Daniel Kerekes
Dušan MikušovičOpakuje sa to pred každými voľbami. Politici – najčastejšie tí, ktorým aktuálne nežičia prieskumy straníckych preferencií – spochybňujú výsledky zverejňované agentúrami.
„Neverte vymysleným prieskumom,“ napísal Richard Raši z Hlasu pred pár dňami.
Predseda OĽaNO Igor Matovič zasa pravidelne hovorí – prieskumy nám pred voľbami vždy hádali menej, ako sme reálne mali.
Politici – ale aj médiá, vrátane Denníka N – robia pri interpretácii prieskumov mnohé chyby, napríklad keď dávajú vážnosť posunom, ktoré môžu byť spôsobené len náhodou, či kreatívne pracujú s pojmom štatistická chyba.
Najväčším omylom je však považovať prieskum straníckych preferencií za odhad či predpoveď volebného výsledku.
„Predvolebný prieskum zachytáva rozloženie preferencií v čase, keď sa uskutoční, a nie je predpoveďou výsledku volieb,“ vraví riaditeľ prieskumnej agentúry Focus, sociológ Martin Slosiarik.
Denník N pripravil veľké porovnanie vývoja straníckych preferencií s reálnymi volebnými výsledkami od roku 1998 do posledných volieb v roku 2020. Cieľom je vysvetliť, že dôležité je sledovať viac trendy ako aktuálne čísla, a ukázať, ako veľmi môžu výsledky volieb ovplyvniť udalosti z posledných dní pred voľbami.
Pohľad na podrobné grafy od roku 1998 pritom ukazuje, že prieskumy straníckych preferencií v skutočnosti pomerne presne opisujú vývoj predvolebných nálad – a neraz sa z nich dalo vyčítať, ako strany napokon dopadnú. Takmer v každých voľbách došlo aj k prekvapeniam. A takmer vždy mali svoje vysvetlenie.
Ku každým voľbám od roku 1998 sme pripravili aj historické grafy preferencií, na ktorých vidno krivky strán v prieskumoch a konečný výsledok volieb. V grafoch si môžete prepnúť aj zobrazenie konkrétnej jednej strany, aby ste jej dáta mohli študovať podrobnejšie.
Začíname poslednými voľbami v roku 2020 a jedným z najväčších zvratov v histórii slovenských volieb.
Nástup OĽaNO v roku 2020
Keď dnes politici hovoria, že voľby nemusia dopadnúť podľa toho, čo ukazovali predvolebné prieskumy, najčastejšie sa vracajú do roku 2020, keď prekvapivo vyhralo hnutie OĽaNO. Volilo sa 29. februára 2020 a ešte štyri mesiace predtým, v novembri 2019, dosahovalo hnutie Igora Matoviča v prieskumoch podporu od piatich do siedmich percent.
No práve tento príklad ukazuje, že renomované prieskumné agentúry veľmi dobre podchytili trend masívneho rastu podpory OĽaNO. Mnohí analytici označujú za zlomový okamih Matovičovej kampane video spred vily exministra Smeru Jána Počiatka v Cannes.
Pozreli si ho státisíce ľudí a tisícky ho zdieľali. Politici OĽaNO boli v Cannes 20. januára 2020. Už predtým preferencie hnutia pomaly rástli, začiatkom mesiaca dosiahli osem percent. O dva týždne od jeho odvysielania vyleteli v agentúrach AKO aj Focus na vyše 13 percent.
V tom čase sa navyše v kinách premietal film Sviňa o prepojeniach mafie a politiky, ktorý vyvolal neobvyklý divácky záujem a ktorý mohol takto nečakane posilniť odhodlanie po zmene vládnej garnitúry.
Rast pokračoval, len nebol verejne vidieť. Pred voľbami 2020 platilo dvojtýždňové moratórium na zverejňovanie predvolebných prieskumov. Merania sa robili aj ďalej, verejnosť sa dokonca zložila na dva prieskumy, ktoré spoločne urobili agentúry AKO a Focus už počas moratória. Výsledky nemohli zverejniť, medzi ľuďmi sa však šírili.
