Denník N

Ide v diskusii za a proti rebríčkom škôl o hodnotový boj?

Z debaty odporcov a zástancov rebríčkov sa zdá, že za ňou je najmä to, či by malo byť nadradené individuálne právo rodiča na výber najkvalitnejšej školy a právo na informácie nad snahu štátu a spoločnosti o zvyšovanie kvality celého vzdelávacieho systému.

Autor je analytik Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť SGI

Po zverejnení článku Škodí nám vytváranie rebríčkov škôl? v Denníku N sa na rôznych postoch Facebooku odohrala diskusia medzi zástancami a odporcami vytvárania rebríčkov základných škôl na Slovensku. INEKO taktiež v rovnakom médiu zverejnilo reakciu s názvom Prečo je dobré zverejňovať rebríčky škôl. V tomto článku pôjde o zhrnutie hlavných argumentov zástancov rebríčkov a o snahu na ne odborne reagovať.

1. Existujú nielen odborné výskumy dokazujúce škodlivosť, ale aj užitočnosť vytvárania rebríčkov škôl na zvyšovanie kvality daných škôl a celého vzdelávacieho systému.

Je pravda, že existujú výskumné dôkazy, kvantitatívne i kvalitatívne, ktoré potvrdzujú užitočnosť merať a zverejňovať výsledky škôl v národných testovaniach v čitateľskej a matematickej gramotnosti, ako sú napríklad Testovanie 9 alebo NAPLAN v Austrálii. Zverejňovanie výsledkov týchto testovaní však môže mať rôzne formy. V Austrálii napríklad v žiadnom prípade štátne inštitúcie nezverejňujú rebríčky škôl (na portáli My School). Človek si môže iba zadať jednu konkrétnu školu a systém mu ukáže, v akej miere sú výsledky žiakov/žiačok tejto školy pod alebo nad štátnym priemerom. Nie je však možné generovať rebríčky, iba sa pýtať na výkon konkrétnych jednotlivých škôl v rôznych indikátoroch.

Zverejňovanie rebríčkov škôl a poskytovanie informácií o individuálnych školách predstavujú dve zásadne rozdielne formy zverejňovania výsledkov národných testovaní, ktoré navyše vysielajú voči verejnosti a školám značne rozdielne posolstvo.

Tvrdenie, že existujú výskumné dôkazy na jednej i druhej strane diskusie, však nie je dostatočné. Je nutné zhodnotiť, či neexistuje na niektorej strane výrazná prevaha z hľadiska počtu štúdií, dôveryhodnosti a výskumníckeho statusu autorov týchto štúdií a ich výskumnej kvality. S ohľadom na počet štúdií značne dominujú štúdie kritizujúce dôsledky zverejňovania národných testovaní vo forme rebríčkov škôl.

Na ukážku si stačí zadať do vyhľadávača Scholar.Google.com kľúčové heslo „school league tables“ a človek hneď získa prehľad, na ktorej strane váhy sa nachádza jasná prevaha výskumných dôkazov. Je jednoznačne na strane odporcov rebríčkov. (Opäť pripomínam, že tu nie je reč o užitočnosti testovania alebo zverejňovania výsledkov, ale o zverejňovaní výsledkov VO FORME rebríčkov škôl.)

Pri určitom zjednodušení možno tvrdiť, že z hľadiska autorstva rebríčky propagujú primárne medzinárodné organizácie, zatiaľ čo ich kritizujú prominentní profesori z rôznych svetových univerzít. V tejto súvislosti je tiež nutné zmieniť, že dokonca i najväčší propagátor testovaní a rebríčkov, medzinárodná organizácia OECD postupne svoju pozíciu mení a upozorňuje na negatívne dôsledky rebríčkovania škôl. Napríklad v štúdii OECD zameranej výhradne na slovenské školstvo (OECD, 2014, Reviews of Evaluation and Assessment in Education: Slovak Republic) sa píše: „NÚCEM publikuje priemerné školské výsledky v národných testovaniach v rebríčkoch škôl podľa ich priemerného výkonu. Publikovanie takéhoto ‘hrubého skóre’ školského výkonu bez akejkoľvek zmienky o školskom kontexte a socio-ekonomického a vzdelanostného pozadia prijatých žiakov/žiačok môže viesť používateľov k vytváraniu nespravodlivých či nevhodných porovnaní a súdov o kvalite danej školy. Žiacky výkon v testovaniach je ovplyvnený rôznymi faktormi, ktoré idú mimo kontroly škôl, ako napríklad predošlé výsledky a sociálne pozadie“ (s. 146, autorov preklad).

Z hľadiska obsahu napríklad podporovatelia rebríčkov často uvádzajú štúdie, ktoré indikujú súvislosť medzi zverejňovaním výsledkov národných testovaní alebo viazaním odmeňovania vyučujúcich na výsledky ich školy na rôzne premenné výsledkov a perspektívy uplatnenia žiakov, žiadna štúdia však nedokazuje, že toto zverejňovanie výsledkov sa musí diať práve VO FORME rebríčkov škol.

Otázka teda nestojí čierno-bielo: „Nie je lepšie poznať aspoň časť reality, ako nepoznať nič?“ Odporcovia rebríčkov práve často aj chcú poznať dáta o školách v matematickej a čitateľskej gramotnosti, kritizujú iba, že sú tieto dáta zverejňované pre verejnosť vo forme rebríčkov.
Kritika rebríčkov škôl a národných testovaní v USA už dokonca vystúpila mimo akademickej debaty a dostala sa i do popkultúry. Celá štvrtá séria seriálu The Wire napríklad výstižne zobrazuje, ako národné testovanie v USA kriví každodennú prax škôl nezmyselným drilovaním testov na úkor rozvíjania užitočnejších zručností. Toto pokrivenie paroduje dokonca aj jedna celá epizóda Simpsonovcov (séria 20, epizóda 11, How the Test was Won), v ktorej učiteľka Edna Krabappel drilovala žiakov Springfieldskej základnej školy schémy odpovedí v celonárodných testoch: „A teraz opakujte po mne: Accaca-Dabacca-Accacaca, Accaca-Dabacca-Accacaca…“ Najhorších žiakov taktiež poslal riaditeľ Skinner na zinscenovaný školský výlet, aby nepokazili priemer školy.

2. Rebríčky a súťaž medzi školami nevyhnutne vyprovokuje na úrovni škôl snahu o zvyšovanie vlastnej kvality, kvalita týchto škôl a zároveň celého školského systému sa preto bude aj reálne zvyšovať.

Na toto tvrdenie neexistuje výskumný dôkaz, ide o paradigmatický dohad. Existujú však výskumné zistenia dokazujúce kauzálnu súvislosť medzi zverejňovaním rebríčkov a poklesom alebo nárastom záujmu rodičov prihlasovať na dané školy svoje deti. Takéto zistenie jasne ukazuje, že o proklamované kvalitné školy (z hľadiska čitateľskej a matematickej gramotnosti) sa uchádza viac detí, školy si teda z kapacitných dôvodov v určitej fáze musia začať vyberať a majú, samozrejme, záujem o tých najkvalitnejších uchádzačov. To vo svojom dôsledku spôsobuje prehlbovanie rozdielov medzi školami, pretože na menej „kvalitné“ školy sa dostanú iba menej „kvalitní“ žiaci.

Keď teda hovoríme striktne o rozdieloch v čitateľskej a matematickej gramotnosti medzi školami, výsledky testovaní PISA dokazujú, že miera rozdielov medzi školami sa medzi krajinami výrazne líši. Štáty, ktoré sa v PISA testoch umiestňujú na celkovom rebríčku najvyššie, štandardne vykazujú aj nízke rozdiely medzi školami v rámci krajiny.

Čím väčšie rozdiely medzi školami v rámci krajiny, tým nižšie celkové skóre a umiestnenie krajiny na rebríčku v porovnaní s ostatnými štátmi. Toto je výskumný fakt, ktorý postupne pochopilo aj OECD (organizátor medzinárodných testovaní PISA).

Preto OECD (No More Failures: Ten Steps to Equity in Education, 2007, s. 15) odporučilo obmedzovať rodičovskú voľbu škôl. Inými slovami, i OECD si postupne jasne uvedomilo, že presadzovanie individuálnych záujmov rodičov na voľbu tej najkvalitnejšej školy kriví vzdelávací systém tak, že prehlbuje rozdiely medzi školami, a teda i znižuje celkovú kvalitu vzdelávania.

Nedostatočne vysvetlená do dôsledkov zostáva aj logika za argumentáciou, že rebríčky zvyšujú kvalitu škôl a systému. Pokiaľ teda berieme ako fakt (viď hore zmienený výskum), a teda aj explicitný zámer obhajcov rebríčkov, že rebríčky reálne ovplyvňujú a mali by ovplyvňovať rozhodnutia rodičov, ako má takýto fenomén prispieť k zvyšovaniu kvality škôl? Že sa všetky školy začnú viac snažiť byť kvalitné?

Faktom je, že už teraz existuje boj medzi školami o žiakov, aby získali viac peňazí na žiaka. Zverejňovanie rebríčkov tento boj iba kriví v prospech matematickej a čitateľskej gramotnosti a na úkor iných dôležitých cieľov vzdelávania. Alebo má zverejňovanie rebríčkov viesť k tomu, že sa niektoré školy pre nízku kvalitu a malý záujem rodičov zatvoria, a pritom očakávať, že tie elitné školy žiakov zo zrušenej školy bez obmedzení prijmú?

