotickú expedíciu môžem zabudnúť, ale aspoň dve kratšie cesty by mohli byť fajn. Ako po maďarsky vravievala stará mama „Ha ló nincs, a szamár is jó.“ Ale vydať sa aj na nenáročnú cestu nie je úplne jednoduché – treba si na to vyhradiť čas a prostriedky, uvážiť, či ísť alpským štýlom alebo si zabezpečiť aj pomocný tím. Aby si človek užil (aspoň teoreticky) pokoj a ticho domova, je nutné sa občas niekam vydať. Kamkoľvek. Napriek tomu si často pred opustením bytu, aj pred odchodom do neďalekých potravín, úzkostne spomeniem na báseň Jána Ondruša Útek.

už len niekoľko vecí.
Komu ruku podať, koho pohladiť.
Ktorou nohou z dverí vykročiť.
Či mám všetko, či mám
kľúče a deravé vrecko, guráž,
pieseň v ušiach, nožík a nožničky (…)
Ktorou to nohou
z dverí vykročiť?
Koho nepohladil?
Komu ruku nepodal?
J. Ondruš
vari zostane.

Plán mojej mýtickej destinácie vznikol už pred niekoľkým mesiacmi, keď kolegyňa odchádzala do dôchodku. Na otázku, aký darček by si od nás priala na rozlúčku, povedala, že by chcela dobrú knihu o umení. Zvláštne sa ma to dotklo. Po tridsiatich rokoch odchádza do dôchodku – rozlúčková oslava, príhovory… a kniha o umení? Nič proti knihám, spomínam si, že môj otec dostal k šesťdesiatke od kolegov v Slovenskej televízii, kde pracoval niekoľko desaťročí, rádio. Pekné, veľké, solídne. Ale aj tak. Rádio? Chápem, o nič nejde, otec ďalej chodil do práce aj po sedemdesiatke, ale začiatok dôchodku je istý prechodový rituál. Nie? V takej chvíli by mal človek dostať niečo prekvapivé, extravagantné, po čom nikdy ani náhodou netúžil – skok z lietadla padákom, Fiat 500, argentínsku dogu… niečo hovoriace: už je to jedno, začína sa nová etapa tvojho života, čo už môžeš stratiť?

Keď som o tom hovoril môjmu kamarátovi zo Stupavy, chvíľu ma nechápavo počúval a potom povedal: „Keď ti tak chýba dobrodružstvo, môžem ti kúpiť cestu autobusom do Záhorskej Vsi. Je to lacnejšie a určite na to tak skoro nezabudneš.“
„A prečo práve tam?“
„Nechaj sa prekvapiť.“

A tak mi tá iniciačná cesta autobusom do Záhorskej Vsi zostala v hlave ako jeden z nesplnených snov. Už asi trikrát som bol zbalený a pripravený vyraziť – termoska s čajom, jedlo do zásoby, náhradné oblečenie, postrek proti komárom, lieky na tlak… Raz som deň pred ňou ochorel, druhý raz som sa na to necítil a tretí raz v plánovanom termíne husto pršalo. Mám všetko dokonale naštudované – vystúpiť na konečnej pri Dome kultúry, v Záhorskej Vsi je kompa do Rakúska. Párkrát som si všetko prešiel cez Google Maps.

Zajtra sa mi končí dovolenka a tuším, že podobná príležitosť by sa nemusela tak skoro zopakovať. Hádam to dobre dopadne. Ján Ondruš by mi rozumel.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práve teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

Komentáre

Teraz najčítanejšie