Tieto sondáže potvrdzovali ešte ďalší – a zásadný – rast hnutia OĽaNO. V prvom z týchto prieskumov, z ktorého boli výsledky pre časť ľudí dostupné 18. februára, dosiahlo OĽaNO už vyše 16 percent. V ďalšom prieskume dostupnom 24. februára (teda päť dní pred voľbami) to bolo už vyše 18 percent. Hnutie nakoniec vyhralo so ziskom 25 percent.
Za zmienku stojí, že zber dát pre posledný prieskum sa uskutočnil od 20. do 24. februára (Focus a AKO kombinovali osobné dopytovanie s telefonátmi respondentom), čiže do istej miery odzrkadľoval nálady voličov viac ako týždeň pred voľbami. Zo starších výskumov pritom vieme, že až 30 percent voličov hovorí, že urobia svoje definitívne rozhodnutie až týždeň pred voľbami či dokonca vo volebný deň.
Voľby v roku 2020 priniesli aj ďalšie prekvapenia, najmä pre politikov koalície PS/Spolu, ktorá tesne neprekročila 7-percentné kvórum na vstup do parlamentu vyžadované pre dvoj- a trojkoalície. Dlhodobé trendy v prieskumoch pred týmito voľbami pritom naznačovali aj pokles podpory pre PS/Spolu, aj pokles podpory pre stranu Za ľudí, ktorá sa musela vyrovnávať s problémami svojho lídra Andreja Kisku.
Hoci ani z trendov v prieskumoch sa pri koalícii PS/Spolu asi nedalo predpokladať, že by sa do parlamentu nedostala, je tu viac okolností, ktoré vysvetľujú rozdiel medzi číslami v rebríčkoch preferencií a reálnym výsledkom. Je to najmä prudký nástup OĽaNO, takzvaný bandwagon efekt (často označovaný aj ako efekt snehovej gule), ale aj rozhodnutie časti voličov uprednostniť SaS a Za ľudí v záujme ich „záchrany“ pred pádom pod 5-percentné kvórum (underdog efekt).
Prečo agentúry nepredikujú výsledky volieb
Seriózne výskumné agentúry pravidelne vysvetľujú, že ich merania nie sú predikciou volieb, ale len odhadom voličských preferencií v danom čase.
Nie vždy to takto bolo. Napríklad prvý prieskum volebných preferencií v Československu v roku 1946 bol prezentovaný ako predikcia volebného výsledku. Doba však bola iná, vo vtedajšom režime pôsobil obmedzený počet strán, spoločnosť bola triedne rozdelená a voliči mali viac-menej dlhodobo jasno v tom, koho budú voliť. Prelietavých a nerozhodnutých voličov bolo minimum. Tým pádom časové hľadisko nebolo až také dôležité.
V 70. rokoch minulého storočia sa v západnom demokratickom svete začal proces, ktorý sa označuje dealigment. Tradičné stranícke systémy sa otriasli a voliči začali byť vo svojom volebnom správaní vyberavejší a nerozhodnejší.
Najmä v krajinách, ktoré majú nestabilný stranícky systém, je v súčasnosti podiel nerozhodnutých alebo váhajúcich voličov vysoký. Tí sa často rozhodujú na poslednú chvíľu, napríklad v deň volieb. Ich voličské rozhodnutie sa tak nedá zachytiť napríklad mesiac pred voľbami, a to znemožňuje z prieskumov robiť odhad volebného výsledku.
Modelovaním volebného rozhodovania možno s istou mierou neistoty robiť aj volebné predikcie – agentúry to robia najmä v krajinách so stabilnejšími straníckymi systémami.
Na Slovensku odhady volebného výsledku čiastočne robia stávkové kancelárie, ktoré vypisujú stávky na výsledky volieb. Časté a veľké zmeny kurzov však svedčia o tom, že miera neistoty týchto odhadov je veľká.
Zaujímavým poznatkom z porovnania prieskumov a volebných výsledkoch môže byť, že ak mala strana zo strednodobého horizontu stabilné preferencie, vo veľkej väčšine prípadov volebný zisk kopíroval zisky z rebríčkov preferencií. Vidno to na viacerých príkladoch z dvoch posledných volieb.
