Psychiatrička s ADHD: Poruchu u ľudí vycítim, ale nie je to mágia. Zažila som s ňou šikanu aj úzkosti

Na základnej škole bola šikanovaná, na strednej mala úzkosti. Až keď sa stala psychiatričkou, zistila, že jej problémy súviseli s vrodenou poruchou – ADHD. Dnes okrem iného ľuďom pomáha odhaľovať rovnakú diagnózu.

„Keby sme ako spoločnosť viac rešpektovali odlišnosti, potom by nebolo treba hovoriť, že tento človek má poruchu, takže si vyžaduje špeciálny prístup,“ vraví Jitka Holčapková.

V rozhovore sa dočítate:

• v čom je mozog človeka s ADHD iný;
• ako sa táto porucha prejavuje u dospelých;
• prečo nie je pravda, že sa ľudia s ADHD nedokážu sústrediť;
• ako vyzerá diagnostika.

Vyzerá to, akoby bolo ADHD všade. Pôsobí to tak, že čoraz viac dospelých zisťuje, že má túto poruchu. Je teraz doba odhaľovania ADHD u dospelých?

Je to teraz taký trend, o ADHD sa veľa hovorí. Zdá sa mi, že každá téma, ktorá sa takto objaví, má podobný vývoj. Keď príde správny čas, nová vec vstúpi do akéhosi okna, nafúkne sa to a všetci sú z toho pobúrení, pretože to tu predtým nebolo.

Potom sa to postupne zaradí do normálneho prúdu, do skupiny vecí, ktoré tu jednoducho sú. To sa teraz deje s ADHD.

Tá téma akoby vykukla.

Áno. Začne sa o nej hovoriť inde ako na konferencii.

Prečo práve teraz? Prečo je téma ADHD všadeprítomná?

Je primerané obdobie otvorenosti spoločnosti. Treba k tomu pridať záujem o duševné zdravie. Ide to ruka v ruke s destigmatizáciou psychiatrie.

Ako?

Verejnosť už nevníma psychiatrickú diagnózu a čokoľvek spojené s týmto odborom za takú stigmu ako predtým. Preto sa o to ľudia začínajú zaujímať. Nejaké psychické problémy má totiž občas každý.

Veľa problémov vysvetlili napríklad knihy doktora Plzáka, spoločnosť má však teraz dopyt po vedeckejšom prístupe. Na druhej strane nájdete rôzne ezo.

A poznanie pokročilo. ADHD v dospelosti sa začína objavovať v štúdiách až okolo 90. rokov, nárast diagnóz až po roku 2000.

Predtým ADHD v dospelosti nebolo?

Bolo. Akurát sa o ňom nevedelo.

Ako je možné, že sa začalo skúmať až v 90. rokoch?

Prvé zmienky o ADHD pochádzajú približne zo 40. rokov minulého storočia.

Keď sa pohľad na úlohu človeka v spoločnosti postupne menil na individuálnejší, viac zameraný na potreby jednotlivca, pedagógovia a psychiatri začali hovoriť o veľmi neposlušných, intruzívnych (neodbytných, dotieravých – pozn. red.) deťoch.

Na začiatku si všimli, že niektoré deti robia väčší neporiadok ako iné.

Neskôr sa pridal výskum ADHD u dospelých. Zdá sa mi fascinujúce, že niečo také rozšírené skúmame taký krátky čas. Mám pocit, že toho veľa nevieme.

Jasné. O mozgu toho naozaj veľa nevieme. Vieme napríklad percento toho, čo je možné. Mozog sa totiž dosť zle skúma. Je to pravdepodobne najkomplexnejšia štruktúra vo vesmíre.

V čom je mozog ľudí s ADHD iný?

ADHD je neurovývojová porucha. Mozog človeka s ADHD sa vyvíja trochu inak ako mozog človeka, ktorý túto poruchu nemá. Pôvod je – podľa toho, čo zatiaľ vieme – v interakcii prostredia a genetiky.

