Mentálne anestetikum
Mnohokrát je pre nás jednoduchšie a bezpečnejšie nevidieť a necítiť.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Autor je spisovateľ a lektor kritického myslenia
Veľkú časť 20. storočia operovali novorodencov bez anestézie. Lekári ich len dôkladne znehybnili, aby sa počas operácie nemrvili. Táto prax bola napríklad v USA zakázaná až v roku 1987. Dovtedy sa predpokladalo, že novonarodené deti nič necítia, a ak aj áno, na prežité utrpenie zabudnú, kým vyrastú.
Ako si lekári mohli vôbec niečo takého myslieť? Každý, kto mal novorodeniatko na rukách, predsa hneď vidí, aká krehká a citlivá bytosť to je! Nuž, mali na to dobrý dôvod: samotná anestézia je totiž spojená s určitým medicínskym rizikom, a bolo teda v istom zmysle jednoduchšie a bezpečnejšie operovať bez nej. Kto by si však vzal na svedomie, že operuje takú maličkú, jemnú a citlivú bytosť bez umŕtvenia? A tak sa našlo psychologicky prijateľné riešenie: tvrdenie, že bábätká len vyzerajú byť citlivé, ale v skutočnosti nič necítia. Skoro by sa dalo povedať, že určitú formu mentálnej anestézie požili samotní lekári, aby nemuseli bábätkám podávať skutočné anestetikum.
S vnímaním prírody je to rovnaké. Mnohokrát je pre nás jednoduchšie a bezpečnejšie nevidieť a necítiť. Vezmime si napríklad metaforu na zelenej lúke. Používame ju v zmysle „postaviť od nuly, postaviť od úplného začiatku“. Tým si nenápadne navzájom podsúvame predstavu, že zelená lúka je ničím. Že je prázdnou podložkou od lega, ktorá čaká na to, kým na nej niečo postavia.
A pritom lúka,