Podobné preferencie, ako bol neskôr ich volebný zisk, mali pred voľbami v roku 2020 niekoľko mesiacov napríklad SaS, Sme rodina či KDH. No okrem jedného čísla strany je dobré sledovať aj takzvaný interval spoľahlivosti, ktorý zohľadňuje štatistickú chybu.
Špeciálne pri KDH vysvetľuje, prečo sa v posledných voľbách do parlamentu nedostalo, i keď jeho preferencie sa dlhšie pohybovali nad piatimi percentami. Spodná hranica intervalu spoľahlivosti sa pri KDH pohybovala pod 5-percentným kvórom. Hnutiu navyše zrejme v roku 2020 nehrala do karát ani vyššia, vyše 65-percentná volebná účasť.
Mimochodom, účasť je veličina, ktorú nie je možné spoľahlivo odhadovať. Má pritom zásadný vplyv na konečné percentá aj v prípade, že sa podpora nejakej konkrétnej strany nemení. KDH je tradičnou stranou so špecifickým a do istej miery lojálnym elektorátom. Takéto strany ľahko doplácajú na úspešnú mobilizáciu „nevoličov“ zo strany populistov či extrémistov.
2016: Fiasko Procházkovej Siete a presuny v rámci blokov
Pohľad na predvolebné prieskumy už od roku 1998 ukazuje, že často dokázali podchytiť dlhodobé trendy, i keď sa volebný výsledok nakoniec ukázal rozdielny.
Príklad z roku 2016: aj AKO, aj Focus sledovali asi trojmesačný pokles podpory Smeru o niekoľko percentuálnych bodov (v AKO strana padla dokonca asi o desať bodov). Volebný výsledok strany tento trend potvrdil – a bol ešte o niečo nižší, čo opäť treba vysvetliť časovým rozdielom medzi voľbami a posledným zberom dát pre predvolebné prieskumy.
Prekvapením volieb v roku 2016 bol neúspech strany Sieť Radoslava Procházku. Predvolebné prieskumy strane prisudzovali aj 13 percent, nakoniec nezískala ani šesť, a krátko po voľbách a po vstupe do tretej vlády Roberta Fica sa rozpadla.
Pritom v sondážach agentúry AKO mala Sieť dlhodobo nižšie čísla (okolo 8 percent), a v prieskume, ktoré AKO urobilo tri dni pred voľbami, zaznamenala agentúra prepad Siete až na hranicu zvoliteľnosti.
Súbežne s tým agentúra zachytila aj nárast SaS, ktorá pravdepodobne ťažila z odlivu voličov od strany Sieť. Vo voľbách na úkor Siete nakoniec prekvapivo dobre obstálo okrem SaS aj OĽaNO.
Riaditeľ Focusu Martin Slosiarik upozorňuje, že aj na príklade poklesu Siete a rastu SaS a OĽaNO vidno, že pri analýze podpory strán a volebných ziskov treba pozerať nielen na preferencie jednotlivých strán, ale na širšie bloky.
„Je zaujímavé, že ľavicovo-nacionálny blok, do ktorého by som zaradil okrem Smeru a SNS aj Kotlebovcov, získal vo voľbách v roku 2016 približne toľko, koľko ukazoval posledný predvolebný prieskum, čiže zhruba 45 percent hlasov,“ vysvetľuje. „Opačný blok stredo-pravých strán, do ktorého by som zaradil aj stranu Sme rodina, tiež získal približne toľko, čo v poslednom prieskume, teda zhruba polovicu hlasov. Presuny sa teda nediali medzi blokmi, ale vo vnútri nich.“
Prečo stačí vzorka 1 000 respondentov
V politickej debate často zaznieva argument, že na vzorke tisíc ľudí sa predsa nedá odmerať, ako by volili tri milióny voličov. To je skôr neznalosť základov štatistiky, respektíve teórie pravdepodobnosti.
Skúsme si to vysvetliť na veľmi zjednodušenom príklade.
Predstavme si, že máme klasickú hraciu kocku a že tá hracia kocka predstavuje slovenský elektorát. A že máme šesť politických strán, ktoré predstavujú jednotlivé čísla na hracej kocke (1 až 6).