Tu je však významný genetický komponent – pravdepodobne pôjde o gény, ktoré kontrolujú rôzne transmitery (látky sprostredkúvajúce prenos vzruchu z konca nervového vlákna na ďalšiu nervovú bunku – pozn. red.), ale ešte nie je nič natoľko signifikantné, že by sa jasne určil konkrétny gén. Skúmajú sa kandidátne gény.

Ľudsky povedané: mozog človeka s ADHD je v istom ohľade nedostatočne vyvinutý?

Dalo by sa to tak povedať. Ale z vývojového hľadiska, neznamená to lepšie alebo horšie. Vývoj človeka sa posúva do väčšej a väčšej špecializácie.

Odbory sa špecializujú, funkcie tiež, nemáte mať prepojený kanál videnia s kanálom počutia, ale napriek tomu ich veľa ľudí prepojené má. Pretože tam zostali nejaké spojky.

Svoju úlohu v ADHD zohráva aj nevyváženosť aktivít rôznych centier v mozgu. Napríklad centrá, ktoré sú zodpovedné za rozhodovanie, sú hypoaktívne (menej aktívne, utlmené – pozn. red.).

Takže mozog človeka s ADHD funguje inak. Komplikovanejšie? Alebo jednoduchšie?

To sa nedá povedať. Nie je to rozdiel v štruktúre, ale vo funkcii. A nie je tam niečo inak, iné molekuly.

Len je inak pospájaný, jeho časti inak intenzívne fungujú. Keď má byť všetko vyladené na istú hodnotu, pri ADHD je niečo viac, niečo menej.

Ako sa ADHD prejavuje u dospelých?

ADHD môže mať veľa rôznych podôb.

Keby som to vzala z klinickej klasifikácie, sú formy s prevahou nepozornosti, s prevahou impulzivity alebo kombinované. V detstve sa častejšie zachytávajú tí, ktorí rušia. To, čo vidieť, sa vždy lepšie zachytí. Po príznakoch, ktoré sú vo vnútri, sa musí cielene pátrať.

Do dospelosti si môžeme odniesť ten istý typ alebo sa môže trochu premeniť. Dospelý človek s ADHD často zabúda, nesústredí sa, ľahko sa rozptýli, má problémy s manažovaním času, organizáciou aktivity, s nabudením sa do nejakej činnosti alebo, naopak, s ukončením aktivít, s prepínaním. A s impulzmi, ktoré cíti v sebe, ktoré sú často veľmi silné a ktoré musí ovládať, aby v spoločnosti vyzeral akceptovateľne.

Na to nadväzuje veľa sekundárnej patológie. Ako dieťa zažijete veľa trestov za nevedome urobené veci, čo zhoršuje sebahodnotenie. Takí ľudia majú často úzkosti, poruchy nálady, sú vyčerpaní snahou splniť normálny výkon. A každý si počas života vyvinie kompenzačné mechanizmy, ktoré mu v detstve prekážali. Alebo prekážali okoliu.

Aké napríklad?

Môže byť napríklad až extrémne poctivý, záleží mu na tom, že nemôže nikdy chodiť neskoro, preto prichádza vždy o pol hodiny skôr. A stojí ho to viac energie ako ľudí, ktorí chodia včas.

Potom je tam impulzivita, ktorá nie je taká očividná, nie je ako u detí, ktoré poletujú všade okolo.

Dospelí túto tendenciu zažívajú vnútorne, majú tendenciu skákať ľuďom do reči, zapojiť sa okamžite, keď je to zaujímavé, majú problém počkať na koniec vety. Ich impulzivita sa prejavuje ako neustály vnútorný nepokoj. Akoby niečo vo vás stále hovorilo, že musíš, musíš, musíš, niečo sa deje. Nie úzkostným spôsobom, ale ako príkaz na aktivitu.

