V Amerike Lopušanovej nič neodpustia, takých tam majú aj desať, hovorí manažérka Kožanová

Určite ste už počuli stereotypy o tom, že šport sa nedá zlúčiť s materstvom, že pri športovkyniach často skĺzame k hodnoteniu ich výzoru alebo o tom, ako sa pri manažérkach a novinárkach v športe neustále zdôrazňuje, že sú to ženy. Presne to sú veci, o ktorých sa rozprávať nechceme, a preto vznikol seriál Ženy v športe.

 

Každý piatok na webe Denníka N vychádza jeden diel zo série a vybrané časti nájdete aj v podcastových aplikáciách a na Youtube.

O slovenskom ženskom hokeji sa začalo po rokoch hovoriť po tom, čo sa objavila mimoriadne talentovaná Nela Lopušanová. Tá má stále iba pätnásť rokov, a preto ani nemôže byť v ženskej reprezentácii.

Manažérka slovenského ženského hokeja Ľubomíra Kožanová hovorí, že už aj dnes, keď sa malých hokejistiek pýtajú, koho považujú za svoj vzor, mnohé spomenú práve Lopušanovú, ktorá je len o niekoľko rokov staršia ako ony. Keďže je mimoriadne talentovaná, na Slovensku spôsobila ošiaľ okolo ženského hokeja, pritom má iba pätnásť rokov a nemôže teda ešte ani pomôcť v ženskej reprezentácii. Do tej sa bude môcť pridať až budúci rok a ľudia z hokejového prostredia očakávajú, že jej účasť by mohla zásadne ovplyvniť aj šance hokejistiek dostať sa na olympiádu do Milána a Cortiny 2026.

Lopušanová aj mnohé mladé hokejistky začínajú prípravu s chlapcami. Problém však nastáva, keď sa majú tréneri rozhodnúť, komu dať príležitosť. „Mnoho trénerov má na Slovensku v hlave o dievčatách myšlienku, že aj tak sa nikdy nebudú živiť hokejom, a preto dajú chlapcovi viac príležitostí,“ hovorí v rozhovore Kožanová.

Rovnaké veci zažívajú aj ženy trénerky. Často nedostanú príležitosť iba preto, že sú ženy. Pri otázke, či im aj niekedy niekto na rovinu povie, že v tíme nechcú ženu, sa Kožanová začala smiať. „Samozrejme, že nie,“ odvetila.

Vo svete však podľa nej ženám trénerkám výrazne otvorilo dvere, že minulý rok bola na mužských majstrovstvách sveta asistentkou trénera Nemecka Kanaďanka Jessica Campbellová, ktorá momentálne pôsobí v mužskej AHL ako asistentka trénera. Inak, počas minuloročných MS sa jej slovenská novinárka opýtala, či sa jej niekto v tíme páči viac ako ostatní.

Kožanová hovorí, že táto otázka sa stala témou aj na športovej komisii, ktorej je súčasťou. Rýchlo zistili, že sexualizácia žien v športe je veľký problém všeobecne. „Riešili sme, prečo fotografi pri plážovom volejbale cielia na zadok hráčky a pri mužoch sa to nestane,“ vysvetľuje.

V rozhovore sa dočítate:

• ako môže vyzerať ďalší hokejový rozvoj Nely Lopušanovej;
• v čom sa zmenil ženský hokej za 25 rokov, čo je olympijským športom;
• či sa má podľa nej ženský hokej podobať na mužský;
• prečo považuje slovo uživiť sa ženským hokejom za prisilné;
• ako vyzerala diskusia okolo otázky slovenskej novinárky na Campbellovú.

Keď sa objavil Juraj Slafkovský ako veľký talent, vedeli sme, ako asi môže vyzerať jeho kariéra, že má šancu umiestniť sa vysoko na drafte, dostať sa do NHL, zarobiť veľa peňazí a pomôcť reprezentácii k úspechom. Teraz je tu aj ženský hokejový talent Nela Lopušanová, pri ženskom hokeji by si zrejme iba málokto vedel takto jasne predstaviť potenciálnu cestu. Čo je pri ženskom hokeji ideálna kariéra?

Ideálna kariéra, ktorá by Nelu mohla čakať, je tá, na ktorú sa už chystá. Prišla na školu v USA, ktorá má výborný hokejový program (Bishop Kearney). Je tam niekoľko amerických reprezentantiek, a keďže trénuje s najlepšími Američankami, je v aktuálne najlepšom programe, aký je možný. Bude to benefit pre ňu aj pre reprezentáciu.

