Medzi petržalskými panelákmi sa dá orientovať aj pomocou diela Vertikálny labyrint
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Ako sa orientujeme v urbánnom priestore a ako si vytvárame záchytné body? Môže byť kostol, námestie alebo rozpadávajúci sa dom navigačným bodom? Ak áno, ako sa dá orientovať v homogénnom priestore panelových domov? Toto sa vo svojom diele pýta výtvarník Jaro Varga. Jeho Vertikálny labyrint z roku 2009 vznikol vo verejnom priestore najväčšieho slovenského sídliska Petržalka.
Veľa ľudí si ťa spája hlavne s dielom zaplnenej knižnice s chrbtami kníh bez názvov. Tvoja tvorba je však omnoho rôznorodejšia, jej leitmotívom, ak to môžeme tak nazvať, je pamäť. V tvojej ranej tvorbe sa pamäť vzťahuje hlavne k téme mesta, k jeho transformácii, deformácii či miznúcim elementom. O tom je nakoniec aj dielo, o ktorom sa dnes budeme rozprávať. Ako tento projekt vznikol?
Aj na knižnicu by sa dalo nazerať ako na mesto so štruktúrou ulíc. Ale vráťme sa k tvojej otázke, ako vznikal Vertikálny labyrint. Je to už dávno. V tom čase som žil v Petržalke. Zvyčajne tvorím diela, ktoré sú súčasťou môjho momentálneho života. Okolité dianie sa do veľkej miery zrkadlí aj v mojom umení. V tom čase bola Petržalka každodenným impulzom. Nie som urbanista, architekt ani urbánny teoretik, takže moje pozorovania sa zakladali na umeleckej, veľmi subjektívnej linke. Vymýšľal som si aj vlastné umelecké metódy skúmania. Síce nie exaktne vedecké, sociologické, ale vo svojej podstate interdisciplinárne.
O čom dielo je?
Najprv by som rád opísal Vertikálny labyrint formálne. Je to mapa, vlastne plagát, na ktorom sú fotky fasád panelákov v Petržalke. Tých malieb bolo v roku 2009 približne 130. Rozhodol som sa ich všetky nafotiť a vytvoriť plagát, na ktorom sa celá zbierka odprezentuje v rámci jedného hárka papiera. Chcel som vytvoriť paralelnú mapu, ktorá by mohla umožniť návštevníkovi či návštevníčke Petržalky orientovať sa v priestore trochu iným spôsobom. Teda nie prostredníctvom záchytných bodov, ako kostol, radnica, veža, ale na základe malieb. Priznám sa, že sám som maľby dlho prehliadal, ale ako som ich postupne začal vnímať, stali sa pre mňa významnými orientačnými bodmi v repetitívnom tvarosloví sídliska. Vychádzal som z teórií, ktoré som v tom čase čítal o urbanizme. O tom, ako labyrintová štruktúra pôsobí na ľudské telo, ako sa orientujeme v priestore. Ako funguje topografia miesta a rôzne stereotypné schémy, ktoré využívame pri orientácii. A ako sa podľa nich správame. Pokúsil som sa vytvoriť nový typ usporiadania, nájsť vizuálnu stopu, ktorá by bola zapamätateľná, vyplývajúca z psychogeografie miesta.
Samozrejme, s odstupom času toto dielo čítam aj inak, napríklad cez historický pohľad. Mnohé z malieb už zanikli, odumreli. Veď história nie je statická a mesto je ako živé telo v pohybe. V neustálej tranzícii.
Takže po tom, čo sa začalo so zatepľovaním panelových domov, všetky maľby zanikli?
Priznám sa, že
