Rusko vraždilo, Británia zatvára oči

Nielenže prehliadaním zločinu Kremľa Západ korumpuje sám seba, ale ešte mu aj dáva argument, že naše hodnoty nie sú o nič lepšie než Putinove.

Autor je novinár a spisovateľ, viceprezident Centra pre európsku politiku

Spolužitie s darebáckymi štátmi je najľahšie, ak sú slabé a vzdialené. Jadrová veľmoc so záľubou vo vraždení na prahu vašich dverí je však iná vec. To je dilema, akej čelí britský premiér David Cameron po štvrtkovom zverejnení výsledkov vyšetrovania vraždy Alexandra Litvinenka.

Keby otrávenie tohto bývalého agenta KGB prešlo podľa plánu, upútalo by len malú pozornosť. Polónium je zriedkavý a za normálnych podmienok nezistiteľný jed: zabíja pomocou alfa radiácie, ktorú odhalí len veľmi špecializované zariadenie.

Odkaz pre malú komunitu ruských emigrantov v Londýne by bol jasný: môžete síce opustiť vlasť, ale ak budete vystupovať proti Kremľu, zabijú vás.

Odkaz by pochopila aj MI6: Litvinenko dostával skromný mesačný príjem výmenou za informácie o prepojení medzi korupciou na vysokej úrovni a organizovaným zločinom. Zo svojej centrály tajná služba riadila spoločné vyšetrovanie so španielskou tajnou službou s kódovým názvom Operácia Vespa o prepojení Kremľa so španielskym podsvetím.

Napriek tomu by ani to nestačilo na to, aby sa záhadná smrť tajného zdroja informácií stala verejným škandálom. Neviedla by preto k zmrazeniu vzťahov s ruskou tajnou službou FSB. A neviedla by ani k verejnému vyšetrovaniu, ktoré vinu za vraždu britského občana v srdci Londýna, pri ktorej bol rádioaktívnemu žiareniu vystavený neznámy počet ľudí, jednoznačne pripísalo ruskému štátu.

To iba nápad na poslednú chvíľu otesovať Litvinenkov moč na alfa radiáciu dal úradom predstavu o tom, čo sa vlastne stalo.

Prvotná reakcia koncom roka 2006 bola silná. Z Londýna vypovedali ruských spravodajských dôstojníkov. Kontakty s FSB boli obmedzené na nevyhnutné minimum. Lenže potom sa Británia pokúsila dostať naspäť do starých koľají. Éra medových týždňov z čias Tonyho Blaira síce bola preč, ale napriek tomu bolo veľmi nepopulárne snažiť sa o konfrontáciu s Kremľom.

Alarmistický nezmysel

Bolo to po Litvinenkovej smrti, keď som začal písať svoju knihu Nová studená vojna. Keď v roku 2008 vyšla, vyslúžila si chválu od jastrabov medzi pozorovateľmi situácie v Rusku, obzvlášť vo východnej Európe. Lenže prevládajúci konsenzus v Londýne, Washing­tone, Berlíne a ďalších hlavných mestách bol, že moja kniha je alarmistický nezmysel.

Všeobecne prijímaným názorom bolo, že Rusko je kapitalistická krajina, hoci s chybami. Malo vraj

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |