Dostal prezidentskú výnimku, vyhol sa koncentračnému táboru. Šťastný zmodernizoval slovenský futbal

Po druhej svetovej vojne sa viaceré slovenské kluby nachádzali v lepšej situácii ako najlepšie tímy z Prahy. Slaviu Praha sa komunisti snažili zničiť. Bola pre nich symbolom buržoázneho zriadenia, robili problémy aj najväčšej klubovej legende Josefovi Bicanovi.

Na Slovensku sa počas vojny futbal rozvíjal rýchlejšie. Reprezentácia Slovenského štátu pravidelne nastupovala v zápasoch so spriatelenými krajinami, hlavne s Nemeckom a s ustašovským Chorvátskom. Jej tréner Ferdinand Daučík, neskorší kouč Barcelony, sa snažil hráčov naučiť nový WM-systém, ktorý sa už v špičkových britských ligách presadil, najmä zásluhou trénera Arsenalu Herberta Chapmana.

Slovan ihneď po vojne najal škótskeho trénera Thomasa Sneddona, aby priniesol do predtým jednoducho fungujúceho klubu profesionálne návyky, napríklad pravidelné tréningy na atletickej dráhe, slúžiace na zlepšenie rýchlosti a výbušnosti hráčov. Po jeho odchode mužstvo prebral Leopold Šťastný, ktorý nastupoval v drese predchodcu Slovana s názvom I. ČsŠK v druhej polovici 30. rokov.

Šťastný si rýchlo získal povesť jedného z najlepších trénerov v regióne. Pod jeho vedením Slovan v rokoch 1949 až 1951 vyhral tri razy po sebe československú ligu. Trénoval aj Jozefa Vengloša, neskôr kormidelníka československej reprezentácie či Aston Villy: „Šťastný bol mimoriadne vzdelaný, skvelý človek, ktorý vo futbale ďaleko prekročil hranice svojej doby. Uplatňoval prístup k hráčom a tréningové metódy, ktoré sa využívajú dodnes,“ povedal Vengloš v rozhovore pre Pravdu.

Šťastný neustále študoval odbornú literatúru a snažil sa hru svojho mužstva čo najviac prispôsobiť moderným trendom.

Viac ako tréner

Krídelník Božin Laskov, ktorý do Slovana prišiel z bulharského Levski Sofia, vo svojej autobiografii spomínal na situáciu po výhre so Slaviou (5:4), pri ktorej zaznamenal dva góly a dve asistencie: „Keď sme sa unavení a spotení upravovali, hodnotil ‚Jim‘ Šťastný hru mužstva aj výkony jednotlivcov. Keď prišiel rad na mňa, srdečne sa usmial a povedal: ‚Ak budeš hrať tak ako dnes, staneš sa našim najlepším kanonierom. Viac od teba nechcem.‘ Také slová od autority, akou bol Šťastný, som nečakal. Nabehla mi husia koža a slzy šťastia sa mi tlačili do očí. Len s námahou som sa ovládal. Mysľou mi prebehlo všeličo.“

Šťastného hráči zbožňovali a dôverovali mu, úprimne sa s ním rozprávali aj o svojom súkromnom živote.

S hráčmi sa snažil udržiavať si blízke vzťahy. Aj keď ho niektorý z nich sklamal, ani chvíľu neváhal nad tým, aby mu dal druhú šancu. Zaviedol tradíciu, že vždy po poslednom piatkovom tréningu sa hráči stretli na večeri v reštaurácii Lerchner na Suchom mýte, kde oznámil zostavu a spravil taktickú prípravu pred víkendovým stretnutím. Ak Slovan vyhral, mužstvo aj so svojimi partnerkami sa spoločne zabávalo v kaviarni Park na Hviezdoslavovom námestí. „Uvedomte si, že je pre vás česť hrať za Slovan. Podľa toho sa musíte aj správať,“ zvykol hovoriť.

Šťastného v mladosti prezývali „Káďa“, ale viac je známy ako „Jim“. Mal patent na vymýšľanie prezývok pre svojich zverencov. Pohyb skvelého obrancu Jána Popluhára na ihrisku mu pripomínal slona, preto ho začal volať „Bimbo“. Jozef Vengloš spomínal na turnaj vo Viareggiu: „Mal som česť byť kapitánom československého výberu. Po tom, ako sme vo finále zdolali AC Miláno 2:1, preberal som od slávnej herečky Giny Lollobrigidy trofej. Dostal som bozk na jedno i druhé líce. Po návrate Šťastný vyhlásil: odteraz si iba ‚Lolo‘.“

Židovský pôvod

Na začiatku vojny sa minister obrany Ferdinand Čatloš angažoval aj do športu a bol jedným z iniciátorov založenia Oddielu armádnych pretekárov (OAP). Hlavným trénerom futbalovej sekcie sa stal Šťastný, ktorý sa koncentračnému táboru vyhol vďaka udeleniu prezidentskej výnimky. Gestapo ho aj tak sledovalo, často prichádzalo i na tréningy. Na jeseň 1944 sa však politická situácia zmenila a Šťastný už viac chránený nebol, preto musel celú zimu až do marca 1945 stráviť v úkryte v byte rodiny Vaculíkovcov na Šancovej ulici v Bratislave.

„Do armády sa vtedy dalo preveliť všetko, aj najlepší futbalisti zo slovenských vidieckych klubov. Motivácia bola obrovská, lebo sa dalo takýmto spôsobom vyhnúť frontu. Mnohí vývojaschopní hráči nemuseli v rozhodujúcom veku prerušiť tréningový a zápasový proces a viacerí sa najmä po vojne stali skvelými individualitami slovenského futbalu,“ hovoril.

Židovský pôvod sa nepáčil ani komunistom, ale ešte viac im prekážal jeho brat žijúci v zahraničí. Vysoký komunistický funkcionár Rudolf Strechaj si raz na zasadaní Slovenskej národnej rady povzdychol: „Keby ste, súdruh Šťastný, nemali toho nešťastného brata na Západe!“ Šťastný však pohotovo zareagoval: „Ale, súdruh Strechaj, on je predsa stále Šťastný, iba s tým rozdielom, že u neho to platí s veľkým i s malým ‚eš‘.“ Aj keď bol v Slovane veľmi úspešný, z politických dôvodov ho viackrát vyhodili a chvíľu bol dokonca aj vo väzení.

Pôsobenie na Západe

Krátko pred udalosťami v roku 1968 emigroval do Rakúska. S Wackerom Innsbruck takmer vyhral rakúsku ligu, v konečnej tabuľke mu chýbal iba jeden strelený gól. Tamojší zväz ho dokonca v júli 1968 najal na post reprezentačného trénera.

Redaktor jedných rakúskych novín protestoval, že národné mužstvo by nemal viesť takýto „škodlivý cudzinec“. Šťastný ihneď napísal do redakcie list, v ktorej s autorom článku absolútne súhlasil a podpísal sa ako „Karl Edölb“. Keď ho noviny uverejnili, Šťastný sa opäť ozval, no tentoraz pod svojím menom. Odporučil, aby si žurnalisti prečítali meno odzadu – „blöde“ v nemčine znamená „hlúpy“. A pod ním uviedol adresu viedenského blázinca.

Šťastnému sa pri rakúskej reprezentácii darilo. Strávil v nej viac ako sedem rokov, vďaka čomu je doteraz najdlhšie pôsobiacim kormidelníkom v jej histórii. Ako prvý dal šancu hráčom ako Herbert Prohaska či Hans Krankl, ktorí tvorili kostru tímu pri postupe na MS 1978 v Argentíne.

Jeho bývalí zverenci majú naňho prevažne príjemné spomienky. Božin Laskov napísal: „V dobrom zmysle slova by ho bolo možné prirovnať ku krotiteľovi šeliem, ktorý presne vie, čo, ako a s kým má v danej chvíli urobiť, aby predstavenie bolo, aké má byť. Aj poklesky hráčov neraz riešil s osobitým humorom. Ak niekto dačo vyparatil, prípadne mal dlhšiu krízu, s úsmevom mu povedal, že je starý, a pohrozil, že ho predá do Káblovky.“

Šťastný zomrel krátko pred svojimi 85. narodeninami v máji 1996 v kanadskom Toronte, kde žil so svojou dcérou.