Podpriemerné a priemerné deti z hľadiska testov budú iba rozdistribuované do ostatných podpriemerných a priemerných škôl, ktoré sa musia kapacitne zvýšiť, a cyklus sa opakuje so zánikom ďalšej školy i za prispenia rebríčkov. Inými slovami, rebríčky nemotivujú a nepodporujú podpriemerné školy  stať sa lepšími, ale ich stigmatizujú nižším záujmom žiakov v nich študovať.

3. Uznávame, že rebríčky sú nedokonalé, ale tak ich neodmietajme celé, ale snažme sa ich vylepšovať inými indikátormi kvality.

Problémom v tomto argumente je hlavne skutočnosť, že mnohé ostatné indikátory kvality škôl (napríklad sociálne zručnosti, kreativita, adaptabilita, kritické myslenie, vnímanie sociálnej zodpovednosti) sú písomným testom nemerateľné alebo len veľmi náročne merateľné (napríklad dlhodobým pozorovaním, rozhovormi, vytváraním a hodnotením modelových situácií). Je teda na mieste otázka, či pridaná hodnota takýchto hodnotení a rebríčkov by vyvážila vysoké náklady na ich realizáciu.

Mnohí obhajcovia rebríčkov navyše skĺzavajú do tvrdení, že najdôležitejším meradlom kvality školy je aj tak čitateľská a matematická gramotnosť. Odborná literatúra v oblasti zamestnanosti však už teraz preukazuje, že zručnosti ako kreativita, adaptabilita, tímová spolupráca či sociálne zručnosti už nie sú zamestnávateľmi považované len za akýsi bonus alebo užitočný vedľajší produkt pri vzdelávaní (napríklad tu). Už sa stávajú tou kľúčovou zručnosťou, na ktorej sa láme, či sa človek zamestná alebo nie.

Je teda výzva obhajcov prijať rebríčky škôl i so svojím nedokonalým obmedzením primárne na čitateľskú a matematickú gramotnosť opodstatnená? Existujú oprávnené obavy, že tento nedostatok či obmedzenie je také závažné, také esenciálne, že spôsobuje oveľa väčšie škody než preukázateľný úžitok. Takto nedokonalé rebríčky krivia systém vzdelávania primárne v tom, že vysielajú posolstvo rodičom, školám a deťom, že čitateľská a matematická gramotnosť sú tým najvyšším cieľom vzdelávania.

Vyjadrené prostredníctvom metafory, jednostranné hodnotenie a vytváranie rebríčkov škôl na základe čitateľskej a matematickej gramotnosti je možné považovať za rovnaký nezmysel a absurdnosť, ako posudzovať autoškoly za kvalitné len na základe vedomostných testov o pravidlách cestnej premávky a značkách a vôbec nebrať do úvahy schopnosť ľudí skutočne ovládať auto.

Nikto pritom nespochybňuje, že poznať pravidlá cestnej premávky je nevyhnutné, takisto ako nikto nespochybňuje, že čitateľská a matematická gramotnosť sú dôležité pre život a šancu zamestnať sa. Zručnosť skutočne ovládať auto je však v prípade autoškôl taká závažná, že jej ignorovanie vyznieva ako úplná absurdnosť, takisto ako vyznieva ignorovanie sociálnych zručností, kreativity, adaptability a iných zručností v prípade formálneho vzdelávania.

Súčasnú „nedokonalosť“ rebríčkov teda považujem za takú zásadnú, že strácajú akýkoľvek význam a opodstatnenosť, pričom majú navyše vysoko škodlivý potenciál kriviť prax škôl nesprávnym smerom. Aj keby sme mali k dispozícii komplexné dáta o najrôznejších zručnostiach detí, som presvedčený o tom, že by nemali byť zverejňované vo forme rebríčkov, ale že by sa jednotlivé školy iba zobrazovali na akejsi mape či viacúrovňovej škále v rôznych indikátoroch, keďže rebríček vo svojej podstate zjednodušuje komplexnú realitu. Z tohto istého dôvodu je nutné poukázať i na veľmi obmedzenú výpovednú hodnotu medzinárodných meraní PISA, ktorú mnohí odporcovia rebríčkov škôl vnímajú.

4. Rebríčky nemerajú komplexnú kvalitu škôl, ale poskytujú rodičom aspoň dôležitú časť informácií.

Je nutné oceniť, že obhajcovia rebríčkov škôl explicitne priznávajú, že súčasné podoby rebríčkov by nemali byť považované za meradlo komplexnej „kvality“ škôl. Ako je však takéto explicitné upozornenie platné, keď rebríčkovanie vo svojej úplnej podstate implikuje meranie „kvality“? Titulky novín po zverejnení rebríčkov škôl nehovorili o čitateľskej a matematickej gramotnosti, ale hovorili o rebríčku „najlepších“ a „najhorších“ škôl. Kto nesie za takúto dezinterpretáciu zodpovednosť? Tvorcovia rebríčkov, médiá, rodičia? Kritici rebríčkov zastávajú názor, že k takejto dezinterpretácii by ani nedochádzalo, pokiaľ by boli zverejňované iba individualizované výsledky o jednotlivých školách v rôznych indikátoroch, a nie v podobe rebríčkov.

5. Odporcovia rebríčkov sa snažia zastaviť nezastaviteľné.

Keďže táto výčitka sa týka budúcnosti, nie je možné na ňu odborne reagovať. V každom prípade existuje badateľná tendencia i v rámci najväčšieho propagátora rebríčkov škôl a národných testovaní, v organizácii OECD, že sa v poslednom čase sťahuje zo svojej jednoznačnej pozície obhajcu. Podobne sa začína sťahovať i americká administratíva, ktorá už pozornejšie načúva kritickým hlasom svojej akademickej obce. Je teda na nás, či absolvujeme celú túto cestu až do amerického extrému, kde národné testovania dokonca ovplyvňujú výšku alokovaných financií na školy, alebo sa poučíme zo skúsenosti iných, zastavíme sa na pol ceste a zamyslíme sa nad inými alternatívami.

6. Odporcom rebríčkov škôl nejde o zmenu, ale o udržanie nekvality škôl.

Toto tvrdenie je úplne mylné. Práve odporcovia rebríčkov sa vo veľkej miere snažia a angažujú na reformovaní slovenského školstva, aby sa stalo ešte kvalitnejším. Odporcovia rebríčkov však navrhujú iné spôsoby namiesto rebríčkovania, ktoré k skvalitňovaniu školstva môžu prispievať (viď záver článku Škodí nám vytváranie rebríčkov škôl?)

Ide teda o hodnotový spor?

Z charakteru diskusie a použitých argumentov zástancov a odporcov rebríčkov škôl sa javí, že ide primárne o hodnotový spor v otázke: Malo by byť nadradené individuálne právo rodiča na výber najkvalitnejšej školy a právo na informácie nad snahu štátu a spoločnosti o zvyšovanie kvality celého vzdelávacieho systému? V tomto spore je nutné upozorniť, že ani odporcovia a odporkyne rebríčkov škôl nie sú jedna homogénna skupina ľudí s rovnakým hodnotovým nastavením. Mnohí z nich sa zasadzujú i za právo na rodičovskú voľbu školy alebo na informácie pre rodičov, len kritizujú rebríčky, že ich obmedzené zameranie na čitateľskú a matematickú gramotnosť kriví každodennú prax škôl a vysiela nevhodné posolstvo verejnosti o najhlavnejších cieľoch vzdelávania.

Na druhej strane sú i odporcovia rebríčkov, ktorí súhlasia s obmedzením rodičovskej voľby na školu. Ich predstava obmedzenia tejto voľby však tkvie primárne vo vízii, že medzi jednotlivými školami budú výrazne nižšie kvalitatívne rozdiely, a teda rodičia nebudú mať obavy o kvalitu spádovej, či geograficky najbližšej školy, kde svoje dieťa budú môcť bez obáv zapísať. Veľmi dobre si totiž uvedomujú, že aj keby rebríčky spôsobili zánik mnohých „nekvalitných“ škôl (z obmedzeného hľadiska matematickej a čitateľskej gramotnosti), je naivné očakávať, že ostanú len tie „kvalitné“, lebo Gaussova krivka nepustí a ani logika rebríčkovania, ktorá bude 50 percent škôl VŽDY vyhodnocovať ako podpriemerných, a teda spôsobovať odliv detí z týchto škôl.

Rôzne skupiny kritikov rebríčkov škôl sa však zhodujú v presvedčení, že slovenský vzdelávací systém sa rebríčkovaním škôl na základe čitateľskej a matematickej gramotnosti kvalitnejším určite nestane, a preto by sa nemali ani vytvárať a zverejňovať.

 

Ďalšie útoky na našu redakciu: Kaliňák po večeroch číha na Leška, Smer žaluje Martina M. Šimečku. Denník N v sledovaní každého kroku vlády nepoľaví, ale ak má pre vás práca našich novinárov a novináriek väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete prispieť na ich prácu a obranu v sporoch darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie