Čakala som na rozhovor s hokejistami. Starší muž sa ma spýtal, ktorého si chcem vziať, vraví športová novinárka Vymětalíková

V zahraničí je bežné, že hokej komentujú aj ženy. Americká televízia ESPN dokonca v roku 2022 priniesla prvý živý prenos zápasu NHL s čisto ženským tímom vo vysielaní. V strednej Európe to bežné nie je. V Česku sa počas majstrovstiev sveta žien 2023 stala Darina Vymětalíková prvou ženou, ktorá komentovala hokejový zápas. Hoci ona sama pri tejto informácii upozorní, že úplne prvou ženou nie je, lebo Alice Tejkalová už v roku 2009 komentovala parahokejový zápas.

Vymětalíková je dnes jednou z najznámejších žien v českej športovej žurnalistike. Keď začínala s touto prácou ešte v regionálnych novinách a čakala na rozhovory s hráčmi či trénermi, ľudia na štadióne sa jej často pýtali, čia je manželka. „Nezdalo sa im možné, že by som bola novinárka,“ hovorí v rozhovore.

Do Českej televízie nastúpila ako 20-ročná externistka v roku 2000, venovala sa prevažne menším športom alebo volejbalu.

Síce ju zaujímal hokej a svojim šéfom vedela vymenovať aj súpisky rôznych tímov, riešiť tento šport nemohla. Bolo totiž nepredstaviteľné, aby žena bola redaktorkou v takom mužnom športe, ako je hokej. Keď sa vtedy Roberta Zárubu opýtala, prečo, povedal jej: „Český divák je veľmi konzervatívny, reakcie by ste nerozdýchali“.

O 23 rokov neskôr ju práve Záruba ako jej šéf presvedčil, že by mohla začať komentovať hokej v Českej televízii.

V rozhovore opisuje, v čom sa za viac ako dvadsať rokov zmenil pohľad spoločnosti na ženy – športové novinárky. Aktívna je aj na sociálnej sieti X (predtým Twitter), dostáva tam aj mnoho hejtu, dokonca sa už vyhrážali aj jej deťom. V rozhovore vysvetľuje, prečo jej menej prekážajú anonymné vulgárne správy ako tie, kde sa autor aj podpíše.

V popise na Twitteri o sebe píšete, že ste blond držiak na mikrofón. Prečo ste si to napísali? Súvisí to s nejakou poznámkou, ktorú ste si niekedy vypočuli? 

Celkovo to súvisí s týmto typom poznámok, ktoré som často počúvala v minulosti a počúvam ich stále, hoci už menej. Čiastočne to píšem aj preto, že človek by si mal zo seba vedieť urobiť žart, ale čiastočne je to aj preto, že týmto dopredu vezmem ľuďom muníciu na kritiku, lebo potom ma tak už nemôžu nazvať.

Ste dlhoročná redaktorka, ale komentátorkou ste sa stali iba nedávno. V rozhovore pre DVTV ste povedali, že aj tí ľudia, čo vás dnes podporovali v tom, aby ste začali s komentovaním, by vám pred pätnástimi rokmi tvrdili, že žena nemôže komentovať hokej. Skúste popísať cestu, ktorá viedla k prvému odkomentovanému zápasu.

Keď som sa pripravovala na prijímačky na žurnalistiku, zistila som, že je potrebné mať už nejaké publikované články. Mala som vtedy 17 rokov, pozvali ma na pohovor z Mladej fronty dnes.

Pýtali sa ma, o čom by som mohla písať. Povedala som, že o všetkom. Zaujímala ma politika, šport aj kultúra. Vtedajší šéfredaktor regionálnej prílohy Stredné Čechy sa ma opýtal, o aký šport by som mala záujem. Hovorila som, že chodím s bratom na hokej a futbal a orientujem sa v dianí v regióne. On ma začal skúšať. Vtedy hrali Kralupy (nad Vltavou), moje rodné mesto, prvú ligu v hokeji a Českú futbalovú ligu. Skúšal ma zo zostáv, ja som všetko vedela. Šport som však považovala za oddelenie hračiek v rámci žurnalistiky. Nemyslela som si, že sa tým budem živiť.

Šéfredaktor mi ponúkol, že môžem pokrývať šport v regióne. Prijala som to, vzali ma potom aj na vysokú školu. Na konci prvého ročníka som stretla Roberta Zárubu, on sa ma opýtal, či by som nepomohla s projektom Sydney, olympijské hry 2000. Vtedy to bola možnosť veľmi zaujímavej brigády počas prázdnin. Pomáhala som určovať, aký záznam sa pustí z akej udalosti. Potom ma oslovili, či by som nechcela zostať na externú spoluprácu.