Veľa ľudí to impulzívne zajedá, nutkavo fajčí. Berie látky, ktoré pomáhajú modulovať vedomie a fungovanie. Veľa užívateľov stimulantov sú ľudia s ADHD, pretože sa lepšie sústredia. Typickou kombináciou sú stimulanty, napríklad pervitín alebo kokaín počas dňa, a večer marihuana, pretože potom sa treba upokojiť. Alebo to preháňajú s kofeínom.

Súčasťou ADHD sú aj problémy so spánkom. Tie môžu stimulanty ešte narušovať, keď si ich dáte v zlom čase. Problém je aj s prepínaním rôznych stavov. Zo spánku do bdenia, takže zlé vstávanie, ale aj zlé zaspávanie.

A keďže pacienti často niečo riešia v noci, pretože je pokoj, môže to viesť k zrúteniu bežného fungovania.

Mám pomerne čerstvo diagnostikované ADHD. A ten kolotoč sebaobviňovania, že som neschopný, nezvládam si zorganizovať život a podobne, poznám v podstate od základnej školy. Aké časté je u nediagnostikovaných dospelých s ADHD práve toto zbytočné trápenie?

Hovorí sa, že diagnóza je 70 percent efektu. Keď viete, že to, čo sa vám deje, má vysvetlenie, môže to naštartovať veľa rôznych zmien. Dá sa to použiť v terapii. Operovať s tým, že je v mozgu niečo inak.

Poznať diagnózu je aj v tomto prípade zásadné.

Áno, ale dá sa to uchopiť aj zle. Niekto to naozaj môže používať ako výhovorku, nesnažiť sa. Ale jedna vec je zabíjať tým sám sebe cestu k šťastiu, druhá je vedieť, prečo mi to nejde tak ľahko ako ostatným. Alebo ako to vyzerá, že to ide ostatným.

Hovorí sa o tom, že ľudia s ADHD majú aj „superschopnosti“.

Hľadala som odborné články presne k tejto téme, našla som jeden. ADHD je spektrum, rovnako ako všetky tieto neurovývojové poruchy.

A sú tam ľudia, ktorí majú len rysy a nespĺňajú diagnózu, ľudia s kombináciami, ktorým to tak nejako ide, ale aj ľudia, ktorí nemôžu fungovať bez podpory. Oficiálny výskum je zatiaľ slabý, pretože v aktuálne patologicky orientovanom zdravotníctve sa hľadajú zlé veci, nie tie dobré.

Veľa ľudí s ADHD však má drajv. Ten sa dá využiť na rôzne veci. A je dobré o tom vedieť, používať ho. Môže to byť dobrý rozbiehač projektov, krízový manažér do akútnej fázy. Potom potrebujete niekoho, kto vám to celé upokojí a usporiada.

Ľudia s ADHD môžu byť skvelí športovci, ťahúni tímu, ľudia, ktorí prichádzajú s novými nápadmi, pretože im napadne syntetizovať niečo, čo nikomu nenapadlo. Často sú kreatívni.

V komunitách ADHD sa hovorí o „hyperfocuse“, stave akéhosi supersústredenia.

Čítala som teóriu, a zdá sa mi byť pekným dielikom do skladačky, že človek s ADHD je lovec vo svete poľnohospodárov. Že takto fungovali mozgy ľudí, ktorí sa živili lovom a zberom.

Keď sa nič nedeje, dosť často sa vypnete. Robíte hlúposti. A potom máte adrenalínom rýchle naštartovanie v nebezpečenstve, rýchle reakcie v krízových situáciách. Pozornosť, s ktorou pri chôdzi registrujete všetko okolo, či tam nie sú červené bobule, či sa niekde niečo nehýbe.

Hyperfocus do toho patrí. Keď vás niečo veľmi baví, dokážete sa do toho zahryznúť. To je dobrá vec, keď sa využíva kontrolovane, ale môže byť aj dosť vyčerpávajúca. Keď sa sústredíte na nejakú svoju záľubu a ste hore do štvrtej ráno.

