Robí vzdelávacie hry do škôl: Vďaka počítačovej hre som sa naučil aj basketbalový dvojtakt

Vďaka počítačovým hrám sa deti môžu naučiť, ako zvládať stres a robiť rýchle rozhodnutia pod tlakom, tvrdí spoluzakladateľ organizácie Impact Games s platformou Gamifactory Jakub Žaludko. Tím vývojárov vytvára vzdelávacie hry, ktoré môžu učitelia používať aj na hodinách. Vychádzajú priamo zo štátneho kurikula, ktoré predpisuje, čo sa deti v školách majú učiť.

Vytvorili napríklad počítačovú hru o imunitnom systéme tela, kartovú hru o kritickom myslení či papierovú hru o Slovenskom národnom povstaní.

V rozhovore Jakub Žaludko okrem iného vysvetľuje, ako rozpoznať dobrú počítačovú hru. „Hra by nemala v dieťati vytvárať zlý pocit, že niečo stratí, ak sa nezahrá. Takisto by nemala deťom rušiť pozornosť,“ hovorí.

Nudili ste sa v škole? 

Áno, nudil som sa. Myslím, že podobné nudné zážitky máme všetci v Impact Games. Pritom ja som bol vždy skôr ten akademický typ, ktorých je spomedzi žiakov len zopár percent. To znamená, že mi vyhovuje sedieť, počúvať, čítať si a takouto formou viem prijať nové informácie. Proste akademická robota, na ktorej stojí náš vzdelávací systém.

No aj napriek tomu ste sa v škole nudili. 

Áno, o to viac sa musia nudiť deti, pre ktoré je ťažšie udržať pozornosť. Martin Kuruc z Univerzity Komenského robil výskum na 1500 žiakoch na druhom stupni základných škôl, z ktorého vyšlo, že vnútornú motiváciu učiť sa má iba 6,7 percenta z nich. Vnútorná motivácia učiť sa znamená, že forma vzdelávania ich baví, motivuje ich k tomu, že chcú vedieť viac. Podľa tohto výskumu je tu mnoho detí, ktoré strácame – škola im nedáva význam.

Pomohlo by vám, keby ste v škole hrali hry?

Hry sú mašiny motivácie. Ak je hra dobrá, má mechanizmy na to, aby motivovali hráča pokračovať. Pomáhajú hráčovi či študentovi sústrediť sa, udržať pozornosť nad tým, čo práve robí. Má prehľad o tom, kde je cieľ, a vidí možnosti, ako sa k nemu dostať. Progres je jasne označovaný a hráč vie, že sa posúva dopredu. Ak sa mu niečo nepodarí, vie presne, čo sa stalo, a chyba je mu jasne vysvetlená. Hra mu ukáže, ako chyby napraviť, a dá mu možnosť prejsť si level znova a posúvať sa. Toto všetko pomáha masírovať vnútornú motiváciu.

Čo ste sa naučili z hier vy? 

Som z Michaloviec, kde vedieť angličtinu v 90. rokoch znamenalo, že človek sa dostal do sveta, respektíve do Bratislavy. Skoro ani jedna hra nebola preložená do slovenčiny. Od stratégií, fantasy hier až po futbal všetko bolo po anglicky.

Okrem toho som sa v hrách naučil manažérskym zručnostiam, keďže v strategických hrách potrebuje hráč dosiahnuť cieľ – napríklad vybudovať mesto a mať spokojných obyvateľov alebo vybudovať zábavný park, ktorý zarobí peniaze.

Aké manažérske zručnosti myslíte? 

Napríklad plánovať prácu so zdrojmi. Mám k dispozícii istú sumu peňazí na výstavbu železnice, mám toľko vozňov a musím naplánovať cestný poriadok tak, aby všetko fungovalo a aby som za tri roky zarobil toľko a toľko peňazí. Musím sa naučiť plánovať a rozdeľovať úlohy. Ja som sa napríklad naučil cez počítačovú hru dvojtakt v basketbale. Predtým som nevedel hrať basketbal, ale potom som bol najlepší v triede.

Ako? Bola to pohybová hra, kde sa hýbe aj hráč?

Nie, bola to obyčajná basketbalová hra, kde som donekonečna pozeral, ako vyzerá dvojtakt. Má to veľký efekt, pokiaľ sa môžete pozerať na svojho obľúbeného hráča a môžete ovládať jeho pohyby. Fascinovalo ma to. Dvojtakt v zásade nie je taký ťažký pohyb, ale keď v Michalovciach nebol v tom čase ani jeden basketbalový kôš, nebolo kde si to precvičovať. Bola to pre mňa skvelá príležitosť cvičiť si to doma a potom machrovať na telesnej v škole.

Je aj dnes niečo nové, čo ste sa naučili v niektorej hre? 

Teraz hrám hry skôr s cieľom pracovať so stresom, upokojiť sa, odviesť myšlienky od každodenných problémov. Síce najradšej hrám hlavolamy, kde človek musí rozmýšľať a namáhať mozog. Ale keďže je to vo virtuálnom a v zábavnom svete, ktorý je oddelený od toho každodenného, motivuje ma to a oddýchnem si. Okrem logických hier mám rád aj naratívne, ktoré rozprávajú nejaký príbeh. Napríklad o klimatickej kríze alebo o vojnách, čo sú ťažké hry, ktoré vyžadujú od človeka veľa empatie. Ale mám také hry rád a snažím sa vcítiť do osudov postáv.

Čo je to vlastne vzdelávacia hra?

Náš kamarát – psychológ Michal Božík – hovorí, že každá hra je vzdelávacia a že existuje veľmi málo hier, ktoré také nie sú. Aj na basketbalovej hre sa viem naučiť pohyby, ktoré mi pomôžu hviezdiť na telesnej. Najdôležitejšie, a to aj pri vzdelávacích hrách je, aby boli zábavné. Na to dávame dôraz aj pri našich hrách – ide o to, aby boli zábavné a hráča vnútorne motivovali.

Pod zábavou myslím to, aby som nerozmýšľal nad tým, že sa teraz niečo učím, ale hrám sa, cítim sa fajn a v hlave mi ide – dajte mi ďalšie levely, prosím. Každá hra má potom nejaké ciele, pravidlá, mechaniky, postavy, naratív, vizuál či audio. A cez to do nich vieme prepašovať vzdelávacie prvky.

Napríklad? 

Napríklad je to konkrétny obsah, ktorý má deckám odovzdať odkaz a vedomosť. Alebo má odovzdať zručnosť, povedzme chce ľudí naučiť odolávať stresu alebo spolupracovať v tíme či kriticky myslieť. Podľa toho vkladá do hry prvky, ktoré to pomôžu dosiahnuť.

Ak chcem napríklad naučiť deti empatii s utečencom, musím vytvoriť silnú postavu, s ktorou sa dokážu stotožniť. Príbeh treba vyskladať tak, aby sa vedeli vcítiť do situácií, ktoré hlavná postava prežíva. My v Impact Games robíme vzdelávacie hry s obsahom, ktorý vychádza zo štátneho vzdelávacieho programu, a snažíme sa do hry vkladať obsahové a výkonové štandardy. Sú teda vhodné priamo do škôl a učitelia ich môžu používať na hodinách.

Čo by určite vzdelávacia hra nemala obsahovať? 

Nemali by byť návykové. Také hry nerobíme. Nechceme, aby decká oberali o čas, ktorý môžu relevantne tráviť inak. Nemali by teda vytvárať návykovosť alebo fenomén FOMO (Fear of Missing Out – strach, že niečo zmeškám – pozn. red.), to znamená žiadne notifikácie na štýl „poď si zahrať“. Alebo strach, že ak pár dní nebudeš hrať, tak stratíš svoju pozíciu v tabuľke a stratíš kamarátov, spoluhráčov. Hra by nemala v dieťaťu vytvárať zlý pocit, že niečo stratí, ak sa nezahrá. Takisto by nemala deťom rušiť pozornosť, čo je v súčasnosti obrovský problém.

Ako to myslíte? 

