Denník N

Čakala som na rozhovor s hokejistami. Starší muž sa ma spýtal, ktorého si chcem vziať, vraví športová novinárka Vymětalíková

Darina Vymětalíková. Foto - Instagram Dariny Vymětalíková, Grafika N – P. K.
Darina Vymětalíková. Foto – Instagram Dariny Vymětalíková, Grafika N – P. K.

6. diel seriálu Ženy v športe.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Určite ste už počuli stereotypy o tom, že šport sa nedá zlúčiť s materstvom, že pri športovkyniach často skĺzavame k hodnoteniu ich výzoru alebo o tom, ako sa pri manažérkach a novinárkach v športe neustále zdôrazňuje, že sú to ženy. Presne to sú veci, o ktorých sa rozprávať nechceme, a preto vznikol seriál Ženy v športe.

 

Každý piatok na webe Denníka N vychádza jeden diel zo série a vybrané časti nájdete aj v podcastových aplikáciách a na Youtube.

V zahraničí je bežné, že hokej komentujú aj ženy. Americká televízia ESPN dokonca v roku 2022 priniesla prvý živý prenos zápasu NHL s čisto ženským tímom vo vysielaní. V strednej Európe to bežné nie je. V Česku sa počas majstrovstiev sveta žien 2023 stala Darina Vymětalíková prvou ženou, ktorá komentovala hokejový zápas. Hoci ona sama pri tejto informácii upozorní, že úplne prvou ženou nie je, lebo Alice Tejkalová už v roku 2009 komentovala parahokejový zápas.

Vymětalíková je dnes jednou z najznámejších žien v českej športovej žurnalistike. Keď začínala s touto prácou ešte v regionálnych novinách a čakala na rozhovory s hráčmi či trénermi, ľudia na štadióne sa jej často pýtali, čia je manželka. „Nezdalo sa im možné, že by som bola novinárka,“ hovorí v rozhovore.

Do Českej televízie nastúpila ako 20-ročná externistka v roku 2000, venovala sa prevažne menším športom alebo volejbalu.

Síce ju zaujímal hokej a svojim šéfom vedela vymenovať aj súpisky rôznych tímov, riešiť tento šport nemohla. Bolo totiž nepredstaviteľné, aby žena bola redaktorkou v takom mužnom športe, ako je hokej. Keď sa vtedy Roberta Zárubu opýtala, prečo, povedal jej: „Český divák je veľmi konzervatívny, reakcie by ste nerozdýchali“.

O 23 rokov neskôr ju práve Záruba ako jej šéf presvedčil, že by mohla začať komentovať hokej v Českej televízii.

V rozhovore opisuje, v čom sa za viac ako dvadsať rokov zmenil pohľad spoločnosti na ženy – športové novinárky. Aktívna je aj na sociálnej sieti X (predtým Twitter), dostáva tam aj mnoho hejtu, dokonca sa už vyhrážali aj jej deťom. V rozhovore vysvetľuje, prečo jej menej prekážajú anonymné vulgárne správy ako tie, kde sa autor aj podpíše.

V popise na Twitteri o sebe píšete, že ste blond držiak na mikrofón. Prečo ste si to napísali? Súvisí to s nejakou poznámkou, ktorú ste si niekedy vypočuli? 

Celkovo to súvisí s týmto typom poznámok, ktoré som často počúvala v minulosti a počúvam ich stále, hoci už menej. Čiastočne to píšem aj preto, že človek by si mal zo seba vedieť urobiť žart, ale čiastočne je to aj preto, že týmto dopredu vezmem ľuďom muníciu na kritiku, lebo potom ma tak už nemôžu nazvať.

Ste dlhoročná redaktorka, ale komentátorkou ste sa stali iba nedávno. V rozhovore pre DVTV ste povedali, že aj tí ľudia, čo vás dnes podporovali v tom, aby ste začali s komentovaním, by vám pred pätnástimi rokmi tvrdili, že žena nemôže komentovať hokej. Skúste popísať cestu, ktorá viedla k prvému odkomentovanému zápasu.

Keď som sa pripravovala na prijímačky na žurnalistiku, zistila som, že je potrebné mať už nejaké publikované články. Mala som vtedy 17 rokov, pozvali ma na pohovor z Mladej fronty dnes.