Koľko ľudí v Česku má ADHD?

Na to som si urobila výpočet. U detí by mala byť prevalencia ADHD približne päť percent. Do dospelosti pretrváva porucha v približne dvoch tretinách prípadov, čo v súčasnosti znamená 225-tisíc ľudí.

Ako sa dá k diagnóze dostať?

ADHD diagnostikuje psychiater alebo neurológ. S diagnostickým procesom v neurológii nemám skúsenosť. K psychiatrovi môžete prísť s podozrením na ADHD, že by ste to chceli preskúmať. Stále viac lekárom napadne, že by ich pacienti s inou poruchou mohli mať základné problémy na podklade ADHD.

Ako vyzerá diagnostický test?

Pacient musí splniť stanovené diagnostické kritériá. Problém je, že v Európe sa v súčasnosti diagnóza ADHD v dospelosti oficiálne nepoužíva. V súčasnom diagnostickom systéme je iba detská hyperkinetická porucha. To znamená deti, ktoré sú impulzívne, veľa sa hýbu.

Hyperkinetická porucha sa tak ako diagnóza pre nedostatok iných možností stanovuje aj dospelým. Prekladá sa nová klasifikácia, kde figuruje ADHD v dospelosti ako samostatná diagnóza, je tam kategória neurovývojových porúch. Tá sa však dostane do praxe zrejme o päť rokov.

Diagnostika obsahuje štruktúrovaný pohovor, v ktorom otázky mieria na symptómy, na to, či sa niečo deje teraz, niečo v detstve.

Aby sa ADHD dalo diagnostikovať, podľa súčasných kritérií je nutné, aby sa niektoré z príznakov začínali už v detstve. Aby to bol konzistentný vzorec vývoja človeka. Pretože k zmene v oblasti sústredenia môže dôjsť napríklad aj po zmene školy, presťahovaní sa, po náročnom období.

Potom sú tu sebahodnotiace škály. Veľa ľudí je presvedčených, že to, čo sa im deje, tkvie v ich lenivosti, že je to ich chyba. Záleží na tom, akú spätnú väzbu dostávajú od okolia.

To sa mi zdá zásadné. Kvôli textu o tejto diagnóze som hovoril s niekoľkými dospelými s ADHD. A to, čo ste práve povedali, je v ich príbehu vždy veľmi definujúce. To, ako k nim pristupovalo okolie, rodina, silne ovplyvnilo to, ako sa vyvíjal ich osud.

A stretávate sa s tým, že väčšinou boli reakcie negatívne? Že mali skôr negatívny vplyv?

Áno. Že boli zle diagnostikovaní, medikovaní, podceňovaní, ponižovaní. Jeden z respondentov si v práci vypočul, že je postihnutý, sťažovali sa naňho u šéfky.

Súvisí to s tým, ako fungovalo socialistické školstvo, aké bolo socialistické ponímanie veci. Keď niečo nezapadlo, odstránilo sa to z dohľadu. Tieto deti chodili do špeciálnych škôl.

Veľa ľudí teraz hovorí, že deti s ADHD sú len hlúpe a nevychované, že sa ich ich rodičia nesnažili vychovávať.

S tým možno súvisí to, čo mi jedna z respondentiek povedala – jej coming out, že je lesba, bol podstatne ľahší ako ten s ADHD. Vraj na jej diagnózu ľudia reagovali odmietavo a posmešne. Je to niečo, čo som počul takmer od všetkých: že ADHD diagnóza prináša stigmu lenivého človeka, ktorý sa vyhovára.

Je tu všeobecne stigma psychických chorôb – že je to slabosť, nedostatočná vôľa. ADHD má ešte svoju stigmu, že je to diagnóza malých neposlušných chlapcov. Ľudia ju často vnímajú ako pochybnú. A existujú hlasy odborníkov, že túto diagnózu netreba.