Dostávajú často notifikácie z Facebooku či Instagramu a množstvo informácií, koľko príjmu aj deti cez deň, je šialené. Čiže dobrá vzdelávacia hra by nemala posielať nevyžiadané notifikácie. Čas na hru je vtedy, keď sa dieťaťu chce, dovolí mu to rodič alebo sa prípadne zahrá s pani učiteľkou v škole na 45 minút. No a vzdelávacie hry by nemali obsahovať ani výzvy k násiliu, či už reálne fyzickému násiliu, alebo štrukturálnemu – teda prezentovať stereotypy o ženách či mužoch alebo o skupinách inej sexuálnej orientácie alebo národnosti.

Kde je hranica medzi tým, keď je hra zábavná a motivuje hráča do ďalšieho levelu a keď je už návyková? 

To je otázka, ktorú nevyrieši iba samotná hra. Je dobré, aby mal samotný hráč určitú sebakontrolu. Toto je zručnosť, ktorú sa treba naučiť pri práci s digitálnymi technológiami. Decká by mali mať podporu od učiteľov alebo rodičov, aby ich naučili nastavovať si limity. Hra to dokáže ovplyvniť najmä tým, že neposiela notifikácie alebo že nemá plán hry nastavený tak, že je nekonečný, a tým vytvára pocit, že keď jeden deň hru vynecháte, tak ste mimo, zaostali ste a vaši kamaráti sú vo vyššom leveli.

Ako by mohli rodičia rozoznať, či je obľúbená hra dieťaťa ešte vzdelávacia alebo už môže byť škodlivá? 

Je na rodičovi, či si dá tú prácu a posnaží sa hru preskúmať. Existujú portály, kde sa môže inšpirovať a pozrieť si aj recenzie hry – napríklad u nás na Gamifactory alebo na portáli Vĺčatá. Ale ideálne je zahrať si hru spolu s deťmi. Myslím si, že nám už vyrastá generácia rodičov, ktorí sa hrali počítačové hry v detstve a nebude im robiť problém zahrať si občas s deťmi. Aj ja chcem mať s manželkou deti aj pre to, aby sme sa spolu hrali. Cez hranie dokáže rodič hru spoznať a uvidí, či má relevantný obsah alebo je nevhodná.

Čo ak dieťa hrá hru s autami, kde iba donekonečna jazdí okruhy. Rodič si to s ním zahrá a povie, že je to úplná blbosť a že sa z toho dieťa nič nenaučí. Lenže vy ste povedali, že ste sa niečo naučili aj z hry, ktorá zdanlivo nevyzerala vzdelávaco. Ako by to mohol rodič rozoznať?  

Ja som miloval autíčka a teraz milujem jazdiť autom. Cesta z Michaloviec do Bratislavy trvá skoro tak dlho ako do Chorvátska, ale pre mňa je celkom relax odšoférovať to. Neviem, možno k tomu dopomohli aj tie autíčka. Spomínam si, ako som v Need for Speed jazdil na Peugeot 206 a teraz mám Peugeot 207. Takže nie som až tak ďaleko od hry, aj keď to, samozrejme, nemám tak úplne „vytunené“. Cez hru som získal vzťah k šoférovaniu, a môžem tak poslúžiť aj svojej rodine.

Ako dokáže hra pomôcť dieťaťu pracovať so stresom? 

Hry vás často dostávajú do stresových situácií. V mnohých je limitovaný čas na úlohy alebo limitované zdroje na naplnenie cieľov. Čiže keď sa na vás vyrojí veľa nepriateľov a zrazu neviete, čo máte robiť alebo kam sa skryť – to je veľký stres. Ale stres je zdravý, ak je krátkodobý, po chvíli opadne. A navyše sa odohráva v bezpečnom prostredí, kde nejde o život a nezažívate skutočný problém v reálnom okolí.

Rodičom sa zdá desivé, že sa na dieťa vyrojí 100 nepriateľov a dieťa musí všetkých postrieľať. Vy hovoríte, že mu to, naopak, pomôže zvládať tlak a pracovať pod stresom? 

