Ako spoznať vorkoholika? Keď nemá osobný život, len prácu, spozornite, radí psychologička

Koncom júla si vzal život tridsaťdvaročný Jakub Šeps z Krajského úradu v Liberci. Jeho rodina zverejnila list, ktorý nechal na rozlúčku a ten vyvolal na sociálnych sieťach veľký ohlas.

Šeps v ňom píše o náročnom rodinnom prostredí, ale najväčší priestor venuje opisu pracovného nasadenia, veľkému tlaku v práci, prístupu jeho zamestnávateľa aj bossingu priameho nadriadeného.

„Človek so sklonom k vorkoholizmu je rastlinka, ktorú keď zasadíme do nasteroidovanej hliny, exploduje rastom,“ vysvetľuje psychologička Michaela Peterková.

V rozhovore sa jej pýtame aj na to, ako sa líši vorkoholizmus od iných závislostí; v  čom je tento druh závislosti zradný; a čo znamená pre vorkoholika, keď príde o prácu.

Ako by ste opísali vorkoholizmus?

Označujeme tak závislosť od práce alebo povedzme chorobný vzťah k práci. Tá sa stáva jasným stredobodom života. Pre vorkoholika je práca tým, čím je pre fajčiara nikotín – potrebuje ju, aby mu bolo dobre. Alebo, čo je možno presnejšie, aby mu nebolo zle. Keď to funguje, teda miznú zlé pocity a prichádzajú dobré, stane sa z toho návyk – náš mozog je z veľkej časti zariadením na tvorbu návykov, tých dobrých aj tých horších.

A čo človek rieši nevhodným návykom? Tieseň alebo nerovnováhu. Extrémne pracovné nasadenie dáva človeku zmysel života, pocit kompetencie a užitočnosti, pomáha mu zbaviť sa nepríjemných pocitov a pochybností. Vďaka nemu uteká aj od ďalších problémov, ktoré mu vznikajú.

Mohli by ste špecifikovať, aké môže mať negatívne dôsledky?

Pri vorkoholizme práca zasahuje do ďalších oblastí, ktoré tým trpia. Veľmi často to bývajú vzťahy. Tým, že človek trávi v práci veľa času, už nemá čas a energiu rozvíjať ďalšie vzťahy a tráviť čas s ľuďmi napríklad na rodinných alebo priateľských stretnutiach.

Ďalšou oblasťou je starostlivosť o seba a o svoje zdravie. V prípade, že niekto toľko pracuje, nemá čas odpočívať, chodiť na prechádzky alebo si zdravo uvariť.

Aké príčiny môže mať vorkoholizmus? Jakub Šeps v liste na rozlúčku opisuje, že mal veľmi náročného otca. Môže byť jednou z príčin rodinné prostredie? 

Príčiny môžeme hľadať na povrchu, napríklad v parametroch danej práce alebo v ambicióznosti konkrétneho človeka. Ale keď pôjdeme ku koreňom, vždy dôjdeme až do detských formatívnych rokov.

Jakub Šeps písal o veľmi náročnom otcovi. V podobných rodinných podmienkach v dieťati vzniká pocit, že nie je dosť dobré také, aké je. Súčasne s tým prichádza túžba nad týmto zžieravým pocitom vyhrať a získať uznanie.

Tento, väčšinou nevedomý scenár: budem dobrý, keď budem výkonný, keď budem lepší ako ostatní, si človek nesie do ďalšieho života a necháva sa ním riadiť. Nie je to on, vedomý dospelý, kto rozhoduje o svojom živote, je to vnútorné, staré detské zranenie, ktoré ho ženie vpred. Takto to funguje pri vorkoholikovi; závislý od alkoholu sa, naopak, znehybňuje a utlmuje, aby nič necítil, závislý od nakupovania zažíva akciu na „love“ a podobne.

Človek tým, že veľa pracuje, vyrieši dve dôležité veci – získa uznanie a má zaručenú náplň pre čas svojho života.

Ako vyzerá rodinné prostredie, ktoré môže prispieť k vzniku vorkoholizmu?

Tu nejde iba o vorkoholizmus. Detské zranenia môžu prispieť k vzniku akejkoľvek inej závislosti, k vzniku perfekcionizmu alebo napríklad k agresívnemu či príliš submisívnemu správaniu. Závislosť, v našom prípade vorkoholizmus, je vlastne pokus o samoliečbu vnútornej tiesne.

Typickým zdrojom takejto tiesne je, keď dieťa nie je prijímané také, aké je. Keď ho porovnávajú s niekým, kto je údajne v niečom lepší. Napríklad mu hovoria: ty nie si dosť múdre, si veľmi pomalé alebo pozri sa na Anežku, aká je úžasná.

Ďalší deficit rodinného prostredia nájdeme vo forme zanedbávania či dokonca týrania. Možností je veľa a vždy sa spoja s konkrétnou osobnosťou daného človeka. Niekto má šťastie, že je od prírody odolný, vydrží potom napríklad aj horšie zaobchádzanie v rodine bez toho, aby to determinovalo jeho ďalší život.

V prípade pána Šepsa to vyzerá – samozrejme, iba takto na diaľku, takže sa to nedá jednoznačne povedať –, že riešil extrémnou prácou pocit vlastnej hodnoty a zmysel života. A že sa mu darilo – dostával dobrú spätnú väzbu od okolia, ľudia si ho cenili, že mu to ide, je šikovný a je za ním niečo vidieť. No vo vnútri môže v takom človeku stále byť ten malý chlapec, ktorý sa obracia na otca a hovorí: „Tak ako mi to ide? Teraz sa ti už páči, aký som?“

Nie je to, čo opisujete, to hlavné odlíšenie od iných závislostí? Že zatiaľ čo od iných by ho okolie mohlo odrádzať, výsledky človeka, ktorý to preháňa s prácou, bude okolie oceňovať a dotyčný od neho získa uznanie?

Máte pravdu, že toto je vlastne taká spoločensky cenená závislosť bez toho, že okoliu dôjde, čo sa vo vnútri človeka odohráva a že nejde o výsledok zdravého procesu. Keď človek pije alebo užíva nelegálne drogy, rýchlo narazí na negatívne dôsledky svojho správania. Tu sa s nimi veľmi dlho nemusí stretnúť. Tu mu hovoria, že je to skvelé. To môže byť zvlášť silné v pracovnom prostredí alebo s kamarátmi, keď im rozpráva, čo všetko stíha a aké mal úspechy. Menej už napríklad v rodine, ak ju človek má, pretože tá nadmernou prácou skôr trpí.

Ako môže okolie človeka s vorkoholizmom zaregistrovať, že niečo nie je v poriadku? A ako mu môže pomôcť?

To je ťažké, pretože dvaja ľudia, ktorí budú veľa pracovať a žiť svojou prácou, môžu mať každý iný osud – jeden bude vorkoholik a druhý „len“ nadšenec. Takže objektívne, napríklad podľa odpracovaného času, sa to nespozná.

Najviac sa to pozná podľa toho, či ten človek má svoj život mimo práce, či má nejaké záujmy, priateľov, či hovorí o niečom inom ako o práci. Ak má nejaké nepracovné plány a dostane pracovnú úlohu, dokáže povedať: nie, ten pôvodný plán je pre mňa teraz dôležitejší.

Keď nemá žiadny osobný život a chodí len domov a do práce, treba spozornieť. Takýto prístup k práci sa často podpisuje aj na zdraví. Pán Šeps písal, že sa u neho postupne rozvinuli zdravotné problémy. Okolie si tak niekedy môže všimnúť, že aj po zdravotnej stránke človek stráda.

A ako sa mu dá pomôcť?

V pracovnom prostredí môžu byť nejaké mechanizmy, ako sa o zamestnancov starať, napríklad formou pravidelných rozhovorov – ako sa človek cíti, ako spí, čo ho okrem práce baví a podobne. Nie som si istá, aké je to na krajských a iných úradoch, či majú nejaké opatrenia zamerané na duševné zdravie zamestnancov a well-being (duševná pohoda – pozn. red.). Je otázka, do akej miery je to ich povinnosť. Dobrí zamestnávatelia si však strážia, ako sa ich ľudia, najmä tí na exponovaných miestach, majú po osobnej a psychickej stránke.

Nezdravý prístup si často môžu všimnúť skôr spolupracovníci dotyčného. Môžu mu „nastaviť zrkadlo“, pretože človek si sám nemusí uvedomovať, že ide vo veľmi zradnom rýchliku. V priaznivom prípade ho tým donútia zamyslieť sa a nahliadnuť na svoju situáciu zvonku. Zároveň sa potom môžu začať objavovať práve tie myšlienky, pred ktorými sa snažil utiecť.