Pýtali sa ma, o čom by som mohla písať. Povedala som, že o všetkom. Zaujímala ma politika, šport aj kultúra. Vtedajší šéfredaktor regionálnej prílohy Stredné Čechy sa ma opýtal, o aký šport by som mala záujem. Hovorila som, že chodím s bratom na hokej a futbal a orientujem sa v dianí v regióne. On ma začal skúšať. Vtedy hrali Kralupy (nad Vltavou), moje rodné mesto, prvú ligu v hokeji a Českú futbalovú ligu. Skúšal ma zo zostáv, ja som všetko vedela. Šport som však považovala za oddelenie hračiek v rámci žurnalistiky. Nemyslela som si, že sa tým budem živiť.

Šéfredaktor mi ponúkol, že môžem pokrývať šport v regióne. Prijala som to, vzali ma potom aj na vysokú školu. Na konci prvého ročníka som stretla Roberta Zárubu, on sa ma opýtal, či by som nepomohla s projektom Sydney, olympijské hry 2000. Vtedy to bola možnosť veľmi zaujímavej brigády počas prázdnin. Pomáhala som určovať, aký záznam sa pustí z akej udalosti. Potom ma oslovili, či by som nechcela zostať na externú spoluprácu.

V celoštátnej televízii vám však asi hokej hneď nedali robiť…

Dodnes si pamätám na jednu príhodu, kde sa ukázalo, ako mi neverili. Mali sme takzvanú dotočnú, čo je večierok po veľkej športovej akcii. Tam sa nás Robert Záruba ako externistov pýtal, aké športy by sme chceli pokrývať. Ja som povedala, že futbal alebo hokej. On sa zarazil a povedal: „Ja viem, že v NHL sú hokejové reportérky, ja by som si to aj prial, ale v Českej republike by to nebolo možné, aby žena robila hokej.“ Spýtala som sa ho prečo. Povedal mi, že český divák je veľmi konzervatívny a že by som nerozdýchala reakcie. Hovoril, že ma nechce utopiť a že sa môžem venovať volejbalu, ktorý som hrala, alebo iným športom, že aj to je potrebné.

Lenže ja som tam už 23 rokov a doba odvtedy pokročila. Zbierala som skúsenosti inde a postupom času sa mi otvárali dvere. Spočiatku som točila minoritné hokejové témy ako napríklad o výrobe dresov či žiacke turnaje, až som sa dostala ako záskok za chorých kolegov na extraligu a na zrazy národného tímu. Na letisku som čakala Jaromíra Jágra. Vyšliapala som tak cestu ženám v hokeji.

V momente, keď už bolo možné, aby som riešila extraligu, sa mi narodilo prvé dieťa, takže cestu som vyšliapala pre kolegyne Hanku Ježkovú a Janu Niklovú. Mňa to vtedy veľmi mrzelo, ale ukázalo sa, že sa vlastne nič nestalo a o rok a pol som sa do toho dostala.

Darina Vymětalíková s Janou Niklovou:

Keď ste prišli pred dvadsiatimi rokmi do športových médií, ešte nebolo bežné, aby ženy boli športové novinárky. Aké ste mali reakcie medzi ľuďmi z prostredia mimo médií?

Začínala som v regionálnych novinách okolo rokov 1997 a 1998. To bola doba, keď nebol ani dostupný internet, nemala som si kde zistiť informácie o hokejovom či futbalovom zápase. Musela som pozorne sledovať a robiť si zápisky sama, ak mi niečo uniklo, dalo sa to zistiť iba u rozhodcu. Vždy som tesne pred koncom zápasu išla k šatniam na rozhovory.

Kým som čakala, reakcie boli v štýle – „čia ste manželka?“. Nezdalo im možné, že by som bola novinárka. Keď ma už poznali na štadiónoch, boli ohľaduplnejší a nekomentovali to. Stalo sa mi však, že za mnou prišiel starší pán a povedal: „Prepáčte, ja vás nechcem uraziť, ale kvôli komu to robíte? Koho si chcete vziať?“

Smiala som sa, ale nie iba preto, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

V športovej redakcii

Ženy v športe

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie