Poradkyňa prezidentky po návrate z mierových rokovaní: Nikto Ukrajinu nežiadal, aby sa prestala brániť

Bola jednou z vyše 40 poradcov lídrov štátov, ktorí sa v Saudskej Arábii stretli, aby hľadali mierovú cestu k ukončeniu vojny na Ukrajine. Napriek tomu, že sa stretnutie v Džidde neďaleko Mekky neskončilo žiadnym spoločným vyhlásením, považuje ho za veľký posun.

S poradkyňou prezidentky Janou Kobzovou sme sa rozprávali:

• o atmosfére na stretnutí, kam nakoniec prišla aj Čína;
• na čom sa zhodli krajiny Západu aj globálneho juhu;
• o potrebe dohodnúť sa na mieri, ktorý bude udržateľný a spravodlivý;
• o tom, ako dlho môže Putin viesť túto vojnu.

Nešlo o samit, ale o pracovné stretnutie poradcov, na ktorom sa hľadala cesta k mierovému riešeniu vojny na Ukrajine. Ako to vlastne fungovalo?

Stretnutie iniciovala ukrajinská strana a Saudská Arábia sa ponúkla hostiť ju. Ukrajinu zastupoval šéf prezidentskej kancelárie Andrij Jermak. Na tom stretnutí sa zišli poradcovia lídrov z viac ako 40 krajín. Niektorí sa pripojili online, bol to naozaj pestrý výber krajín od Austrálie cez Čínu a Južnú Afriku po Čile. A, samozrejme, mnohé európske krajiny. To, že išlo o poradcov, ktorí sú relatívne blízko k svetovým lídrom, umožnilo otvorené rokovania a atmosféru, ktorá by v prípade, že by sa konal samit, ktoré svoju vlastnú logiku a vystúpenia, asi nebolo možné.

Ako to tam vyzeralo? Sedeli ste za jedným stolom?

Bolo to rokovanie, ktoré malo niekoľko častí. Tá prvá časť bola v podstate také väčšie plenárne rokovanie, kde každá krajina predstavila, ako vidí možné kontúry budúceho mierového riešenia pre Ukrajinu. Mnohé hovorili o prioritách alebo urgentnom vplyve vojny, ktorá má už teraz globálne následky. To bolo veľmi zaujímavé, keďže počúvate krajiny nie z Európy, ale z Afriky alebo južnej Ameriky a z Ázie, čo ony vnímajú ako priamy dosah ruskej agresie na ich ekonomiku a ich ľudí. Bolo to veľmi silné. Ešte viac si uvedomíte, že toto už dávno nie je nejaký regionálny konflikt, ale vojna, ktorá má skutočne globálny vplyv. Aj preto sa tam stretla taká pestrá paleta krajín, ktoré chcú pomôcť tomu, aby sa tá vojna čo najskôr skončila.

Mali ste príležitosť rozprávať sa s niektorými poradcami osobne?

Áno, okrem toho hlavného rokovania tam bol priestor na bilaterálne rokovanie a rozhovory. Neformálne výmeny, ktoré, ako vám povie asi každý diplomat, sú rovnako užitočné ako to samotné plenárne rokovanie.

S akým odkazom prišla Čína, ktorá sa na rozdiel od predchádzajúceho stretnutia v Kodani rokovaní zúčastnila? 

Nepôjdem do úplných detailov, pretože rokovania ešte prebiehajú. Ale poviem sumár, ktorý som si z toho zobrala: je jasné, že aj Čína sa chcela pridať ku krajinám, ktoré hľadajú mierové riešenie. Jednotlivé krajiny pritom nemajú rovnaký pohľad na príčiny vojny. To im však nebránilo v tom, aby prišli. Takmer každá krajina, keď hovorila o kontúrach budúceho mierového riešenia, sa odvolávala na Chartu OSN. To možno mnohým ľuďom už veľa nehovorí, ale v podstate sú tam zhmotnené základné princípy toho, ako majú vzťahy medzi krajinami vyzerať, aké pravidlá majú medzi sebou mať. V Charte je ukotvený princíp územnej integrity, suverenity, nedotknuteľnosti hraníc, respektíve ich nemennosti hrubou silou. A toto je niečo, čo zaznievalo v takmer každom príspevku každej jednej krajiny.

Čo tam nezaznelo?