Bez toho, aby sme to museli odmerať, vieme, že voličské preferencie hracej kocky sú nasledovné:
- číslo 1: 16,7 percenta;
- číslo 2: 16,7 percenta;
- číslo 3: 16,7 percenta;
- číslo 4: 16,7 percenta;
- číslo 5: 16,7 percenta;
- číslo 6: 16,7 percenta.
Ak by sme to chceli odmerať, mohli by sme postupovať tak, že hádžeme kockou a výsledky zapisujeme. Pri desiatich hodoch by sme však ešte veľmi nevedeli vyvodzovať závery. Napríklad pri hre Človeče, nehnevaj sa môže mať hráč šťastie a šestka mu padne pokojne aj päťkrát z desiatich hodov.
No ak kockou hodíme 1 000-krát, takmer naisto už nameriame veľmi presné výsledky. Platí, že čím viac hodov spravíme, tým presnejšie budú výsledky, ale zároveň platí, že každý ďalší hod nám prinesie menšie spresnenie výsledkov.
Ak by sme namiesto 1 000 hodov hodili kockou 10 000-krát, dostali by sme trošičku presnejšie výsledky, no hádzaním kocky a zapisovaním by sme strávili 10-krát viac času a výsledok by bol takmer identický.
Preto neplatí mýtus, že čím je štát väčší, tým väčšia musí byť aj vzorka. Alebo že ak chceme odmerať preferencie Bratislavčanov, stačí nám vzorka 100 respondentov.
V sociológii sa ujal úzus, že vzorka 1 000 je akýmsi ideálnym pomerom medzi nákladmi na vykonanie prieskumu a presnosťou výsledkov.
Treba však povedať, že sociologická sondáž má od teoretických ideálov hádzania hracou kockou dosť ďaleko. Vstupuje do toho viac „nenáhody“ najmä pri výbere vzorky. Miera nepresnosti je preto, objektívne, vyššia ako pri hádzaní kockou.
Nepresnosť merania sa zvyšuje aj preto, že na otázku „koho by ste volili“ odpovedá v prieskumoch približne 70 percent z 1 000 opýtaných. Skutočná vzorka je potom pre danú otázku len 700.
Zvyšovanie presnosti prieskumov nespočíva vo zväčšovaní vzorky, ale skôr v približovaní sa k ideálom pomyselnej hracej kocky pomocou simulovania a modelovania. A to seriózne agentúry na Slovensku robia najlepšie, ako za daných podmienok vedia.
2010 a 2012: Mierne podcenený Smer
Poďme hlbšie do histórie. Parlamentné voľby v rokoch 2010 a 2012 vyhral Smer Roberta Fica. V roku 2010 strane nestačil volebný úspech na zostavenie vlády, keďže väčšinu v parlamente získala pravica (konkrétne zostava SDKÚ, SaS, Most-Híd a KDH).
V roku 2012, po páde vlády Ivety Radičovej a kauze Gorila, zostavil Smer jednofarebnú vládu so ziskom 44,4 percenta hlasov a 83 poslancov.
Pre obe voľby platí, že výsledky v zásade nikoho nezaskočili. Trendy v prieskumoch boli zrejmé a stabilné, a viedli k očakávaným volebným ziskom.
V roku 2010 prieskumy už pred voľbami zachytili úspech novej strany SaS Richarda Sulíka, ktorý hlasovanie ľudí potvrdilo. Mierne – rádovo o niekoľko percentuálnych bodov – podcenili podporu dvojice najsilnejších strán, Smeru a SDKÚ.
Voľby sa konali v júni 2010 a priebeh kampane najsilnejšie ovplyvnili tlačové konferencie predsedu Smeru a vtedajšieho premiéra Roberta Fica o sponzoroch SDKÚ, ktoré nakoniec viedli predsedu strany Mikuláša Dzurindu k rozhodnutiu, že prepustí post volebnej líderky populárnejšej Ivete Radičovej, ktorá rok predtým získala takmer milión hlasov v prezidentských voľbách (i keď v súboji s Ivanom Gašparovičom v druhom kole prehrala).
Pri detailnejšom pohľade na vývoj preferencií SDKÚ vidno, ako Ficove tlačovky viedli najprv k poklesu podpory SDKÚ a Dzurindovo odstúpenie zase k návratu na dovtedajšie pozície. Volebný výsledok strany bol ešte o niečo lepší ako podpora zachytená v dovtedajších prieskumoch.
Pri Smere agentúra Focus pred voľbami v roku 2010 zachytila pád preferencií strany, ktorá dovtedy vládla s HZDS a SNS, zo 40 pod 30 percent. Nakoniec strana Roberta Fica získala 34,5 percenta hlasov.
Ako bolo povedané, voľby v roku 2012 ovplyvnila kauza Gorila a pád pravicovej vlády so sporom medzi SDKÚ a SaS. Obe strany v predčasných voľbách utrpeli, pokles ich podpory hlásili prieskumy niekoľko mesiacov predtým.
Smer opäť získal o niekoľko bodov viac, ako dovtedy dosahoval v prieskumoch.
Vo voľbách 2002 a 2006 bola situácia presne opačná – Smer býval silnejší v prieskumoch, vo voľbách za číslami z rebríčka preferencií zaostával.
Čo je to interval spoľahlivosti
Interval spoľahlivosti nám ukazuje teoretickú mieru nepresnosti merania (štatistickú chybu).
Pomôžme si opäť kockou z predchádzajúceho vysvetľujúceho boxu. Matematici niekedy dávno hádzali kocku a zapisovali výsledky a zo zistení vyrobili praktickú tabuľku a vzorec.
Vďaka tomu vieme, že ak kockou hodíme stokrát, mala by nám šestka padnúť minimálne v 9,4 percenta hodov a maximálne v 24 percentách hodov. Pomyselné volebné preferencie šestky (ktoré sú 16,7 percenta) odmeriame s chybou ± 7,3 percenta. Ak kockou hodíme 1000-krát, mala by nám šestka padnúť minimálne v 14,4 percenta a maximálne v 19 percentách hodov. Pomyselná chyba merania bude ± 2,3 percenta.
V reči volebných preferencií – ak by mala strana Smer rovnaké preferencie ako jedna strana na hracej kocke, teda 16,7 percenta, tak ak náhodne vyberieme tisíc voličov a necháme ich odhlasovať, výsledok Smeru v tejto vzorke by mal byť medzi 14,4 až 19 percentami.
Problém nastáva v tom, že v skutočnom svete nie je možné úplne náhodne vyberať voličov – hoci seriózne agentúry robia všetko preto, aby vzorku vyskladali čo najlepšie a najviac reprezentatívne.
Pri interpretovaní prieskumov musíme preto počítať s tým, že skutočná podpora strany sa môže nachádzať aj za hranicami intervalu spoľahlivosti.
2002 a 2006: Skokan volieb SDKÚ
Pohľad na rok 2006: keď porovnáme posledný prieskum Focusu s voľbami, ukazuje sa dôležitosť momentu prieskumu. Z tohto obdobia máme k dispozícii dáta Focusu, ktoré boli zverejnené viac ako mesiac pred volebným dňom. To je už veľký odstup od volieb a vidno to aj na odskoku od volebných výsledkov, pri väčšine strán išlo aj o niekoľko percentuálnych bodov.
Voľby v rokoch 2002 a 2006 boli charakteristické nielen tým, že Smeru sa vo voľbách napokon darilo horšie ako v prieskumoch, ale aj opačným trendom v prípade SDKÚ Mikuláša Dzurindu. SDKÚ v oboch týchto voľbách presvedčila viac voličov, ako jej merali prieskumy.
V roku 2002 bol Smer novou stranou, a i keď mu mnohí predpovedali, že voľby vyhrá, nakoniec skončil až na treťom mieste. Neúspech dodnes mnohí pripisujú prepálenej a sebavedomej kampani, ktorú viedol Fedor Flašík a ktorá sa mnohým zapísala do pamäti vďaka bilbordu s nahými zadkami a sloganu „Do Európskej únie… ale nie s holými zadkami!“
SDKÚ zase v roku 2002 nepochybne pomohlo náhle rozhodnutie menšej Demokratickej strany na čele s Ľudovítom Kaníkom odstúpiť z volieb práve v prospech strany Mikuláša Dzurindu. Kaník rozhodnutie oznámil necelý týždeň pred voľbami a dodnes je presvedčený, že to k SDKÚ pomohlo pritiahnuť nerozhodnutých voličov.
„Takýto krok funguje, keď ho urobíte v správnej chvíli; nemôžete to urobiť mesiac pred voľbami, ale aby to malo efekt, tak sa to musí udiať v posledných hodinách kampane,“ vysvetľoval Kaník v nedávnom rozhovore pre Denník N. „Množstvo nerozhodnutých voličov ešte aj vtedy hľadá, koho voliť. Vy im akoby zasvietite reflektorom v tmavej miestnosti a upútate pozornosť na skupinu, ktorú odporúčate voliť.“
Z pohľadu kampaňových udalostí je menej zrejmé, prečo SDKÚ získala výrazne viac, než jej prisudzovali prieskumy, aj vo voľbách v roku 2006. Martin Slosiarik z Focusu si spomína, že už v roku 2002 analytici veľa rozprávali o kritickom voličovi SDKÚ, ktorý sa rozhoduje na poslednú chvíľu, v prieskumoch je k strane kritický, nakoniec ju však volí ako menšie zlo.
„V roku 2006 už nedošlo v poslednom prieskume k nejakému výraznejšiemu nadhodnoteniu ľavicovo-nacionálnej časti oproti voľbám, vo voľbách mali tieto strany menej o zhruba asi dva až tri percentuálne body,“ vysvetľuje sociológ Slosiarik.
„Smer síce získal o zhruba dva a pol bodu menej, podobne aj HZDS, ale zasa SNS o zhruba tri a pol bodu viac. Naopak, stredopravá scéna získala o takmer 8 percentuálnych bodov viac – pritom žiadna iná strana, ktorú sme považovali za stredopravú, nestratila. Takže tu naozaj bola silná mobilizácia potenciálneho voliča SDKÚ, ktorý svoje rozhodnutie odkladal do poslednej možnej chvíle a v prieskumoch ho nedeklaroval. Ešte viac sa posilnilo to, čo sme zaregistrovali v prípade SDKÚ už v roku 2002.“
Ani takáto mobilizácia však nepomohla Mikulášovi Dzurindovi k zostavovaniu svojej tretej vlády, koalíciu postavil Robert Fico s Vladimírom Mečiarom a Jánom Slotom.
Ako sa vyberajú ľudia do prieskumu
Spôsobov, ako sa dajú vyberať potenciálni respondenti do prieskumu, je hneď niekoľko. Ako sme písali vyššie, vyberať ľudí do prieskumu náhodne nie je v skutočnom svete možné.
Preto sa agentúry snažia postaviť vzorku tak, aby sa čo najviac podobala na celú dospelú populáciu. Vekovo, pohlavím, bydliskom, národnosťou, vzdelaním a podobne. Ide o takzvaný gallupovský prístup.
Niektoré agentúry využívajú sieť anketárov, ktorým rozpošlú pokyn, akých ľudí majú vo svojom okolí do prieskumu osloviť. Anketári následne urobia s respondentmi osobný rozhovor. Toto je tradičný spôsob zberu, jeho nevýhodou je nákladnosť a časová náročnosť. Výhodou zase ochota ľudí odpovedať a vysoká kvalita odpovedí.
Iné agentúry zase využívajú callcentrum. Vytáčajú náhodné telefónne čísla, čím sa približujú k náhodnému výberu. V skutočnosti o náhodný výber nejde, lebo nie každý telefón zdvihne a nie každý sa chce rozprávať. A to už je „nenáhoda“. Preto sa aj pri telefonickom prieskume napĺňajú kvóty podľa charakteristík populácie.
Najmodernejším na Slovensku používaným spôsobom je online dopytovanie. Nepredstavujme si pod tým formulár k bakalárskej práci kolujúci po sociálnych sieťach. Agentúry majú svoj starostlivo vybraný a udržiavaný panel ľudí, o ktorých vedia aj základnú batériu informácií.
Ak sa chystá prieskum, časť ľudí v paneli – vybraná na základe istých kritérií – dostane notifikáciu, že sa môžu zapojiť. Výhodou tohto prístupu sú nízke náklady, no kritika smeruje najmä k faktu, že nie celá populácia má internet. A hoci v online paneli sú zastúpení aj seniori či sociálne odkázanejší ľudia, ich voličské postoje – aj preto, že používajú internet – môžu byť mierne odlišné.
1998: Menší úspech SOP
Rozdiel medzi podporou nameranou v prieskumoch a reálnym volebným výsledkom vidno aj na príklade roka 1998. Najmarkantnejší bol pri novozaloženej Strane občianskeho porozumenia (SOP) neskoršieho prezidenta Rudolfa Schustera.
SOP sa spočiatku prezentovala ako tretia sila medzi vtedajšou opozíciou (reprezentovanou najmä Slovenskou demokratickou koalíciou Mikuláša Dzurindu) a vládnymi stranami na čele s HZDS Vladimíra Mečiara. Preto si aj do názvu dala spojenie „občianske porozumenie“. Neskôr sa výraznejšie priklonila k opozícii.
Kampaň strany veľmi aktívne pokrývala najsledovanejšia televízia Markíza, Viera Rusková, manželka riaditeľa televízie Pavla Ruska, dokonca za SOP kandidovala. Aj to podporovalo vysoké očakávania predstaviteľov strany pred voľbami, ktoré sa nakoniec nepotvrdili. Kým tri mesiace pred voľbami mala SOP vo Focuse 17 percent, vo voľbách v septembri 1998 dosiahla len niečo vyše osem.
Pokles podpory naznačovali už posledné prieskumy pred voľbami. Problém je, že posledné meranie sa uskutočnilo v auguste, mesiac pred voľbami – čo je opäť vysvetlením rozdielnych preferencií a volebného výsledku tejto strany.
Pôvodná pozícia tretej sily medzi vládou a opozíciou sa prejavila aj na tom, kam sa priaznivci SOP presunuli. „Pokles v preferenciách SOP sa neudial v prospech žiadnej konkrétnej strany – tieto nárasty sme videli tak na strane ľavicovo-nacionálnej, teda pri stranách HZDS, SNS a SDĽ, ako aj stredo-pravej, čiže SDK,“ vraví Martin Slosiarik. Dáta to potvrdzujú: oproti prieskumom sa vo voľbách lepšie darilo stranám, ktoré nakoniec skončili na prvých troch miestach, teda HZDS, SDK a Strane demokratickej ľavice.
Ako agentúry potvrdzujú metodiku
Jedným zo spôsobov, ako prieskumné agentúry potvrdzujú svoju metodiku, je retrospektívna otázka „koho ste volili v posledných voľbách“, ktorú kladú respondentom čo najskôr po hlasovaní.
Tieto čísla by sa na rozdiel od preferencií meraných pred hlasovaním mali približovať k reálnym volebným výsledkom, lebo ľudia odpovedajú na vec, ktorú urobili nedávno.
Takéto porovnanie ukazuje presnosť prieskumných agentúr aj podľa Martina Slosiarika. „Validizačným kritériom metodiky prieskumu je pre mňa práve výsledok otázky, koho respondenti volili. Samozrejme, tú otázku je potrebné zisťovať relatívne krátko po voľbách,“ vysvetľuje.
„U nás je to o to dôležitejšie, že netvoríme volebné modely ako niektoré konkurenčné agentúry, ktoré pracujú pri výpočte preferencií s pevnosťou volebného rozhodnutia. V našom prípade počítame s preferenciou, ktorú respondent v danom čase uvedie. Predpokladáme, že v tom danom čase by dal jeden aj druhý hlas práve strane, ktorú uviedol.“
Keď sa pozrieme na porovnania povolebných prieskumov Focusu s parlamentnými voľbami v minulosti, retrospektívna otázka dokázala dobre zachytiť to, čo sa udialo vo voľbách.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