V celoštátnej televízii vám však asi hokej hneď nedali robiť…

Dodnes si pamätám na jednu príhodu, kde sa ukázalo, ako mi neverili. Mali sme takzvanú dotočnú, čo je večierok po veľkej športovej akcii. Tam sa nás Robert Záruba ako externistov pýtal, aké športy by sme chceli pokrývať. Ja som povedala, že futbal alebo hokej. On sa zarazil a povedal: „Ja viem, že v NHL sú hokejové reportérky, ja by som si to aj prial, ale v Českej republike by to nebolo možné, aby žena robila hokej.“ Spýtala som sa ho prečo. Povedal mi, že český divák je veľmi konzervatívny a že by som nerozdýchala reakcie. Hovoril, že ma nechce utopiť a že sa môžem venovať volejbalu, ktorý som hrala, alebo iným športom, že aj to je potrebné.

Lenže ja som tam už 23 rokov a doba odvtedy pokročila. Zbierala som skúsenosti inde a postupom času sa mi otvárali dvere. Spočiatku som točila minoritné hokejové témy ako napríklad o výrobe dresov či žiacke turnaje, až som sa dostala ako záskok za chorých kolegov na extraligu a na zrazy národného tímu. Na letisku som čakala Jaromíra Jágra. Vyšliapala som tak cestu ženám v hokeji.

V momente, keď už bolo možné, aby som riešila extraligu, sa mi narodilo prvé dieťa, takže cestu som vyšliapala pre kolegyne Hanku Ježkovú a Janu Niklovú. Mňa to vtedy veľmi mrzelo, ale ukázalo sa, že sa vlastne nič nestalo a o rok a pol som sa do toho dostala.

Darina Vymětalíková s Janou Niklovou:

View this post on Instagram

A post shared by Darina Vymětalíková (@darinavymetalikova)

Keď ste prišli pred dvadsiatimi rokmi do športových médií, ešte nebolo bežné, aby ženy boli športové novinárky. Aké ste mali reakcie medzi ľuďmi z prostredia mimo médií?

Začínala som v regionálnych novinách okolo rokov 1997 a 1998. To bola doba, keď nebol ani dostupný internet, nemala som si kde zistiť informácie o hokejovom či futbalovom zápase. Musela som pozorne sledovať a robiť si zápisky sama, ak mi niečo uniklo, dalo sa to zistiť iba u rozhodcu. Vždy som tesne pred koncom zápasu išla k šatniam na rozhovory.

Kým som čakala, reakcie boli v štýle – „čia ste manželka?“. Nezdalo im možné, že by som bola novinárka. Keď ma už poznali na štadiónoch, boli ohľaduplnejší a nekomentovali to. Stalo sa mi však, že za mnou prišiel starší pán a povedal: „Prepáčte, ja vás nechcem uraziť, ale kvôli komu to robíte? Koho si chcete vziať?“

Smiala som sa, ale nie iba preto, že mu vôbec nenapadlo, že možno to robím preto, že ma to baví, ale aj preto, že 18-ročná slečna by možno uvažovala, ako niekoho zbaliť a nie hneď myslieť na svadbu.

Keď ste počúvali otázky o tom, či si niekoho chcete vziať alebo že žena nemôže písať o hokeji, neodrádzalo vás to?

Na začiatku som sa v podstate o hokej prestala snažiť, no sledovala som to a hovorila si – čo ak sa niekedy naskytne šanca? Išla som napríklad do redakcie strihať do Branek, bodů, vteřin (športová spravodajská relácia na ČT, pozn. red.) reportáž z plážového volejbalu a zrazu prišiel šéfredaktor Otakar Černý s tým, že niekto musí ísť rýchlo na letisko privítať Jágra. Tak som tam išla. Vedela som, že občas sa k niečomu dostanem.

Ak má žena dostať šancu v stereotypne mužskej práci, musí byť lepšia ako muž?

Rozhodne nemôže byť horšia, lebo to by jej dali pocítiť. Často si robím žarty z toho, že mám hrošiu kožu, ale nie je to tak, že by sa ma nič nedokázalo dotknúť. Pokiaľ by sme teda ako ženy boli len o trochu horšie, je tu dosť ľudí, ktorí budú čakať na každé zaváhanie. Keď som začínala, musela som byť lepšia, teraz sa to už vyrovnalo a ľudia sa viac pozerajú na to, čo viete. Tak je to teda pri redaktorskej práci, pri komentovaní ešte platí, že musíte byť lepšia. Tiež je pravdou, že som pri prvom komentovaní lepšia nebola.