Áno. Pričom nejde iba o hry, kde sa strieľajú nepriatelia. Chápem, že z takýchto hier rodičia nie sú nadšení a že nie je dobré, aby šesťročné dieťa „strieľalo náckov“. Ale ak má dieťa vek primeraný hre a dokáže dostatočne porozumieť situácii, určite mu to dokáže pomôcť zvládať stresové situácie alebo rýchlo vyhodnocovať udalosti, či rýchlo robiť rozhodnutia. Veď napríklad aj Super Mario vytvára v hráčoch stres alebo aj naša hra Bunky v akcii, kde hrám za imunitné bunky v tele a som nonstop v strese, že ma vírusové ochorenie dostane.

Ako môže hra formovať pohľad detí na svet? 

Mnohými spôsobmi. Sú hry, kde sú v obsahu alebo v mechanikách skryté rôzne názorové prúdy, pričom hra vás stavia do polohy rozhodnúť sa, ktorý je prijateľnejší. V hre Frostpunk sa môžete rozhodnúť, či svoje mesto vybudujete autoritársky alebo demokraticky. V našej hre o Slovenskom národnom povstaní sa rozhodujete, ktorá strana mala navrch v konflikte fašistov proti odbojárom, ktorí chceli slobodný demokratický štát. V mnohých hrách sa hráč dostane do polohy, kde musí robiť rozhodnutia, pri ktorých si testuje svoje hodnotové morálne nastavenie.

Urobili ste aj stolovú hru o kritickom myslení. Ako hra dokáže naučiť kriticky uvažovať? 

V hre sa stávate influencerom fiktívnej sociálnej siete, ktorú sme nazvali Duckface. Ako na každej sociálnej sieti, aj tu môžete zdieľať rôzne správy a snažíte sa získať followerov. V hre sa však môžete rozhodnúť, či budete zdieľať hoaxy alebo faktické správy. Je na vás, čo si zvolíte – či chcete nalákať followerov na hoaxy alebo nie. Hra vedie hráčov istým smerom a zvýhodňuje tých, ktorí postujú fakty. Ale samotné rozhodnutie je vždy na vás. Môžete zistiť, či sa oplatí robiť hoaxy, zároveň môžete spoznať, čo to vlastne hoax je. Na kartičkách je vidno aj to, či správu napísala umelá inteligencia alebo reálny autor. Alebo či sa nadpis začína slovom „šokujúce“ alebo je objektívnejší. Zisťujete, že dôležitý je aj názov portálu, na ktorom správa vyšla – ak sa volá Holy Truth (Svätá pravda – pozn. red.), tak to asi bude podozrivé. Je to hra stavaná na vyučovaciu hodinu, ku ktorej má učiteľ aj metodiku. Môže teda deťom vysvetliť, o čo v hre išlo a ktoré detaily si majú všímať.

Prečo ste sa rozhodli urobiť hru o SNP? 

Vnímame rôzne politické skupiny, ktoré sa snažia v ľuďoch zakoreniť istý naratív. My sme sa snažili podať udalosti SNP historicky správne a podať ich v interaktívnej podobe s jasným antifašistickým odkazom. Žiadny iný odkaz SNP nie je relevantný a nemyslíme si, že má mať priestor v spoločnosti. Aj preto sa voláme Impact Games – snažíme sa poukázať na mnohé témy, ktoré sú dôležité (z anglického „impact“, teda vplyv – pozn. red.).

Spomínali ste, že vaše hry vychádzajú z kurikula – teda z dokumentu, v ktorom štát predpisuje, čo sa deti majú v školách učiť. Ako ste tvorili vzhľadom na kurikulum hru o SNP? 

Tak ako v podstate všetky ostatné. My si nalistujeme vzdelávací štandard, ktorých je kopec. Štátny program je pre nás pomerne zábavný, je tam veľa skvelých vecí, z ktorých by sa dali urobiť mnohé hry. V tomto dokumente si nájdeme výkonový a obsahový štandard na základnej, prípadne na strednej škole. SNP sa učí v 9. ročníku na základnej škole a potom v 3. a 4. ročníku na strednej škole. V štandardoch je tabuľka, kde je uvedené, čo majú deti vedieť. Napríklad majú diskutovať o tejto téme, poznať hlavné historické postavy a hlavné fakty. Povedali sme si, že tak teda super, spravíme naratívnu hru, ktorá deťom vysvetlí celý priebeh SNP. A tak sme ju začali dizajnovať.

Ako to bežne prebieha? 

Zadanie dostane naša herná dizajnérka, ktorá si tému naštuduje. A snaží sa načrtnúť napríklad tri návrhy, ako by hra mohla vyzerať. Či to bude strieľačka, mobilná hra, kde sa rozprávame s postavami, alebo papierová hra, ktorá bude plná hlavolamov. Vytvorí tri prototypy, ktoré si zahráme, a ďalej rozvíjame už len ten, ktorý sa nám zdá najviac zábavný.

Potom na hre pracuje už celý vývojársky tím, kde sú grafici, producent či digitálni programátori. V priebehu vývoja hry pravidelne chodíme aj za deckami, ktoré hru hrajú, a my sa pozeráme – či sa smejú, či sa nudia. Testujeme a hru na základe ich spätnej väzby dokončujeme. Až kým nie je hotová.

Spolupracujete aj s učiteľmi? 

Áno, kontrolujú nám odbornosť obsahu, keďže nie sme odborníci ani na migráciu, ani na imunitu ľudského tela a ďalšie témy, na ktoré máme zamerané hry. K vývoju každej hry si prizveme väčšinou dvoch či troch učiteľov, ktorí nás korigujú, aby sme nerobili hlúposti. Navyše chceme, aby hru používali ich kolegovia, takže sa ich pýtame aj na to, ako urobiť hru prijateľnú pre učiteľov.

Akú mali požiadavku na hru o SNP? 

Aby tam bol priestor na diskusiu. Lebo nie pre každého je jasný antifašistický a prodemokratický odkaz SNP. Chcú, aby sa decká vžili do úlohy účastníkov povstania a potom vytvorili diskusiu v triede.

Nechcú učitelia skôr to, aby sa z hry dala napísať písomka? Alebo teda aby sa z hry deti naučili fakty, ktoré potrebujú na maturitu? 

Keď sme to testovali, učiteľka v bratislavskej škole sa detí spýtala, či by to brali ako test. Všetci odpovedali, že áno. Nie je to test, ale sú tam dôležité fakty, ktoré potrebujú – roky či hlavné postavy, ako generál Ján Golian. Sú tam udalosti, ktoré viedli k začiatku povstania. A je tam aj Golianova známa hláška, ktorou sa začal odboj: „Začnite s vysťahovaním!“

V hre sa opisuje aj priebeh povstania, že trvalo asi štyri mesiace a ako dopadlo. Dá sa zahrať za 20 až 30 minút a je vytlačená na niekoľkých hárkoch papiera, takže učitelia nemusia minúť celý toner na tlačiarni.

Dokážu sa deti aj vcítiť do deja? 

V hre sa stanete priamo učiteľkou na banskobystrickom gymnáziu. Už nemáte nervy pozerať sa na to, čo sa v krajine deje, a tak sa stanete súčasťou vojenského odboja. Napríklad dávate dokopy podklady o tom, aké odbojárske skupiny sú, čo môžu urobiť, aké majú kapacity, a priraďujete im úlohy. Musíte si napríklad spraviť geografický prehľad, čo je v Dargove, čo v Ružomberku. No a nakoniec vás hodíme napospas osudu, ktorý napísala história. Dopadlo to tak, ako to dopadlo, ale ako morálni víťazi vychádzame my, hráči hry a organizátori SNP. Je to veľmi cenný odkaz pre históriu Slovenska. Zdôrazňujeme, že aj toto sme my, takto sme sa dokázali postaviť zlu.

V hre je aj citát: „Kto si myslí, že mu slobodu vybojujú druhí, ten jej nie je hoden.“ Aké rôzne témy môžu učitelia pri tejto hre otvoriť spolu s deťmi? 

Všetko možné, určite napríklad aj vojnu na Ukrajine či voľby. Snažíme sa hrou viesť deti k tomu, aby brali vážne svoju občiansku moc, ktorú majú, a využili všetky možnosti, aby robili to, čo považujú za správne.