Mnohí na konci života ľutujú, že donekonečna odkladali svoje sny a túžby, hovorí dula pre umierajúcich

Zaoberať sa smrťou nie je ponuré. Tak ako sa ženy pripravujú na pôrod, my pripravujeme ľudí na odchod. Je to hlavne o kvalite života, hovorí sprievodkyňa umierajúcich Jana Gorst.

V rozhovore hovorí aj o tom:

• či existuje dobrá smrť a či sa so smrťou dá zmieriť;
• ako dula pre umierajúcich sprevádza smrťou;
• čo môžeme ako blízki či rodina pre zomierajúcich urobiť;
• prečo je dôležité, aby aj blízki, ktorí sa o zomierajúceho starajú, mali podporu;
• aký je primeraný čas na smútenie a kedy je už potrebné vyhľadať odbornú pomoc.

Existuje niečo ako dobrá smrť, dobrý odchod z tohto sveta? 

Vieme, že existuje opak. Mám pocit, že sme priamym svedkom toho, čo sa v spoločnosti deje a možno by sa nemalo. Neviem vám priamo odpovedať na to, či existuje dobrá smrť, pretože pre každého to môže znamenať úplne niečo iné. Aj keď sa sprevádzajúci, zdravotník alebo ktokoľvek prítomný bude snažiť odľahčiť symptómy a pomôcť človeku najlepšie, ako vie, môže a chce, pri odchádzaní to nie je vždy len na nás. Vstupuje do toho veľmi veľa aspektov. Môžeme sa snažiť aj o lepšiu prax, aj o spríjemnenie poslednej chvíle, ako sa len dá, a odľahčiť utrpenie a ťažkosti s tým spojené, ale k dokonalosti sa môžeme len približovať.

Čo vlastne robí dula pre umierajúcich? 

Tak ako pri narodení bábätiek, dula má nezdravotnícku úlohu – nevstupuje do kompetencií zdravotného personálu a ani by nemala robiť žiadne zdravotnícke úkony. Navonok to mnohokrát môže vyzerať tak, že dula nerobí nič. Dula však sprevádza nielen človeka, ktorý odchádza, umiera, ale aj všetkých, ktorí sa zúčastňujú na tomto procese – príbuzní, priatelia… Dula môže urobiť čaj, posedieť si s umierajúcim, vypočuť si ho. Jej primárnou úlohou je vyplniť všetky medzery, na ktoré zdravotnícky personál nemá čas a ani kapacitu.

Smrť a odchádzanie sa spája s obavami, ľudia sa často debatám na túto tému vyhýbajú. Prečo túto prácu vlastne robíte? Nemali ste z nej obavy, keď ste začínali? 

Pôvodne som bola zdravotná sestra, roky som pracovala v zdravotníctve, väčšinou v zahraničí. Posledné roky som robila v hospici v Anglicku. Prepracovala som sa rôznymi oddeleniami a úlohami zdravotnej sestry, no najviac mi sadla paliatívna medicína a primárny kontakt s človekom, ktorý odchádza. Začalo mi to dávať najväčší zmysel práve preto, že som ustúpila od „víťaznej medicíny“, od toho, že stále bojujeme a snažíme sa zvíťaziť nad chorobou a nad problémami v živote. Keď k nám do hospicu prišli ľudia, zrazu bol čas na všetko. Čas sa zastavil a oni si začali rekapitulovať, aký ich život vlastne bol, v čom boli jeho kvality. Toto mi začalo dávať zmysel – nepodstatné veci prešli „cez sito“, boli odsunuté nabok. Zrazu bol čas na podstatné, „pravé veci“ – a to mi vyslovene sadlo.

Čo umierajúci najviac potrebujú? Porozprávať sa?