Časť pravice nechce vyhrať voľby

Autor je politológ, pôsobí na Katedre politológie FSS MU

Tvrdenie v názve tohto článku je možno tvrdé, ale pravdivé. Keď ide o voľby, politické strany môžu mať rôzne záujmy. Pri pohľade na blížiaci sa marec však platí, že niektoré strany na Slovensku, ktoré sa aspoň sčasti dajú radiť medzi stredopravé, majú nanajvýš záujem získať mandáty, prípadne niečo iné, nie však volebné víťazstvo nad ľavicou.

Určitou otázkou je, ktoré subjekty vôbec na Slovensku možno započítať medzi pravicu. Ak si odmyslíme SMK, ktorá sa (najmä po odchode ľudí okolo Bélu Bugára) profiluje výlučne etnicky, o hlasy voličov napravo od stredu sa v rôznej miere usiluje momentálne aspoň jedenásť strán. Päť z nich je v parlamente už dnes (KDH, OĽaNO, Most-Híd, SDKÚ-DS a SaS) a zvyšných šesť (Sieť, Šanca, Skok, TIP, Sme rodina a DS – Ľudo Kaník) zatiaľ neprešlo voľbami.

Prirodzene, je možné polemizovať, ktoré z týchto strán skutočne sú aspoň čiastočne stredopravé a ktoré sa tento imidž usilujú aspoň navonok vzbudiť, neberúc do úvahy realitu.

Faktom je, že pojem pravica zasiahla v posledných rokoch citeľná inflácia a pod jej dáždnik sa zvykne vtesnať mnohé, vrátane toho, čo tam vôbec nepasuje. Ak už nepomáha ani ideológia, istou vôdzkou tu môže byť i politická minulosť lídrov nových strán. Bez ohľadu na to však platí, že stranícke spektrum napravo od stredu je na Slovensku rozdrobené asi najviac za posledných 20 rokov.

Taký veľký počet kandidujúcich stredopravých strán zdanlivo môže vytvárať dojem, že ich záujem o výhru vo voľbách je eminentný, opak je však pravdou. Časť slovenskej stredopravice skutočne voľby vyhrať nechce.

Prepadnuté hlasy

Odpoveď, prečo to tak je, poskytuje jednoduchá matematika a prosté fakty. Slobodné voľby sú vždy spojené s istým podielom prepadnutých hlasov. Platí to bez výnimky a bez ohľadu na volebný systém. Ak je snahou redukovať názory niekoľkých miliónov ľudí do podoby zboru, kde zasadá nanajvýš pár stoviek poslancov, všetky voličské hlasy sa z princípu nemôžu započítať.

Nejde pritom o žiadnu nefér praktiku. Prepadnuté hlasy sú obyčajnou daňou za to, že existuje reálna politická súťaž. Nevyskytujú sa iba tam, kde sú voľby vopred rozhodnuté a kde víťazná strana dosahuje poctivých 99,97 percenta hlasov (voľby do federálnej Snemovne ľudu ČSR 1976) či o niečo menej uspokojivých 99,94 percenta (voľby do rovnakého telesa v roku 1986). V takýchto voľbách neprepadajú takmer žiadne hlasy, respektíve prepadajú všetky.

Od roku 1990, keď bol v slovenských podmienkach zakotvený pomerný systém, prepadajú hlasy tých strán, ktoré nepresiahnu umelú klauzulu. V prvých ponovembrových voľbách to boli tri percentá hlasov, od roku 1992 až dodnes je táto hranica na úrovni piatich percent. Pre koalície sú tieto hodnoty o niečo vyššie, ako však ukazuje aktuálny prípad strán Igora Matoviča a Daniela Lipšica, daná úprava sa dá jednoducho a pohodlne obísť.

V jednotlivých parlamentných voľbách doteraz až na výnimky prepadali pomerne vysoké porcie hlasov. V poslednej trojici volieb to bolo vždy viac ako desať percent, pričom v roku 2012 prepadol takmer každý piaty odovzdaný hlas.

Podstatné je, že prepadnuté hlasy nie sú iba údajom do štatistickej ročenky. Síce sa s nimi už ďalej nepracuje a doslova končia v koši, rozdeliť sa však musí všetkých 150 kresiel. V praxi to znamená, že podiely strán nad päť percent sa akoby navýšia, a to úmerne podľa počtu získaných hlasov. A keďže vládnu väčšinu určuje pevná suma 76 mandátov, prepadnuté hlasy môžu výrazne prispieť k tomu, aká vláda sa utvorí.

Nejde pritom iba o teóriu, ale o relatívne nedávnu prax. Vo voľbách v roku 2002 skončili mimo parlamentu obe rozdelené národné strany a tiež Gašparovičovo HZD (všetky tri mali viac než tri percentá). Ak by aspoň jedna z nich dosiahla na mandáty, druhá Dzurindova vláda by nikdy nevznikla. Podobne, ak by v roku 2010 prekonalo HZDS hranicu piatich percent (reálne získalo 4,33 percenta), strany Radičovej kabinetu by tým okamihom prišli o väčšinu. Obe stredopravé vlády (nepočítajme sem širokú koalíciu po roku 1998) tak vznikli i za pomoci prepadnutých hlasov.

Čo ukazujú prieskumy

Prieskumy verejnej mienky sú na Slovensku už tradične predmetom opakujúcej sa kritiky, často oprávnenej. Nové a neznáme agentúry, ktoré sa obzvlášť rady objavujú v predvolebných obdobiach a prinášajú neraz pozoruhodné výstupy, na to dávajú dobrý dôvod.

Pokúsme sa však výsledky prieskumov konfrontovať s najlepším ukazovateľom verejnej mienky, teda s voľbami. Využité na to budú výstupy agentúry FOCUS v obdobiach šiestich mesiacov pred voľbami 2006, 2010 a 2012. Spolu ide o 16 prieskumov a všetky sú dostupné na stránkach agentúry.

Z daných prieskumov vyplýva nasledovné: Po prvé, ani jedna zo strán, ktorej FOCUS v daných predvolebných obdobiach nameral aspoň raz cez jedno percento hlasov, ale nikdy viac než päť percent, sa do parlamentu nedostala. Takýchto strán pritom bolo veľké množstvo a ich počet s neskoršími voľbami pribúdal. Pred voľbami 2012 túto skupinu tvorilo osem strán a  patrili sem napríklad SMK, HZDS či KSS.

Druhým zistením je, že nové strany boli v prieskumoch agentúry FOCUS prevažne preceňované a v konečnom dôsledku doplatili na nestabilitu svojich podporovateľov, čoho príkladmi boli Slobodné fórum vo voľbách 2006 či 99% – občiansky hlas v roku 2012.

Ako je to pred voľbami 2016? Posledné štyri prieskumy agentúry FOCUS (od októbra 2015 po január 2016) ukazujú, že do kategórie „aspoň jedno, ale nie viac ako päť percent“ spadá celkom osem strán. Ak si odmyslíme SMK, päť z nich náleží k subjektom, ktoré boli vyššie označené za stredopravé, z toho štyri sa utvorili v poslednom volebnom období.

Prirodzene, nie je vylúčené, že niektorým (presnejšie niektorej) z týchto strán sa napokon podarí pokoriť klauzulu a dosiahnuť na mandáty. Ako však ukáže prax, väčšina, prípadne i všetky tieto subjekty vo voľbách prepadnú, a to platí aj o hlasoch, ktoré im odovzdajú voliči. O politike sa síce zvykne hovoriť ako o umení možného, ale aj v nej občas fakty nepustia.

Do súčasných volieb kandiduje približne desiatka strán, ktoré sa dajú radiť napravo od stredu alebo sa o tento imidž aspoň usilujú. Desiatka strán, ktorá nemôže očakávať, že spolu získa väčšinu voličov a k tomu klauzula piatich percent.

Táto kombinácia umožňuje iba niekoľko logických vysvetlení. Buď časť slovenskej stredopravice nemá zmysel pre realitu a tvoria ju optimisti slepo veriaci v zázračný vzostup svojej podpory, alebo ich kandidatúra sleduje iné motívy ako skutočné volebné víťazstvo.