Na aké vnútorné prekážky človek môže naraziť, keď si uvedomí, že má tento druh problému? Pán Šeps sa v liste za vorkoholika označil a znie to tak, že si uvedomoval nezdravý prístup k práci.

Na mňa to pôsobilo tak, že si svoj problém uvedomil až po tom, ako prišiel o prácu a mal čas nad tým premýšľať. Je možné, že keby to vyrušenie v podobe skončenia pracovnej zmluvy neprišlo, po čase by ho zastavil nejaký zdravotný problém. My ľudia sme však veľmi dobrí v zakrývaní problémov pred sebou, takže využijeme každú racionalizáciu, každý obranný mechanizmus, aby sme si čo najdlhšie nemuseli pripustiť, že robíme niečo zle. Zvlášť keď nevidíme alternatívu, ako to robiť lepšie.

Akú úlohu u človeka s vorkoholizmom môže hrať pracovné prostredie?

Človek so sklonom k ​​vorkoholizmu je rastlinka, ktorá exploduje rastom, keď ju zasadíme do nasteroidovanej hliny. Pokiaľ sa ocitne v pracovnom prostredí, ktoré umožňuje a oceňuje veľký výkon, kde dotyčný dostáva uznanie – čo je niečo, čo chce počuť celý život, ale čo, bohužiaľ, nikdy neuzdraví napríklad nízku sebahodnotu –, zapadne to s jeho osobnosťou do seba. Môže ísť o prostredie, ktoré hodnotí vysoký výkon, umožňuje mu určitú samostatnosť, tvorivosť a kreativitu. To je orná pôda na to, aby sa tam vorkoholizmus rozbehol.

Závislý človek nemá kontrolu nad svojou drogou. Keď má šťastie, narazí skôr než sa úplne zničí, prípadne mu pomôže niekto, kto si všimne, čo sa deje.

Pánovi Šepsovi po troch rokoch ponúkli inú pozíciu, pretože sa jeho kolegyňa vracala z materskej dovolenky. To považoval podľa slov v liste za výsmech. Viem, že sa nedajú vyvodzovať konkrétne závery, ale vo všeobecnosti by som sa opýtala, čo pre človeka závislého od práce môže znamenať, keď o ňu príde?

Práca je pre neho stredobod života. Jediná noha, na ktorej stojí. A keď taký človek príde o tú nohu, zrúti sa. Zrúti sa mu celý svet. Vždy je lepšie opierať sa v živote o niekoľko nôh – typicky o rodinu, priateľov, záujmy a prácu. Pre človeka, ktorý žije výhradne svojou prácou, sa dá ten šok potom ťažko vyrovnať – zrazu vôbec nevie, čo má robiť. Má energiu, ktorú nie je kam nasmerovať.

Vyčerpané telo potom zrejme privíta možnosť si oddýchnuť, takže príval energie slabne; na mentálnej úrovni môže z tej nezvyčajnej situácie zavládnuť panika: Akú mám cenu, keď nemakám? A keď už vlastne ani nemôžem?

Ako je možné pracovať s tým, keď si človek postaví svoj život na tej jednej nohe, ako hovoríte, a potom o ňu príde?

Opäť je to situácia, na ktorú rôzni ľudia reagujú rôzne. Človek sa môže zrútiť, ale už závisí od širšieho kontextu, či vstane. Bude sa to líšiť podľa osobnosti aj podľa aktuálnych podmienok.

Keď zostanem pri tej osobnosti, človek so sklonmi k pesimizmu a beznádeji sa bude vracať späť oveľa ťažšie ako niekto s opačným ladením. Ak má ešte ďalšie problémy, napríklad zdravotné alebo vzťahové, môže ho to doraziť.

A ako s tým pracovať? Musí si znova vybudovať svoju základňu, ideálne nie iba na jednej nohe. Možno to zvládne sám, možno vyhľadá pomoc. Je to obrovská a dlhodobá úloha. Človeka môže nesmierne posilniť a zmeniť jeho život. Ale ako vidíme z tohto smutného príkladu, môže sa to aj subjektívne ukázať ako nemožné.