Áno, nebolo by ju treba, keby sme ako spoločnosť viac rešpektovali odlišnosti. Potom by nebolo treba hovoriť, že tento človek má poruchu, takže si vyžaduje špeciálny prístup. Ten by sa totiž odvíjal od potrieb zúčastneného.

To však u nás nie je. U nás potrebujete papier, aby ste mali špeciálne zaobchádzanie, ak nemáte šťastie na ľudí.

Rozumiem tomu správne, že časť psychiatrov odmieta existenciu ADHD u dospelých?

Áno, veľa psychiatrov na to neverí, čo je bizarné. Alebo to nepovažujú za podstatné, nevedia, že by to mali diagnostikovať. Pritom sú skutočne dobré dáta o tom, že ADHD u dospelých existuje.

Všetci máme obraz o svete, ktorý utvárali doba a rodina, z ktorej pochádzame. Potom už vyžaduje snahu vsiaknuť do seba nové pohľady na svet. Čím je človek starší, tým je to horšie. Psychika je potom trochu rigidná.

Takže v tom panuje generačný rozpor medzi psychiatrami? Aktualizuje sa ten pohľad s nástupom novej generácie psychiatrov?

Ten trend tam vidieť. Treba však o tom hovoriť, vzdelávať. Keď idete pracovať do nemocnice, nie je to jedna z vecí, ktoré sa tam hovoria. Klasické psychiatrické diagnózy, ako sú psychózy či poruchy nálady, tam od kolegov vsiaknete.

Vysvetlia vám, že toto znamená toto. Keď pacient čudne pozerá, je možné, že má halucinácie, keď hovorí tieto veci, má takto zmenené sebahodnotenie. Ale pri ADHD to nie je. Zatiaľ to nie je široko používaná diagnóza.

V 90. rokoch sa teda táto porucha začala skúmať, ale do českej psychiatrie sa to ešte nedostalo.

Dostáva sa to tam. Keď sa to začalo skúmať, boli to napríklad tri štúdie za rok, takže nemôžete čakať, že sa to premietne do klinickej praxe. Musí to byť verifikované, zároveň to musí byť rozšírená téma.

Potom sa začne diskutovať, či sa má porucha liečiť, čo to celé znamená.

V Spojených štátoch sa o tom debatuje oveľa častejšie, tam je povedomie medzi laickou a odbornou verejnosťou o ADHD podstatne väčšie. Ľudia to sami vyžadujú.

To sa, myslím, začína diať aj tu. Keď nebudú ľudia sami pre seba nič robiť, systém uloví len najhoršie prípady.

Vy ste lekárka, ktorá sa ADHD zaoberá a zároveň máte túto poruchu. Je váš príbeh s diagnózou taký nešťastný ako u ľudí, s ktorými som hovoril?

Myšlienkami som ešte pri systéme. Aj keď som už všetko povedala, musím sa od toho nejako odpútať.

Chápem, pokojne sa pomaly prelaďte.

Viem to od základnej školy, pretože mama mala pedagogické vzdelanie. Navyše to máme v rodinnej línii. Vždy som bola nepokojná, mám kombinovanú formu – nepozornosť a impulzivita.

Všade som liezla, ale nemala som veľa úrazov, pretože mám pevné kosti. V škole som sa postavila na gymnastickú loptu, samozrejme, že som spadla na lavicu a čudovala som sa, že sa to zdá všetkým divné.

Kreslení medvedíci na tom balansovali, tak som to chcela takisto skúsiť.

Nešlo to.

Nešlo. Mala som výpadky vo výkone, preto ma mama vzala do pedagogicko-psychologickej poradne. A rovnako som somatizovala (odvádzala psychické napätia do telesnej oblasti – pozn. red.), mala som bolesti hlavy a brucha.

Absolvovala som vyšetrenia, či nemám epilepsiu, či nie som hlúpa… Takto mi to mama hovorila. A nechcela, aby som brala lieky.