Dobrovoľne som si zvolila MS žien, lebo som si myslela, že to bude pomalšie, bude tam menej kontaktu a neodhadla som, že to bude iné ako komentovať mužov, keďže nebudem na mieste, ale v uzavretej búdke v Kavčích horách. Nevedela som tejto situácii prispôsobiť hlas, ak som začala hovoriť hlasnejšie, pripadala som si hystericky. Nechcela som skĺznuť ku klišé frázam ako veľa mojich kolegov, ale potom bol jazyk až príliš strohý. Ale ani veľa mužských kolegov nemalo prvý odkomentovaný zápas najlepší.

Trocha sa teraz popriem, ale je pravda, že žena musí byť lepšia, ak chce umlčať niektoré mužské reakcie, ale už sa to zlepšilo a nie je to také ako kedysi.

Hovoríte, že je normálne, že nikto nie je dokonalý vo svojich komentátorských začiatkoch. Ako žena ste asi ale boli pod drobnohľadom viac ako nový komentátor muž… 

Robert Záruba chcel dokonca moje prvé komentovanie špeciálne promovať. Malo to byť aj preto, že to chce ženám uľahčiť, ale aj preto, že prenosy boli o druhej v noci, vtedy veľa ľudí nesleduje televíziu. Bola som proti špeciálnemu promu, vedela som, že aj tak to vzbudí extra pozornosť. Písali mi potom aj ľudia, ktorí bežne hokej nesledujú, že teraz ho pozerali.

View this post on Instagram

A post shared by Darina Vymětalíková (@darinavymetalikova)

Aké ste dostávali reakcie na komentovanie?

Rôzne. Sama som dobre vedela, v ktorých častiach to nebolo dobré. Prekvapilo ma, koľko objektívnej kritiky som dostala. Ľudia hovorili to, čo som cítila aj ja, a hovorili to kultivovane. V tomto doba pokročila. Prekvapilo ma to príjemne. Dostala som aj pochvalu za rôzne zaujímavosti, ktoré som povedala. Samozrejme, prišli mi aj správy typu: vráť sa do kuchyne.

Kto vám písal reakcie typu vráť sa do kuchyne? Anonymovia?

Niektorí sa aj podpísali. Mňa nemrzí, ak mi niekto napíše ako bežný divák niečo negatívne, neprekáža mi to ani vtedy, ak sú tam vulgarizmy. Viac mi prekáža, keď trebárs jeden redaktor Blesku napísal veľmi odpornú poznámku a lajkoval mu to zástupca šéfredaktora denníka Sport. Toto podľa mňa do profesionálnej novinárčiny nepatrí. Ja mám tiež výhrady voči niektorým ich redaktorom, ale keď niečo chcem, poviem si to s nimi osobne.

Od anonymov mi to až tak neprekáža, lebo jednak nemajú dosť informácií a okrem toho sa aspoň hanbia za názor a nepodpíšu sa. Od takzvaných kolegov, ktorých som, mimochodom, na štadióne nikdy nevidela, sa ma to dotklo viac.

Mala som už raz aj veľmi nepríjemné reakcie od fanúšikov, keď extraliga začala pokutovať vulgárne nadávky a ja som verejne povedala, že to schvaľujem. Neprekáža mi, samozrejme, keď vo vypätej situácii rozhodca rozhodne a objavia sa naňho vulgárne pokriky v nzávale emócií, ale nechápem, prečo by niekto mal na človeka z Českých Budejovic, ktorý je na pol roka v Sparte, kričať: „Ty pražská pííp“.

Na to som dostala škaredé reakcie, fanúšikom som odpísala, že nech teda prídu a povedia mi to osobne, povedala som im, kde ma kedy nájdu. Prišli a normálne sme sa s niektorými bavili. Bolo vtipné, že mi zrazu vykali. S niektorými som sa napokon aj zhodla, s niektorými nie, ale normálne sme sa kultivovane bavili.

Slovenskému futbalovému komentátorovi po zápase prišli správy od fanúšika, ktorý neuniesol vysokú prehru svojho obľúbeného tímu a písal mu, že „ucíti vôňu železa“. To je úplne jasná vyhrážka fyzickým útokom a možno aj zabitím. Zažili ste niekedy niečo podobné aj vy? 

Áno, zažila som aj vyhrážku deťom, ale nebolo to úplne v spojitosti s prácou. Stalo sa mi, že som napísala niečo proti Baníku Ostrava. Vtedajší hovorca túto situáciu rozmazal a rozposielal to všade, aby som z toho mala čo najväčšiu škodu. Dostal to až do Moravskoslezského deníku. Potom som dostala správu, že mi siahnu na život, tam to nebolo o deťoch, ale bolo to veľmi nepríjemné.

Na Twitteri (v súčasnosti sa sociálna sieť volá X, pozn. red.) o sebe píšete aj: „Moje názory sú moje, čie by mali byť?“ Súvisí to s tým, že by vám niekto povedal to, čo si časť verejnosti myslí, a to, že novinárom niekto diktuje, čo majú písať a hovoriť?

Súvisí to skôr s tým, že sa tým dištancujem od toho, že by som hovorila názory aj za svojho zamestnávateľa. Keď niečo napíšem, ľudia často reagujú: vy všetci z Českej televízie… ČT pritom nie je homogénna skupina, sú tam rôzni ľudia s rôznym vzdelaním, rôznym sociálnym statusom a majú aj rôzne politické presvedčenia. Mám kolegu v redakcii, s ktorým sme diametrálne odlišní, čo sa týka názorov na politiku, ľudia by sa čudovali, keby počuli jeho politické názory.

Stalo sa vám niekedy, že by vás na nejakej akcii niekto nerešpektoval a nechcel sa s vami napríklad pri práci rozprávať, lebo ste žena? 

To sa mi nestalo, ale hlúpe poznámky som zažila. Napadla mi vtipná historka z majstrovstiev sveta v hokeji v Moskve, bol zápas Bieloruska proti Kanade. Robila som reportérku priameho prenosu. Bola som oblečená v džínsoch a saku a bola som v bieloruskej novinárskej časti. (Bielorusko vtedy prehralo s Kanadou 0:9 vo štvrťfinále, pozn. red.)

Na druhý deň prišla na iný zápas ďalšia ženská reportérka v minisukni a vysokých podpätkoch. Ona však mala podpätky aj preto, že bola veľmi nízka, pre kameramana by bol teda problém ju natočiť pri vysokých hokejistoch. Tréner ju po prvej tretine vyhodil, nech tam nechodí, lebo je príliš krásna a rozptyľuje hráčov. Bolo to, samozrejme, zo žartu, ale dostala som potom reakcie, že keď som tam mohla byť, tak asi nie som dosť krásna.

Niektoré ženy, ktoré musia pri práci veľa komunikovať s mužmi, popisujú, že zažívajú rôzne nemiestne poznámky smerom trebárs na ich výzor, že ich muži skôr berú ako objekt záujmu. Nestalo sa vám nikdy niečo podobné? 

Nezvykne sa mi to stávať, hoci keď som začínala, nejaké pozvania na kávu som dostala. Postupom času, keď človek starne, tak sa to mení aj preto, že dnes som už aj o pätnásť rokov staršia od hráčov. Ale keď sa mi aj stali situácie s pozvaním na kávu, bolo to skôr po nich, nebola to súčasť rozhovoru. Podľa mňa to bolo myslené v dobrom, nikdy to nebolo v situácii, že by ma to zhadzovalo.

V roku 2010 španielsky futbalový brankár Iker Casillas pobozkal po rozhovore novinárku. Bola to síce zároveň jeho priateľka, ale na druhej strane, obaja boli v práci. Ako ste vnímali túto situáciu? Nemohla táto situácia znevážiť ženy ako novinárky?

Situácia bola spojená aj s tým, že mal veľkú radosť z víťazstva a tým, že to bola jeho priateľka, bolo to milé a ľudské. Táto situácia pre nich musela byť neprirodzená. (Casillas prišiel pred kameru po zisku zlata na MS v roku 2010, pozn. red.) Ja by som sa do takej situácie dostať nechcela. Keď som začínala, mala som zásadu, že nikdy nebudem mať nič so športovcom. Keď som stretla svojho dnes už manžela, bol amatérsky športovec, veľmi dobre sa mu darilo vo futsale.

V časoch, keď som už robila priame prenosy v televízii, hral asi tri sezóny prvú futsalovú ligu, tam hrali aj profesionáli aj poloamatéri. Aj keď dal gól, som mu povedala, že ma to mrzí, ale na rozhovor si ho nevezmem, že to by musel dať minimálne hetrik, no aj tak by som uvažovala, či si nevziať na rozhovor radšej brankára.

Po prvé, máme politiku, že musíme vykať respondentom. To by, samozrejme, bolo veľmi neprirodzené. Po druhé, aj keby som na začiatku vysvetlila situáciu, že sme manželia a budem mu tykať, tak by som sa pýtala hraným spôsobom, nie je to prirodzená situácia, keď sa musíte nejako tváriť pred kamerou. Prišlo by mi to vtipné, jemu tiež. Rozhovor som s ním robila iba zopárkrát do Branky, body, vteřiny na záznam, to je iné ako naživo.

Keďže ste hokejová novinárka, pristavím sa aj pri téme hokeja. Nemeckí hokejisti mali na mužských majstrovstvách sveta minulý rok asistentku trénera Jessicu Campbellovú. Myslíte si, že to otvorilo dvere k takým vysokým pozíciám aj iným ženám, alebo to bola jedna izolovaná udalosť?

Vždy je to tak, že to, čo otvorí ženám dvere, je ojedinelý prípad. Masovo sa to diať nebude v dohľadnej dobe, ale je tam možnosť. Ukázala, že sa to dá. Aj tímy NHL ukazujú cestu, keď najímajú skautky alebo trénerky na rôzne špeciálne zručnosti. Toto sú veci, ktoré je dôležité príliš neuponáhľať. Ak nájdete niekoho, kto na to má a baví ho to, tak je to skvelé a je dobré mu dať príležitosť. Pokiaľ však nikoho takého nemáte a hľadáte niekoho len preto, aby to bola žena, tak sa to môže vypomstiť tej žene aj športu.

Vy ste na šampionáte boli, spomínate si, že by v súvislosti s Campbellovou padli nejaké nevhodné poznámky?

Zo strany slovenskej televízie sa taký moment udial… (smiech) (Redaktorka RTVS Barbora Žiačiková sa Campbellovej opýtala: „Aké to je, byť krásnou ženou v tíme plnom pekných mužov? Asi sa vám niektorí muži páčia viac ako ostatní.“ Trénerku otázka urazila a sťažovala sa hovorcovi nemeckej reprezentácie. V televízii argumentovali tým, že malo ísť o rozhovor do zábavnej relácie Citronáda, pozn. red.)

Priamo na šampionáte sa táto situácia príliš neriešila, ja som sa o tom dozvedela skôr cez slovenský a český hokejový Twitter. Samozrejme, keď je niekto takýto ojedinelý v nejakom odbore, nemôžeme sa tváriť, že je to bežná vec. Otázky zohľadňujúce, že ide o jedinú ženu na mužskej lavičke, sú v poriadku a žiaduce. Je však dôležité byť empatický. Nemôžete sa opýtať prvé, čo vám napadne. Zo strany reportérky to rozhodne nebola šťastne položená otázka, chápem, že sa Jessica Campbellová ohradila.

Je to inak dobrá modelová udalosť. Môžete sa opýtať takmer kohokoľvek čokoľvek, ale musíte vycítiť, kedy je na to priestor. Ak je to mix zóna po zápase, kde je veľa ľudí, kde sú navyše hráči či tréneri ešte mysľou pri zápase, nemôžete sa pýtať takéto veci.

Spomínam si, keď boli MS v Prahe v roku 2015, tesne pred nimi priletel Jaromír Jágr a do toho vtedy vypukla kauza sprenevery peňazí Vladimíra Růžičku (vtedajší český tréner čelil podozreniam, že vzal úplatok od otca jedného zo svojich hráčov, neskôr ho uznali za vinného a musel zaplatiť pokutu, pozn. red.).

Ja som mala prístup k hráčom ako redaktorka, v tejto búrlivej situácii zavolali môjmu šéfovi Robertovi Zárubovi na začiatku šampionátu z jednej redakcie, aby sme prebrali tému gejov v hokejovej šatni. Samozrejme, nápad sme odmietli. Nie však preto, že by to nemalo zaznieť, práveže je to dobrá téma, ale sú to otázky, ktoré si žiadajú viac pokoja a inú situáciu, nie tento rozruch.

To isté môžeme vidieť aj pri slovenskej redaktorke, ak chcela niečo do zábavnej relácie, je to v poriadku, ale musí na to upozorniť cez hovorcu tímu a na šampionáte sú potom voľné dni alebo čas po tréningu, keď je možné natáčať aj rôzne portréty a vtedy je možné robiť aj hlbšie témy. Nedá sa však prísť s týmto po zápase. Toto je o empatii, nie je na to žiadna učebnica.

Darina Vymětalíková (1980)

Je česká športová novinárka. Vyštudovala mediálne štúdiá na Karlovej univerzite v Prahe, v roku 2015 získala titul PhD. V redakcii ČT Sport pôsobí od roku 2000, najprv ako externistka a neskôr natrvalo. Novinársky pokrývala viaceré športy, v súčasnosti sa venuje prevažne hokeju. V roku 2023 ako prvá žena komentovala hokejový zápas, a to počas MS žien duel Česko – Kanada.