To je práve zaujímavé. Nezaznelo tam žiadne priame volanie po územných ústupkoch výmenou za mier, nezaznelo tam žiadne volanie po pozastavení dodávok vojenskej pomoci. Nikto z tých krajín nevyzval Ukrajincov, aby sa prestali brániť. Toto rokovanie vnímam ako zatiaľ najširšiu globálnu platformu, ktorá sa snaží nájsť mierové riešenie. Hoci tam ešte nie sme, rozhovory budú prebiehať ďalej. Videli sme, že zhoda na tom, ako by to budúce mierové riešenie malo vyzerať, je niečo, čo Slovensko už dlhodobo presadzuje. Je to v podstate dlhodobý spravodlivý mier. To znamená nie legitimizovaniu územných ziskov agresora a nie kapitulácii napadnutej krajiny.

Hoci nakoniec neprišlo k žiadnemu spoločnému vyhláseniu, prvé reakcie zo strany Ukrajiny boli veľmi pozitívne. Neskôr však prezident Zelenskyj povedal, že nie všetky krajiny vlastne chápu, čo sa Ukrajine stalo…

Áno, ale to je možno v niečom prirodzené. Takisto ako my tu v Európe nemáme vhľad do iných svetových konfliktov. Úroveň porozumenia je pri Ukrajine iná v krajinách, ako je Slovensko, ktoré je jej priamym susedom, a iná od krajín, ktoré sú tisícky kilometrov vzdialené. Preto boli rozhovory také dôležité. Panujú rozdielne názory na to, prečo táto vojna vznikla, čo sú a čo už nie sú legitímne bezpečnostné záujmy Ukrajiny alebo Ruska. Ukrajinci však mali príležitosť vysvetľovať a zvyšovať porozumenie medzi ostatnými krajinami o tom, prečo sa nechcú vzdať, prečo nechcú kapitulovať a prečo treba túto vojnu ukončiť spôsobom, ktorý je dlhodobo udržateľný a rešpektuje nejaké základné princípy medzinárodného práva.

Stretnutie bolo postavené na desaťbodovom mierovom pláne Zelenského, ktorý Západ podporuje. S ktorými bodmi mali krajiny globálneho juhu najväčší problém?

Mnohé krajiny Zelenského plán explicitne podporili. Tam, kde bola absolútna zhoda, išlo o globálne následky vojny: to bola najmä otázka potravinovej a jadrovej bezpečnosti. To sú veci, ktoré trápia naozaj každého z nás rôznym spôsobom. Bolo naozaj vidieť, ako sa mnohých dotklo ruské odstúpenie od čiernomorskej dohody o obilí. Išlo o krok, ktorý zasiahol krajiny, o ktorých si možno Rusko myslelo, že budú viac empatické voči tomu, čo Rusko robí.

Ako sa to prejavovalo? 

Ozývalo sa volanie po obnovení čiernomorskej dohody a po tom, aby neboli zneužívané exporty poľnohospodárskych komunít na vydieranie a ničenie tých najzraniteľnejších ľudí na planéte. To bolo veľmi silné. Ak sa Putin snažil cez nedávny africký samit posunúť nejaké posolstvo Afrike, že na ňu nezabudne, tak zjavne to posolstvo nebolo také úspešné. Volanie po obnovení exportov obilnín zaznievalo zo všetkých strán.

Ktorý z tých bodov vyvolával najväčšie debaty?

Nešli sme bod po bode. Rokovania neboli o tom, ako ideme nejaký konkrétny plán implementovať. Hľadali sa len kontúry toho, ako by nejaké budúce riešenie malo vyzerať, a zhoda na tom, že by malo rešpektovať základné princípy medzinárodného práva.

Ako bude ďalej pokračovať mierové rokovanie?
 
Ukrajina presadzuje a dúfa, že sa jej čo najskôr podarí uskutočniť globálny mierový samit, kde by sa vlastne už krajiny na úrovni lídrov zaviazali k nejakým základným princípom, ktoré by mali budúce mierové usporiadanie odzrkadľovať. Myslím si, že na to, aby sa ten samit uskutočnil, potrebujeme ešte konzultácie a rozhovory, no bolo cítiť odhodlanie minimálne zúčastnených krajín v týchto rozhovoroch pokračovať.

Zazneli tam požiadavky na Rusko, aby zaplatilo za škody, ktoré spôsobilo vojnou?

Niektoré krajiny to spomenuli.

Odstúpenie od dohody o obilí malo za následok aj to, že sa vyostrili útoky na ukrajinské prístavy a sklady obilia a Ukrajina reagovala útokmi na ruské lode. Znamená to, že teraz sledujeme nejakú bitku o kontrolu Čierneho mora?