Vedela síce, že to mám, ale… Vo výchove sa odporúča láskavá prísnosť, no úplne láskavá tá výchova nebola.

Mama má ADHD, takže to povedala trikrát, potom buchla a bolo po láskavosti. Hovorila: „No áno, ty máš to ADHD.“ Teda ĽMD, pretože vtedy sa to nazývalo ľahká mozgová dysfunkcia.

To znie hrozne, však?

Strašne. Z toho úplne vyplýva, že je človek hlúpy. Nie dosť na to, aby bol klasifikovaný ako mentálne retardovaný, ale je to niečo medzi. Znie to ako hodnotiaci pojem.

Do života ste teda vstupovali s vedomím, že máte ADHD. Nezažili ste ten sebaobviňovací kolotoč?

Ale áno. Ten prístup totiž bol „ty síce máš ADHD, ale to ma nezaujíma, budeš robiť to, čo hovorím“. Nemala som problémy so štúdiom, pretože som to utiahla intelektom. Aj keď sa veľmi neviem učiť, rýchlo som si to naliala do hlavy a potom to použila.

Mala som veľa problémov v medziľudských vzťahoch. Na základnej škole som bola šikanovaná, pretože som bola zvláštna, iná. Z chudobnej rodiny. To bolo nepríjemné. Nezvládala som vzťahy. A bola som neobratná. Mama stále vzdychala, aká som nešikovná.

Pritom všetko dozreje, akurát neskôr. Alebo u niekoho nedozreje, a tak sa s tým zmieri.

Po základnej škole to bolo lepšie?

Na gymnáziu som mala veľké úzkosti. Myslím si, že som mala celkom závažnú úzkostno-depresívnu poruchu. Nemohla som spať, mala som také úzkosti, že som si musela púšťať nahlas hudbu, aby som prehlušila tie myšlienky. Tak som zaspávala tri hodiny, kým som odpadla.

Nenapadlo mi spájať to s ADHD.

K ADHD som sa vrátila až v profesnej praxi, došlo mi, že by to veľa vecí mohlo vysvetľovať. Až spätne som si to našla ako vyvinenie, vysvetlenie, prečo mi niektoré veci nešli.

Teraz ste psychiatrička. Vnímate význam v tom, že pomáhate ľuďom, ktorí prežívajú to, čo máte vy za sebou?

Myslím, že áno. Mám na to zvýšenú citlivosť, pretože sme to mali v rodine, odmala som to vnímala. Cítim, že ľudia majú problémy. To však nie je mágia, je to niečo, čo poznám. Vďaka skúsenosti s ADHD mám s tými ľuďmi väčší súcit. Viem, aké to je.

No každý má ten príbeh iný. Viem, že nemôžem sama seba premietať do každého, pretože je to často úplne inak. Mám však oproti kolegom výhodu, pretože asi viem, kam sa pozerať, ako môžu vyzerať vzorce myslenia.

Aj teraz máte plnú kapacitu, pretože záujem o lekársku pomoc s ADHD je obrovský, určite väčší ako ponuka. Ten boom u vás sa začal rozhovorom pre Český rozhlas?

Bola som v programe Diagnóza F. Odvtedy nám začali do ambulancie volať a písať ľudia, že by sa chceli dať diagnostikovať.

Ešte predtým som zažila moment, keď som písala dizertačnú prácu a hľadala si k nej dáta, že ADHD vidím všade. Aj kolegovia mi to hovorili. Uvedomila som si, že to nevidím všade, ale že máme dosť veľa ľudí s ADHD. Každý týždeň prídu jeden-dvaja do ambulancie.

Potom som si spočítala, že v Prahe je asi 50-tisíc ľudí, ktorí by teoreticky mohli mať ADHD. Takže aj keď budem mať plnú ambulanciu, je to iba zlomok toho, čo by sa dalo. Tak som sa celkom upokojila. Presvedčilo ma to, že mám ďalej pokračovať.

S prispením Adely Karáskovej Skoupej.