Denník N

„Československý Pelé“ Bican odmietol cez vojnu hrať za nacistov

Josef Bican v drese Slavie Praha. Foto: archív Slavia Praha
Josef Bican v drese Slavie Praha. Foto: archív Slavia Praha

19.novembra 1969 dal Brazílčan Pelé tisíci gól svojej kariéry. Podľa niektorých zdrojov ich strelil Čechoslovák Josef Bican štyri až päťkrát viac.

Celý svet čakal, kým Pelé prelomí streleckú smolu a zaznamená tisíci gól svojej kariéry. Západonemecká televízia vtedy vysielala dokument, v ktorom robila rozhovor aj s rakúskou legendou medzivojnového obdobia Franzom Binderom, trénerom nemeckého Norimbergu. Binderovi štatistici uznali okolo 550 gólov a pýtali sa ho, či pozná niekoho, kto dal viac gólov ako Pelé. „Poznám. Je to Pepi Bican, kedysi so mnou hral, potom odišiel do Československa. Ten dal štyri až päťtisíc gólov za svoj život,“ šokoval.

Bican v tom období trénoval malý belgický klub Tongeren a reláciu, na rozdiel od mnohých svojich susedov, nesledoval.

Na druhý deň ráno prišiel k Bicanovmu domu prezident klubu Reuters s obrovskou kyticou a Bicana sa spýtal: „Prečo ste nám nič nepovedali o tom, že ste najlepší strelec sveta? To sa musím dozvedieť od cudzích ľudí?“ Bican mu hneď odpovedal: „Vy by ste mi verili, keby som povedal, že som dal štyri razy viac gólov než Pelé?“

Zväz futbalových štatistikov (RSSSF) však oficiálne uznal iba 1 468 presných zásahov Bicana – aj tak má takmer o dvesto viac ako Pelé. Zároveň však dodáva, že k niektorým obdobiam Bicanovej kariéry neexistuje presná dokumentácia.

Bican bol v medzivojnovom období postrachom súperových obrán. Slaviu Praha, vtedy jeden z najlepších tímov planéty, viedol k medzinárodným úspechom. Keď Nemci k svojmu územiu pripojili Rakúsko, spomenuli si na Bicana, ktorý vyrastal vo Viedni a mohol by tak reprezentovať Tretiu ríšu.

Bicanovi sa však tento nápad nepáčil, na odmietnutie nacistov však musel mať obrovskú odvahu. Keď to pár rokov pred ním spravil starnúci rakúsky génius Matthias Sindelar, o pár mesiacov za záhadných okolností zomrel. Ernst „Ezi“ Wilimowski, ktorý dal na MS 1938 v drese Poľska štyri góly Brazílii, za Nemecko hral, ale aj tak nezabránil tomu, aby jeho matku poslali do Osvienčimu kvôli pomeru s ruským Židom. Jemu sa však nacisti nepomstili.

Aj keď s nacistami nekolaboroval a po vojne odmietol lukratívne ponuky z talianskeho Juventusu a Švajčiarska, komunisti mu spravili zo života peklo. Zakazovali mu trénovať na najvyššej úrovni, až zostal bez práce a vďaka známosti si našiel prácu aspoň na stavbe. Nosil cement, kopal krompáčom a odhadzoval lopatou hlinu. Jedna z najväčších legiend svetového futbalu každý mesiac čakala na rodinné prídavky.

Matka bila súperov

Vyrastal v chudobnej viedenskej štvrti bez otca, niekdajšieho skvelého útočníka, ktorého pri jednom zápase protivník kopol do chrbta tak, že mu natrhol obličku. Operáciu odmietol, miesto mu podliala krv a zomrel. Nešťastná matka onedlho prišla aj o syna Františka, keď sa prebodol pri hre s nožom. Veľmi sa jej nepáčilo, že Josef, alebo „Pepi“, ako ho prezývali, začal s futbalom. Bála sa, aby sa mu nestalo niečo podobné ako jej manželovi, ale Pepi začal už ako tínedžer zarábať peniaze, o ktorých sa jej ani nesnívalo.

„Pepi“ raz mamu presvedčil a prišla sa pozrieť na jeden jeho zápas za Rapid Viedeň. Sedela kúsok od postrannej čiary a počas polčasovej prestávky vybehla na hraciu plochu a obrancu, ktorý Bicana surovo fauloval, bachla svojim dáždnikom po hlave a chrbte. Viac sa na futbale neobjavila.

Pri debute za Rapid v derby s Austriou strelil štyri góly a zo základnej zostavy už osemnásťročného útleho chlapca nikto nedostal. V klube si ho veľmi vážili, s príjmom 600 šilingov mesačne bol spolu so Sindelarom najlepšie plateným hráčom v krajine, v reštauráciách mu dávali rezne a čokoládové torty zadarmo, aby nabral chýbajúcu fyzickú silu a za štyri roky dal viac ako dvesto gólov. V strednej Európe sa v tom období hral asi najlepší futbal na kontinente, v Československu, Rakúsku a Maďarsku sa presadil technický štýl hry známy pod názvom „dunajská škola“.

Slavia Praha sa chcela vyrovnať konkurenčnej Sparte, ktorá sa v útoku spoliehala na vynikajúceho belgického zakončovateľa Raymonda Brainea, jedného z najlepších v Európe. Najskôr si vyhliadla Bindera, ale potom si všimla Bicana, často navštevujúceho babku na českom vidieku. S ich lukratívnou ponukou súhlasil, no prestup sa kvôli neochote rakúskeho futbalového zväzu ťahal viac ako dva roky. So Slaviou vyhral šesťkrát československú ligu a raz Stredoeurópsky pohár, prestížnu medzivojnovú súťaž pripomínajúcu dnešnú Ligu majstrov, ale o najlepšie obdobie kariéry prišiel kvôli druhej svetovej vojne.

V Slavii hral s obrancom slovenského pôvodu Ferdinandom Daučíkom, ktorý neskôr trénoval katalánsku Barcelonu. Na Nou Campe mal v kádri aj slávnejšieho zaťa Ladislava Kubalu, po ktorom chceli Barcelončania neskôr pomenovať svoj štadión. Bicanova manželka spomínala, ako Daučík „Pepiho“ chválil: „Každý svetový futbalista má nejakú chybičku. Mali ju Pelé, Di Stéfano, Puskás. Trebárs len jednu a maličkú. Jedine Pepík Bican, ten nemal žiadnu.“ Daučík svojho spoluhráča naozaj obdivoval. Kubala raz pri jednom zápase za Barcelonu dal šesť gólov a pri tom poslednom pribehol k lavičke a na Daučíka zakričal: „Tak čo, som lepší než Pepi?“ Daučík však pokojne odvrkol, že Bican by to spravil ešte lepšie.

„Nie“ nacistom

Bývalý nemecký reprezentant Rudi Kramlich sa poznal s významným politikom Protektorátu Čechy a Morava K.H. Frankom a spolupracoval s nemeckým zväzom pri tvorbe nacistickej futbalovej reprezentácie, do ktorej boli po anšluse zaradzovaní aj najlepší Rakúšania. Kramlich si spomenul na Bicana a pozval ho do pražského baru Lucerna.

„Pepi“ vo svojej knihe „Bicanovo tajemství“ spomínal: „V salóne sedelo pri veľkom stole asi dvadsať nemeckých dôstojníkov, na prsiach mali vyznamenania a na čele sedel a usmieval sa Rudi. Keď sme so (snúbenicou) Jaruškou vstúpili do miestnosti, úradníci sa ako na povel v jednej stotine zdvihli a vztýčenou rukou nás zdravili. Išiel z toho mráz po tele. Rudi povedal, že by som mal hrať futbal za Nemecko a preto čo najskôr požiadať o nemecké občianstvo, že si to praje samotný Hitler. Odpovedal som, že si to musím rozmyslieť. Ďalšiu schôdzku sme si dohodli za týždeň.“

Bican však za Nemecko hrať nechcel, preto spolu s funkcionármi Slavie rozmýšľali nad najlepšou možnou výhovorkou.

„O týždeň bolo privítanie úplne rovnaké. Posadili sme sa a ja som to hneď vyklopil: ‚Rudi, pozri sa, ja tú ponuku nemôžem prijať. Hrám za Slaviu, v jednom z najlepších európskych tímov, a som Čech. Môj otec bol tiež Čech a keby som sa stal Nemcom, tak by sa musel v hrobe obrátiť.‘ Zrazu bolo v miestnosti ticho ako v márnici. Zdvihol som sa a išiel som okolo dlhého stolu. Stáli na ňom fľaše vína a misy dobrôt, všetko bolo nachystané k oslave. Dôstojníci zostali sedieť, už nevyskočili ako jeden muž, už ma nezdravili tým odporným pozdravom. A keby mohli, urobili by jediné – prebodli by ma pohľadom.“

Gramlich Bicanovi stroho odpovedal: „Škoda. Neurobili ste dobre.“ Ale nikdy mu nijako neublížil, na to ho až príliš obdivoval.

Pomsta za slávu

Po vojne ho lanárili viaceré popredné zahraničné kluby, ktoré budovali nové kádre aj s pomocou posíl z cudziny. O Bicana mal obrovský záujem turínsky Juventus, jeho funkcionári vytrvalo cestovali do Prahy. Ponúkli milión korún ako odškodné pre Slaviu, šesť miliónov Bicanovi ako odmenu za prestup, úhradu nákladov na bývanie, veľký plat a prvého polroka mzdu aj pre jeho manželku. Právnici už pripravili zmluvu, ale Bicana tesne pred podpisom presvedčili funkcionári Slavie, aby do Talianska nešiel, lebo sa tam čoskoro dostanú k moci komunisti.

Po februári 1948 sa však z pohľadu komunistickej strany stal iba vyvrheľom, ktorému vždy išlo iba o peniaze. O rok neskôr ho pozvali do reprezentácie, ale nesúhlasil s názorom zväzu, že reprezentovať je pre každého hráča česť a nemal by preto dostávať žiadne prémie.

V roku 1953 pôsobil ako hrajúci tréner v Hradci Králové, ale v straníckych novinách ho ostro kritizovali: „Buržoázne maniere ho neopustili. Namiesto toho, aby sa venoval výchove mladých, talentovaných futbalistov, ktorých je v Hradci dosť a dosť, požaduje, aby mu priviedli hráčov ako je on. Starnúcich, neustále naťahujúcich ruku, zvyknutých hrať len za peniaze. Pravdepodobne jeho niekdajších pražských kamarátov.“

Manželka ho prehovorila, aby sa s celým tímom prvý raz zúčastnil prvomájového sprievodu. Publikum však Bicana spoznalo a celý štadión začal skandovať jeho meno. Na tribúne však sedel minister obrany a armádny generál Alexej Čepička, ktorý sa urazil a na druhý deň sa postaral o to, aby ho z Hradca vyhodili. Následne sa nedokázal dlhodobo zamestnať v žiadnom klube. Potupili ho rovnako ako Slaviu. Slávny klub sa musel vysťahovať zo štadióna na Letnej a jeho najlepších hráčov si zobral armádny tím ATK.

Nemohol si nájsť prácu, až ho zamestnal bývalý hokejista Sparty Václav Prchal na stavbe v Holešoviciach. Raz sa nad jamou, ktorú kopal, objavil pekne oblečený pán a svojim dvom malým deťom pohŕdavo povedal: ‚Tak tady kope ten slavný čutálista Bican…‘

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie