Ideme do Terchovej

Autor je prekladateľ

Šoférujem. Ideme do Terchovej. O pol deviatej večer sa v prírodnom amfiteátri Pod bôrami koná záverečný galaprogram nazvaný Terchovská muzika, venovaný 10. výročiu zápisu tohto jedinečného slovenského kultúrneho fenoménu do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Mám rád terchovský hardfolk, mám rád ten kraj. Preliezol som všetky kopce Malej Fatry, poznám osobne pár skvelých Terchovčanov, dôvernejšie aj Vrátnu a hotel Boboty. Už som dokonca prešiel hore aj dolu novú terchovsko-žilinskú cyklistickú magistrálu. Takže sa na to teším. Teda hlavne na zlatý klinec, ktorým je tradične Terchovský symfonický orchester, čiže skoro stovka muzikantov od detí až po kmeťov a staré dámy naraz na jednom pódiu. Hlavne aby nepršalo.

Ale už pár metrov za našou dedinou mám po nálade. Z bilbordu na mňa hľadí vyretušovaný „politik“, ktorý bol vďaka nejakej mimogalaktickej kolízii či inej poruche v slnečnej sústave istý čas predsedom slovenského parlamentu, hoci jeho slovenčina popiera nielen gramatiku, ale aj gravitáciu a nikdy nie je isté, kedy sa zmení na ruštinu. Táto osoba sa mi z bilbordu vyhráža, že ak sa dostane k moci, zastaví liberalizmus. Pýtam sa teda posádky (rôznorodého politického vierovyznania), ktorú veziem, čo to podľa nich chce zastaviť. Teda čo je to ten liberalizmus. Samozrejme, podľa očakávania sa to skončí pri teplých a lesbičkách. Našťastie nikto z mojej posádky nevie, že istý mudrlant v istom strašne konzervatívnom periodiku „vedecky“ pojednal o zbližovaní sa liberalizmu s kanibalizmom. Nevedia teda, že liberáli žerú deti. Zatiaľ. Keby áno, asi by sa báli so mnou sadnúť do auta.

No nič. Ideme do Terchovej, na boj proti liberalizmu zabudneme. Na parkovisku si nasadím goralský klobúčik s perečkom. Nemyslím to vôbec ironicky. Jednoducho sa mi páči. Ako sa mi páči aj kožený stetson, ktorý som si kedysi kúpil v americkom Gettysburgu a ktorý si občas beriem do záhrady, keď prší. Len tak, z frajeriny, človek sa chvíľu cíti ako na ranči vo Wyomingu. Našťastie teraz nad Terchovou/Wyomingom neprší. Čiernych mračien sa nad okolitými kopcami prevaľuje síce dosť, ale Terchovčania majú zrejme protekciu u riaditeľa počasia tam hore. Kvapne, ale neleje.

Nebol som na terchovskom amfiteátri pár rokov, takže vidím, že sa tam dosť zmenilo. K lepšiemu. Som priemerný divák, nie odborník. Preto hovorím, že u mňa dobré: scéna, obraz i zvuk. A, samozrejme, celý program. Od Martina Repáňa, svojho času víťaza televíznej šou Zem spieva, cez skvelý folklórny súbor Rozsutec až po miestnu Metallicu, čiže klasikov terchovského hardfolku – Ťažkú muziku. Vidieť a počuť Vinca Krkošku, Fera Muchu, Ruda Patrnčiaka a spol. je vždy radosť. A keď na pódium vyšli terchovskí „symfonici“ s novým dirigentom Vladom Moravčíkom, na chvíľu ma dokonca opanovali hlboko národné pocity, ako už dávno nie. Spoločne s plným amfiteátrom som vstal a zaspieval naplno Na Kráľovej holi a vôbec mi to nebolo trápne ako toľkokrát, keď som videl tie nehanebné vyžraté zlodejské ksichty, ako s paprčami, ktoré ešte krátko predtým pchali do vreca privatizačný lup, pritisnutými k srdcu spievali túto hymnickú pieseň, mávali vlajkami s dvojkrížom a, zaklínajúc sa celým slovenským panteónom od Cyrila a Metoda až po Dubčeka, dlávili do seba vo VIP halušky s bryndzou. Ale možno to bola moja chyba: len som pozoroval, ako kadejakí podomoví okresní lúpežníci a národne orientovaní gauneri znásilňujú slovenský folklór a veľkopansky lepia na čelo nálepky, kto je s národom a kto proti nemu. Skrátka, že som si to nechal týmito hulvátmi ukradnúť, zhnusiť si veľkú časť národnej ľudovej kultúry, z ktorej som síce nikdy nemal orgazmus, ako sa to stalo módou predstierať, ale akosi vnútorne som cítil, že je to tak trochu aj moje, že to vo mne žije, že je to, ak dovolíte, časť mojej ľudskej a kultúrnej identity.

Vraciame sa z Terchovej. Šoférujem, v aute napriek pokročilej dobe a lejaku panuje povznesená nálada. Vtom míňame bilbord s vyretušovanou tvárou „politika“, ktorý nám sľubuje, že ak sa dostane k moci, nezastaví iba liberalizmus, ale aj bláznov. Mám po povznesenej nálade. Takže o to ide v tejto krajine: hlupáci idú zastaviť bláznov. Ešte pred chvíľou som si myslel, že je tu nejaká nádej. Že sa tu nebude venovať školstvu, zdravotníctvu, podpore kultúry, pomoci statočným Ukrajincom v boji za slobodu, zahraničnej politike, korupcii na najvyšších poschodiach politiky, prehnitosti niektorých sudcov a sudkýň, generálnemu prokurátorovi… len marginálna časť politického spektra. Nie, nech som sotva pred hodinou prežíval akékoľvek pocity, ani zborový spev národných pesničiek nemôže vo mne zrazu prehlušiť dezilúziu z toho, čím „politici“ ako onen samozvaný bojovník proti liberalizmu a bláznom oslovujú publikum a ako ochotne im toto publikum na to skáče. Zastaviť, zlikvidovať, vystrieľať, vysťahovať, zakázať, urobiť poriadok, zabrániť, zrušiť… To sú dnes kľúčové slová, a nech robím, čo robím, zase pociťujem len odpor a zhnusenie.