Psychologička Špotáková: Zodpovednosť za rómske deti je na majorite. Nie je jednoduché uvedomiť si to

Tento text vznikol v spolupráci s webom Romano fórum

Deťom so špeciálnymi potrebami vo vzdelávaní poskytuje už viac ako 30 rokov starostlivosť multidisciplinárny tím odborníkov z Detského centra pri Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie. Jeho súčasťou je aj materská škola, v ktorej sa overujú najnovšie poznatky v modernom vzdelávaní a napĺňajú princípy inklúzie.

Centrum spoluzaložila a 24 rokov viedla psychologička a výskumníčka Magdaléna Špotáková. Jej témami sú psychodiagnostika, integrácia a inklúzia vo vzdelávaní. V roku 2021 jej prezidentka udelila ocenenie Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy najmä v oblasti psychologickej starostlivosti o rodiny s deťmi s postihnutím a zo sociálne znevýhodneného prostredia.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako psychológovia dospejú k diagnóze mentálneho postihnutia dieťaťa, prečo sa ako spoločnosť dostatočne nezaujímame o vysoký počet rómskych žiakov v špeciálnych školách a čo nám chýba, aby sme sa stali krajinou s inkluzívnym vzdelávaním.

Vo svojej práci sa venujete psychologickej diagnostike detí. Čo všetko diagnostika zahŕňa a ako prebieha?

Klasická predstava je, že dieťa príde k psychológovi alebo psychologičke, posadia ho za stôl, psychológ vytiahne stopky a z kufríka vyberá úlohy, ktoré má dieťa vyriešiť. Áno, niekedy to prebieha aj takto, ale všetko závisí od toho, ako bol formulovaný problém, a aj od toho, v akom veku je dieťa.

Diagnostika je veľmi široký pojem. To, či je napríklad vývin poznávacích schopností dieťaťa primeraný, čiže ako dieťa informácie zbiera a spracúva, ako rozumie tomu, čo vidí a počuje, sa dá zistiť oveľa skôr, ako je možné zistiť testami. Tie sú deťom určené až od určitého veku.

U malých detí je možné pracovať so štandardizovanými vývinovými škálami. Z takéhoto testovania nevzídu závery v zmysle, že dieťa je nadpriemerne bystré alebo naopak. Ukáže, či vývin prebieha primerane alebo akcelerovane, a môže nás upozorniť na oblasti, ktorým sa treba venovať v zvýšenej miere – doma alebo u odborníkov.

Diagnostika v tomto zmysle je skôr spoznávanie dieťaťa. Pozorujeme dieťa, čo robí, ako sa hrá, interaguje, ako rieši úlohy kúpené hoci aj v hračkárstve alebo v kníhkupectve. Sledujeme nielen to, či úlohy splní, ale aj ako postupuje, keď sa mu nedarí, a prečo sa mu nedarí.

Používajú sa pri starších deťoch už nutne štandardizované testy?

Tento prístup môžeme uplatniť aj vo veku, keď by už mohli byť použité testy. „Ozajstný“ test, teda ten, čo má normy a „vypľuje“ záväzné čísla, môže byť dokonca niekedy menej vhodný. Do jeho priebehu psychológ nemôže voľne zasahovať.

Keď však dieťaťu predložím materiál, ktorý nie je testový, ale vyžaduje si rovnaké operácie a môžem doň zasiahnuť spôsobom, že sa dieťaťa opýtam napríklad čo si o tom myslí alebo čo by sme ešte mohli skúsiť, spoznám nielen to, kde mu môžem pomôcť, aby k niečomu dospelo, ale najmä vidím, čo na to potrebuje. Keď máme dostatočný časový priestor, je to metóda, ktorú uprednostňujem.

V akých prípadoch je takýto prístup vhodnejší?

U niektorých detí sa pri výsledkoch testu napríklad ukáže horší výkon v úlohách, ktoré boli časovo obmedzené. Keď dieťaťu vypracovanie trvalo 75 sekúnd namiesto 45 sekúnd, dostalo 0 bodov. Keď ho mám pred sebou s podobnými úlohami, vidím, že je váhavé alebo je jednoducho pomalé. Pomalé môže byť z úzkosti, ale aj preto, že je dôkladné. Iné dieťa narobí kopu chýb, lebo je „zbrklé“, keď je však vedené k tomu, aby si to po sebe skontrolovalo, ukáže sa, že tých chýb tam nakoniec nebude veľa.

Čo je výsledkom diagnostiky?