To je jeden pohľad. Tým druhým je, že sledujeme snahu Ukrajiny zachrániť export obilia, ktorý je dôležitý najmä pre krajiny globálneho juhu, a zároveň zachrániť jeden z mála spôsobov, ako ešte môžu nejakým spôsobom ekonomicky fungovať ako krajina. Export poľnohospodárskych produktov bol pre ukrajinskú ekonomiku veľmi dôležitý. Nielenže boli zablokované prístavy, teraz vidíme aj ničenie skladov a infraštruktúry. Ukrajina sa teraz snaží narušiť blokádu tak, aby sa im otvorili ekonomické možnosti a možnosti exportu obilia, ktoré potrebujeme dostať na svetové trhy, aby sa nezvýšili ceny potravín. To je dôležité najmä pre tie úplne najzraniteľnejšie krajiny typu Afganistan, Eritrea a Somálsko. A toto je niečo, čo, samozrejme, ako globálne spoločenstvo OSN aj Slovensko podporujeme.

Paralelne s mierovým rokovaním však stále pokračuje brutálna vojna a objavujú sa analýzy, že Putin ju chce nadlho. Minimálne do nových amerických volieb a chce na nej postaviť aj svoju prezidentskú kampaň v roku 2024. Ako dlho môže ešte táto vojna trvať? 

Ukrajinci mierovou iniciatívou iba ukazujú, ako veľmi ten mier a koniec vojny chcú. Vojna na ich vlastnom území je o každodennom zabíjaní ich ľudí a ničení ich domovov. Zároveň si uvedomujú, že sa nemôže skončiť hocijako, pretože ak sa to skončí nespravodlivo, nikto im negarantuje, že sa to o chvíľu nezačne znovu. Nikto z nás nevidí do hlavy Vladimira Putina, no vieme, že tá vojna sa preňho stala už de facto existenciálnou otázkou prežitia jeho vlastného režimu. A zároveň vidíme, že Rusko neprejavilo žiadne snahy o mierové rokovania, ktoré by boli v súlade s medzinárodným právom, ktoré ako stály člen Bezpečnostnej rady OSN má aj povinnosť presadzovať a chrániť. Moskva síce tvrdí, že sú pripravení na rokovania, ale zároveň tvrdí, že sa musia rešpektovať ich územné zisky a realitu na bojisku. To je, samozrejme, pre Ukrajinu a pre mnohé ďalšie krajiny sveta neprijateľné.

Preto Ukrajinci spustili protiofenzívu, o ktorej mali niektorí vyššie očakávania, a v Kyjive zase tvrdia, že nejde o šou a potrvá dlho. Ako to je? 

Prebieha inak ako tie predchádzajúce. Ukrajina sa na ňu pripravovala, ale nie je tajomstvom, že sa na ňu pripravovali aj Rusi, čo vidíme najmä v podobe silných obranných línií, opevnení a zákopov, či už na východnom, alebo na južnom fronte. Je to preto, že Rusko využilo čas na veľmi zásadné opevnenie a podobne ho využila aj Ukrajina na posilnenie, pretrénovanie, doplnenie techniky. To, čo teraz vidíme, je postup, ktorý je pomalý, ale zodpovedajúci realite a podmienkam v teréne. Keď sa pozrieme na priebeh posledných 16 mesiacov, Ukrajinci vedeli väčšinou príjemne prekvapiť. Takže ja by sa neponáhľala so závermi, že ofenzíva zlyháva alebo je nejaká príliš pomalá. Ide to podľa plánu a v rámci možností, ktoré podmienky umožňujú.

Ako to zmení situáciu, keď nedôjde k žiadnemu prelomu? 

Ešte je skoro povedať, že ak sa teraz nepodarí nejaký zásadný prielom na ukrajinskej strane, tak to znamená, že Rusko si môže dovoliť tam byť opevnené ďalších 5 alebo 10 rokov. Na druhej strane, áno, sú tu očakávania aj na Západe, ktorý Ukrajinu podporuje vojensky. Na posledných stretnutiach, či už Európskej únie, alebo Severoatlantickej aliancie, lídri deklarovali, že budú podporovať Ukrajinu aj naďalej. Nikdy to nebolo priamo podmienené tým, ako bude vyzerať nejaká ofenzíva. Musíme si však uvedomiť, že na udržanie intenzity podpory potrebujeme aj my sami investovať do kapacít, ktoré boli dlhodobo podinvestované, vrátane obranných.

Ako dlho môže Rusko viesť túto vojnu? 

Keď sa pozriete na ruskú ekonomiku, na zbrane, ktoré využívajú, na rakety, nie je to tak, že Rusko si teraz môže dovoliť vojnu na ďalších 10 rokov. Spomenuli ste, že Vladimira Putina čakajú voľby. V Rusku prebieha skrytá mobilizácia. Prečo je skrytá? No otvorená by bola asi veľký problém aj pre samotný režim, pre spokojnosť a udržanie toho konsenzu, ktorý v ruskej spoločnosti zatiaľ je. To, čo sme videli v júni s pokusom o vzburu, ukazuje, že ani vývoj v samotnom Rusku nie je tak ľahko predvídateľný.

Ako na vás v Džidde pôsobili krajiny Západu? Sú stále jednotné?

Myslím si, že áno. Všetci sa zhodli, že táto vojna nie je nejaký bilaterálny spor jednej krajiny s druhou, ale že ide o naozaj zásadné napadnutie pravidiel, ktoré všetci potrebujeme, aby fungovali pre našu vlastnú bezpečnosť. Samozrejme, môžu tam byť nejaké menšie nezhody. Každá krajina aj v rámci Európskej únie alebo Severoatlantickej aliancie mala a pocítila iný dosah vojny. Tam narážame napríklad na otázky typu sankcií a ich vplyvu. Niektoré z týchto sankcií sú možno presadzované trošku neskôr, ako by mali byť.

V mierovom úsilí chce Zelenskyj pokračovať aj osobne na Valnom zhromažďovaní OSN. je to pre Kyjiv dobrá príležitosť? 

Určite. Ukazuje to aj snahu Ukrajiny rozšíriť tú mierovú platformu o ďalšie krajiny. Valné zhromaždenie OSN, na ktorom sa stretávajú všetky krajiny sveta, je asi najlepšou príležitosťou pre Ukrajinu komunikovať s krajinami, s ktorými možno nie sú až tak intenzívne v kontakte. Či už preto, že tam nemajú diplomatické zastúpenie, alebo tie vzťahy neboli predtým až také rozvinuté.

Veľké znepokojenie vyvoláva opäť Bielorusko. A aj v súvislosti s tým, že vagnerovci sú na hraniciach s krajinami NATO. Došlo k preletom vrtuľníkov na poľské územie a zároveň tam Rusi presunuli jadrové zbrane. Zvýšilo sa riziko konfrontácie? 

Nevidím to ako priame zvýšenie rizika konfrontácie, ale snahu Ruska strašiť viac aj jadrovými zbraňami. V podstate tých 16 mesiacov tejto časti ruskej invázie ukázalo, že tie reči zatiaľ neboli spojené so žiadnymi konkrétnymi krokmi alebo skutkami.

Putin blafuje? 

Myslím si, že Putin chce, aby sme si mysleli, že je pripravený na ich prípadné použitie, ale ako hovorím, nevidíme žiadne pohyby, ktoré by nám naznačovali, že odhodlanie Ruska jadrové zbrane použiť sa zväčšilo. Rusko sa snaží odrádzať Západ od pomoci Ukrajine a nefunguje mu to. Zažili sme si to aj my, keď išlo o poskytnutie systému S-300. Ruskí predstavitelia sa ozvali, že budú nejaké veľké konzekvencie, ktoré nakoniec neboli. Rusko to robí absolútne pravidelne voči každej krajine. Viete, keď vám niekedy nevyjdú plány na bojisku, tak chcete aspoň tých ľudí presvedčiť, že ste pripravení urobiť všetko, aj keď možno nie ste.

Takže ste odišli z Džiddy ako mierny optimista? 

Veľmi dobrým znakom je, že to hľadanie alebo snaha ukončiť tú vojnu je naozaj globálna. Nájsť nejaké riešenie, ktoré je spravodlivé, ktoré nelegitimizuje hrubú silu na to, aby sa prekresľovali hranice, to ma napĺňa miernym optimizmom. Možno krajiny majú stále rôzne pohľady na to, prečo sa tá vojna začala, zhodujeme sa však minimálne v tom, ako by asi mala skončiť, a už to samotné je dosť veľký pokrok a ukazuje aj limity snahy Ruska presadiť to svoje. Jeho riešenie pre Ukrajinu je v podstate neprípustné pre hociktorý štát, ktorý si váži medzinárodné právo. Naráža na obrovské limity, či už v Ázii, v Afrike alebo aj v Južnej Amerike.

Čo na vás v Džidde zapôsobilo najsilnejšie? 

Najviac ma asi zasiahlo to, že už dávno nie sme svet, kde sa môže niečo stať v izolácii. Ak Rusko napadne nejaký prístav pri Odese a zničí tam silo, ktoré bolo plné obilia, stáva sa obeťou ruskej agresie aj africká krajina, hoci možno nie tak intenzívne ako Ukrajina. To, čo Rusko spravilo na Ukrajine, má oveľa viac obetí, ako si možno aj my na Slovensku často uvedomujeme. Tie obete, nielen fyzické, ale aj v podobe zvyšujúcej sa chudoby, cien energií a potravín, sú vlastne po celom svete, a aj preto sa mnoho krajín snaží pomôcť tú vojnu skončiť čo najskôr. Asi toto bolo najsilnejšie.