Keď skončí strednú školu, je veľký potenciál, že dostane ponuku na americkú univerzitu, kde sa hrá najkvalitnejší ženský hokej. Neskôr, keď vyštuduje americkú univerzitu, čo sa bavíme o horizonte desiatich rokov, verím, že bude jednou z najlepších hokejistiek na svete, už dnes vidíme, že je veľmi talentovaná, len musí ďalej pracovať.

Keď hovoríte o reprezentácii, blíži sa olympiáda v Miláne a Cortine 2026. Aké majú slovenské hokejistky šance, aby sa tam dostali? Je reálne, že v kvalifikácii pomôže práve Lopušanová? 

Je smola, že nemá vek na to, aby bola v seniorskej reprezentácii. Bude musieť odložiť svoj prvý štart na MS až na budúci rok. (Slovenské hokejistky tento rok v auguste vypadli do skupiny B I. divízie MS, čo je tretia najvyššia úroveň – pozn. red.) Čo sa týka olympijských hier, možno sa rok 2026 ešte zdá ďaleko, ale všetku aktivitu smerujeme k tomu, aby sme postúpili na olympiádu, keďže naposledy sme tam boli vo Vancouveri 2010. Finálová kvalifikácia by mala byť vo februári 2025, rok predtým by sme teda mali vedieť, či sa nám to podarilo a dostali sme sa tam.

Tam už Lopušanová bude?

Áno, už budúci rok bude spĺňať vekový limit minimálne 16 rokov.

Do akej miery je jej kvalita výsledkom osobného zanietenia a do akej miery je to o správnom prístupe v klube?

Jedna vec je, že vyrástla v žilinskom klube pri chlapcoch, kde dostala veľa príležitostí, ale ona je aj prirodzený talent na športy, jej starší brat tiež hrá hokej, jej rodičia ju nikde príliš netlačia. Prirodzene vyrastala s bratom na ulici a hrala všetky športy, všeobecne jej ide šport, nech už chytí čokoľvek.

Keď je niekto taký dobrý ako ona, tak dosiahol na Slovensku strop a musí ísť do zahraničia, ak sa chce rozvíjať? 

Je to tak, ako hovoríte. Kanadské a americké hokejistky sú najlepšie na svete a ona teraz odchádza do USA, aby tam bola s nimi. Pri nich môže vyrásť oveľa rýchlejšie a viac. Tam jej nikto nič neodpustí a nikto na ňu nebude pozerať ako na Nelu Lopušanovú, ako je to tu, lebo tam majú takých ako ona päť až desať. Tam bude bežná hokejistka, ktorá študuje a hrá hokej.

Môže jej odchod do USA pomôcť, aby sa znížil tlak, ktorý zažíva na Slovensku?

Určite áno. Na Slovensku je bežná vlastnosť závisť, čo tam nebude. Taktiež si bude rozširovať obzory a, samozrejme, veľmi sa zdokonalí v jazyku aj v hokeji. Je to veľký benefit.

Kde sa dá všade vo svete uživiť ženským hokejom?

Slovo uživiť je veľmi silné slovo. Všade, kde sa hrá ženský hokej v Európe, je to na pokrytie bežných výdavkov, na vreckové, ale že by si hráčky dokázali odložiť na neskôr ako muži a v 30-ke či 35-ke skončiť a už nič nemusieť robiť, to nie je bežné v ženskom hokeji. Po kariére sa musia normálne zaradiť do bežného života.

Najlepšie zarábajúca hokejistka Daryl Wattsová zarába 150-tisíc amerických dolárov ročne, keď si to porovnáme s mužmi, hoci aj hrajúcimi v Európe, je to obrovský nepomer. Je reálne, že by sa ženy do desiatich či pätnástich rokov vyrovnali aspoň mužom hrajúcim v Európe?

Je to ťažká otázka. Tieto sumy sú ročný príjem a bez zdanenia, keď si to rozrátame mesačne, tak je to na pokrytie bežných výdavkov (mesačne je to 12 500 amerických dolárov pred zdanením, teda viac ako 11-tisíc eur – pozn. red.). Samozrejme, veľa závisí aj od životnej úrovne krajiny, v ktorej hokejistka žije. Premier Hockey Federation, čo je americká liga, ktorá sa pre zlepšovanie podmienok zlučuje s druhou ligou, sa snaží o zlepšovanie podmienok.

(V júni 2023 ukončila Premier Hockey Federation svoje pôsobenie. Nahradí ju PWHL, ktorá má v pláne zlepšovať a profesionalizovať podmienky hokejistiek, odštartovať by mala v januári 2024 – pozn. red.)

Cieľom každej federácie je, aby hráčky po kariére zostali pri hokeji. Je ťažká otázka, či sa ženy vyrovnajú mužom. Desať rokov je krátky čas, možno za 50 rokov sa priblížime.

Do akého veku je pre vývoj hráčok žiaduce, aby hrali s chlapcami? 

Je fajn, ak dievča začne ako 5- či 6-ročné s chlapcami. Prejde si žiackym hokejom, kde je jedno, či je to dievča alebo chlapec. Ale, samozrejme, so zvyšujúcim sa vekom to už nie je jedno a začnú sa odlišovať fyzicky aj hormonálne. Po pätnástke už nie je nutné, aby dievča hralo s chlapcami, tam nastane čas, keď už potrebuje iné prostredie v kabíne aj sociálne. Chlapci inak dospievajú, majú iné správanie.

Ako je na tom vývoj ženského hokeja na Slovensku v porovnaní s Českom či okolitými krajinami? 

Česko je na tom podobne ako Slovensko, pokiaľ ide o to, dokedy dievčatá hrajú s chlapcami. Česi majú šťastie, že majú veľa hráčok v severoamerických súťažiach a hráčky majú aj vo Fínsku a Švédsku. Dievčatá im tam vyrastajú s chlapcami v žiackych triedach, kde tiež nie je ideálny prístup, ale je istotne lepší ako u nás, kde je konzervatívne myslenie, že dievča nemá hrávať hokej.

Mnoho trénerov má na Slovensku v hlave o dievčatách myšlienku, že aj tak sa nikdy nebudú živiť hokejom, a preto dajú chlapcovi viac príležitostí. Je to skostnatené myslenie. Sú to deti, aj chlapec môže dostať sto príležitostí a v živote sa hokejom živiť nebude, je to diskutabilné.

V Maďarsku zas dávajú veľkú podporu ženskému hokeju a náboru. Vzniká tam veľa ženských hokejových klubov a robia rôzne aktivity, ktoré im v dobrom závidím.

V rozhovore pre Športinak ste hovorili, že na Slovensku je problém s náborom hokejistiek, v čom spočíva?

Nábor si robia kluby samostatne. Teším sa tomu, že už vítajú pri nábore aj chlapcov, aj dievčatá, nie iba chlapcov, je to malý krôčik, ale je to skvelé.

V rámci IIHF je aj celosvetová aktivita, náborová akcia – Svetový dievčenský hokejový deň, v ten deň sa náborujú iba dievčatá. Z tohto náboru sa robí dosledovanie, na tomto sa snažíme pracovať, lebo na Slovensku nie je veľká ženská hokejová základňa a aj pre SZĽH je cieľom mať čo najširšiu základňu.

Aká je členská základňa na Slovensku?

Je veľmi pohyblivá. Mnohé hráčky zvažujú, či sa napríklad budú po škole ešte venovať hokeju, alebo či dievča po nábore aj zostane, prípadne či neprestane mať záujem o hokej neskôr. Číslo sa pohybuje okolo 400. Oproti silným federáciám je to kvapka v mori.

Hokejistky v kluboch a reprezentácii teda popri tom študujú alebo pracujú?

Je to tak. Väčšina sú študentky. Niektoré pracujú.

Dostávajú aj peniaze za pôsobenie v reprezentácii? 

Nie, nedostávajú. Dostanú ubytovanie, stravu, zaplatené cestovné a reprezentačné oblečenie. Pláca za to, že robia ženský hokej, v reprezentácii neexistuje.

Pre Športinak ste ešte povedali: „Momentálne nastavenie vedenia slovenského hokejového zväzu je, že treba dať ženskému hokeju príležitosť, zlepšovať ho, vylaďovať.“ Znamená to, že s príchodom Miroslava Šatana na čelo SZĽH sa zlepšila podpora slovenského ženského hokeja?

Miro Šatan je rozhľadený človek, pôsobil v zahraničí, takže má iný pohľad na ženský hokej ako predchádzajúce vedenie, hoci tým nechcem povedať, že predtým to bolo úplne zlé. Je to vývoj, všetko sa to vyvíja tak, ako aj v spoločnosti.

Tým, že Miro je mladší človek, zažil hokejistky v kluboch, zažil aj slovenské hokejistky v reprezentácii vo Vancouveri 2010 ako hráč, tak má na to iný pohľad ako ľudia pred ním. Zmenilo sa to aj s príchodom jeho vtedajších spolupracovníkov, prišli tam aj ľudia z mimohokejového prostredia, ktorí videli, že práve so ženským hokejom máme problém a potrebujeme sa mu venovať, aby sme vybalansovali, že sa venujeme mužskému hokeju.

Vo Vancouveri 2010 hrali slovenské hokejistky jediný raz v histórii na olympiáde. Asi to pomohlo slovenskému ženskému hokeju marketingovo, ale pomohlo to aj dovnútra? 

V tej dobe bol obrovský boom. V novembri 2008 sme sa kvalifikovali, mali sme teda dosť dlhý čas, aby sme sa pripravili. V apríli 2009 sa nám podarilo dostať sa do top divízie majstrovstiev sveta, to obdobie bolo veľmi prínosné. Boli sme šieste na svete, ale boom po olympiáde prešiel, silná generácia hráčok skončila, prešlo odvtedy trinásť rokov a teraz sa znova snažíme o účasť na olympiáde. Vtedy to pomohlo, ale možno sa z toho vyťažilo málo. Keby ste sa spýtali človeka na ulici, alebo možno aj niekoho zo športového prostredia, či vie, kedy hokejistky boli na olympiáde, tak by vám nepovedal, lebo málo ľudí si to pamätá.

Prečo to už hokejistky nezopakovali? 

Bol to proces, päť či šesť rokov sa pripravovali, kým sa dostali do optimálneho hokejového veku. Potom už mnohým odišla motivácia, mnohé chceli rodiny alebo mali iné nastavenie, nevenovali toľko hokeju a chceli začať niečo iné. Pre hokejistku je kariéra kratšia ako u mužov, lebo ak chce deti a chce sa potom aj prípadne vrátiť, je potrebná veľká podpora rodiny.

Kam sa posunul ženský hokej od Vancouveru 2010?

Snažíme sa vytvárať hráčkam podmienky, vznikla centralizovaná príprava. Kedysi to bolo o tom, že mnoho ľudí povedalo, že na ženský hokej sa nedá pozerať, dnes si už veľa ľudí povie, že hráčky toho veľa vedia. Teší ma to, ja to tak nevnímam, keď som pri tom celé dni. Kedysi sa dalo pozerať na dve či tri hráčky, ktoré niečo tvorili na ľade, dnes je to oveľa kompaktnejšie.

Premiéru na olympiáde mal ženský hokej až v Nagane 1998. Ako sa odvtedy zmenil ženský hokej?

Výrazne. Kedysi pískali ženský hokej muži, dnes už pískajú ženský hokej iba ženy. Je to iné v rýchlosti, zdatnosti, obratnosti a v individuálnych zručnostiach, v tom všetkom je dnes ženský hokej niekde úplne inde.

Čítala som vaše vyjadrenia pre NHL, kde ste objasňovali rozdiely medzi ženským a mužským hokejom. Napríklad ženy musia nosiť chrániče tváre a nie sú povolené bodyčeky, ale že už pokusne vo Švédsku skúsili povoliť plný kontakt hráčok. Je to dobrá cesta, ak sa ženský hokej takto chce viac priblížiť mužskému, alebo je správne, ak má ženský hokej trochu iné pravidlá?

Ženský hokej je špecializovanou časťou ľadového hokeja, nikto nechcel, aby to bolo to isté, čo mužský hokej. Je ženský preto, že ho hrajú ženy a majú byť viac chránené. Ženské a mužské telo sa líšia, malo by to mať svoje zásady a pravidlá. Vo Švédsku stále nemajú jasné, ako narábať s plným kontaktom. Mali veľa zranení a otrasov mozgu po povolení plného kontaktu. Aj muži majú otras mozgu, je to náročné a ťažké sa z toho dostať, ale u ženy môže otras mozgu pravdepodobnejšie spôsobiť, že napríklad skončí na vozíku. Zdravotná komisia IIHF je opatrná a dáva si veľký čas na povolenie plného kontaktu.

Zranenia sú jedna vec, druhá je otázka, ako dostaneme malé dievčatá do hokeja. Ako budeme rodičom vysvetľovať, že sa nemajú báť dať dcéru na hokej, keď to bude také ako v mužskom hokeji? Veľa ľudí odradí aj mužský hokej, lebo sa boja zranení, rodič sa prirodzene bojí o dieťa. Chceme ukázať, že ženský hokej je bezpečný, lebo dievča má celé telo chránené, je napríklad menšie riziko vďaka chráničom, že si vybije zuby…

Aké vzory majú hokejistky? Vyberajú si skôr mužov hokejistov, alebo aj ženy hokejistky?

Veľa hokejistiek má mužské vzory, ale jedenásť- či dvanásťročné dievčatá majú za vzor často buď Nelu Lopušanovú alebo hovoria o staršej kamarátke, ktorú považujú za vzor. Celkovo poznajú viac žien hokejistiek (ako v minulosti). Je fajn, že môžu mať aj dievčenské vzory.

Jeden rodič sa ma opýtal: ako môžu mať deti záujem o ženský hokej, keď ho nikde nevidia a nikde nevidia vzory, ktoré by mohli mať, a ani nevedia, že aj dievčatá môžu hrať hokej. Mediálna viditeľnosť je stále malá, preto dievča nemôže mať ženský vzor, keď ho nikde nevidí.

V súčasnosti je jedinou ženou trénerkou na majstrovstvách sveta elitnej kategórie žien Carla MacLeodová, trénerka Česka. Čím to je, že je málo žien tréneriek a takmer všetky tímy trénujú muži?

Stále je tu konzervatívne myslenie. Poviem vám príklad, na Slovensku máme Fakultu telesnej výchovy a športu, ktorá vzdeláva trénerov v hokeji. Máme niekoľko žien, ktoré vyštudovali túto špecializáciu – trénerstvo ľadového hokeja. Keď po ukončení vysokej školy chceli získať prácu trénerky, nikto im nedal šancu, lebo v kluboch bolo konzervatívne myslenie, že dokonca aj pri deťoch dajú radšej priestor mužom ako ženám. Skrátka z dôvodu, lebo je to tak.

Ženy si teda radšej išli urobiť pedagogické minimum, aby mohli aj pracovať v škole a prípadne popri tom trénovať. Možno je problémom aj ambicióznosť tréneriek, hoci my máme na Slovensku v ženskom tíme do 16 rokov Nicol Lucák Čupkovú, bývalú výbornú hokejistku. Ako reprezentačnú trénerku pri tíme do 18 aj 16 rokov sme zas mali Gabrielu Sabolovú.

My teda myslíme na to, aby sme dávali príležitosť aj ženám, ale všeobecne ženy, ktoré vyštudujú trénerstvo, majú problém sa uplatniť, stále sa to považuje za mužskú doménu.

Keď kluby uprednostnia mužov, čo povedia? Predpokladám, že si nájdu iný argument ako to, že niekoho nechcú, lebo je žena.

Samozrejme, že povedia vždy niečo iné, nikto vám nepovie, že vás nevezme, lebo ste žena.

Čo by v tomto mohlo pomôcť?

Je to o osvete. Máme heslo: hokej je aj pre dievčatá alebo ženský hokej je bezpečný a zaslúži si príležitosť. Veľakrát aj počúvame, že je lepšie, ak deti trénuje žena, lebo k nej viac inklinujú ako k žene, lebo im to pripomína mamu či učiteľku.

Toto mi často hovoria tréneri o svojich skúsenostiach, čo sa stane, ak sa im v tíme objaví pri deťoch buď trénerka z krasokorčuľovania, alebo aj z hokeja. Myslím si, že by pomer mužov a žien mal byť v trénerstve vyvážený.

Ako vnímate, že na mužských hokejových majstrovstvách sveta bola vlani ako asistentka trénera Nemecka žena – Jessica Campbellová? Bola to jedna izolovaná udalosť alebo to otvorilo dvere ďalším ženám?

Otvorila dvere, ale musíme si uvedomiť aj to, že Nemecko je inak nastavená krajina. U nás vzbudilo veľké ohlasy a prekvapenie, že žena bola na striedačke. Ak by si však niekto pozrel jej životopis, čo dosiahla, tak by si povedal, že je úžasné, čo táto dáma dokázala a že dostala príležitosť v nemeckej reprezentácii. Už aj predtým bola v nemeckom klube. Nemecko je však celkovo inak nastavené k ženám, u nás vo východnejších krajinách to vzbudilo wow efekt.

Nie všade to bolo dobre komunikované a prišlo aj k jednej nie veľmi vydarenej tlačovej konferencii. Povedala by som, že keby otázky, ktoré smerovali na Campbellovú, dostal nejaký muž, ktorý je pri ženskom hokeji, tak by sa necítil dobre. Vždy treba zvažovať, ako by to vyzeralo v opačnom garde. V tímoch však mávame aj veľa fyzioterapeutiek, ktoré sú k mužom bližšie ako trénerky. To isté sa týka aj lekárok či sestričiek. Nikto sa nad tým nepozastavuje. Myslím si, že by sme sa v 21. storočí mohli nastaviť na to, že je to normálne.

Predpokladám, že otázkou o nevhodnej tlačovej konferencii narážate na otázku redaktorky RTVS, ktorá sa Campbellovej opýtala, či sa jej niekto v tíme páči viac ako ostatní. V rozhovore pre Športinak ste povedali, že táto otázka sa stala témou aj v komisiách, kde ste boli prítomná. Čo sa tam riešilo?

Som v komisii Slovenského olympijského a športového výboru pre rovnosť príležitostí, kedysi to bola komisia Ženy a šport. My sme krajina, ktorá to neberie až tak vážne, ale v severoamerických krajinách sa to berie za niečo neprípustné.

Tieto otázky absolútne nemajú padať. Keď hovoríme o rovnosti príležitostí, otázkou je, či by sa to opýtali muža trénera. Myslím si, že nie. Prečo vôbec taká otázka padla? Na tlačovej konferencii sa viacero novinárov pozrelo spôsobom, že to bolo cez čiaru.

Je paradoxom, že táto otázka padla od ženy…

Podľa mňa si to neuvedomila, čo tým môže spôsobiť a že je to nevhodná otázka.

Stáva sa bežne, že by sa v športových komisiách riešili novinárske otázky?

Táto téma to rozhýbala, potom sme začali hľadať viacero článkov, aj celosvetových. Napríklad sme riešili, prečo fotografi pri plážovom volejbale cielia na zadok hráčky a pri mužoch sa to nestane. To, čo pri hokeji, sa stalo aj v iných krajinách. Každý by mal mentálne dospieť a rozmýšľať, čo je bežné vo vyspelých krajinách.

Zažili ste ako žena, ktorá sa pohybuje pri hokeji, nevhodné poznámky či otázky?

Poznámky a otázky môžu prísť, druhá vec je, ako s tým človek naloží a zareaguje na to, či sa ho to nedotkne, alebo či sa tým napríklad neotvorí debata, že niečo bolo nevhodné. Je to odrazom prostredia, v ktorom sa človek pohybuje.

Je to o nastavení pravidiel v komunite, v ktorej pracujete, že si poviete, že niečo tam nepatrí a že to je poznámka nanajvýš hodná k pivu medzi mužmi, a aby sme na ženy nepozerali ako na objekt sexuálneho harašenia.

Musí byť žena lepšia ako muž, aby sa presadila v typicky mužskom prostredí, ako je hokej? 

Je to odraz spoločnosti, keď sa pozrieme, aký je náhľad na ženy – učiteľky, sestričky alebo trebárs aj prezidentku. Myslíte si, že to majú jednoduché vo svojich profesiách? Určite nie. Šport je odrazom fungovania spoločnosti.

Zažili ste, zrejme najmä v začiatkoch po príchode do hokeja, že by vás muži v hokejovom prostredí brali menej vážne?

Keď máte názor, musíte ho povedať. Keď ho povie muž, musíte ho brať vážnejšie ako žena. Veľakrát som sa stretla s tým, že vyslovenie názoru sa stretne s reakciami ako: toto si veľa dovolila. Určite sú v hokeji muži rešpektovaní viac ako ženy.

Ľubomíra Kožanová (1975)

V minulosti sa aktívne venovala hokeju, od roku 1999 je manažérkou slovenského ženského hokeja. Pôsobila v pozícii generálnej aj tímovej manažérky. Na Univerziáde 2023 bola v pozícii trénerskej asistentky. V SZĽH pôsobí od roku 1997, začínala na pozícii manažérky podujatí pre reprezentácie, zabezpečovala napríklad dopravu na podujatia.

Je členkou komisie pre rovnosť príležitostí SOŠV a členkou volebnej komisie SZĽH. Slovensko zastupovala v komisii ženského hokeja IIHF.

Získala ocenenie SZĽH za prínos ženskému hokeju aj odznak za celoživotný prínos ľadovému hokeju.