Snažia sa vyvlastniť a obnoviť slávny Machnáč: Keby štát robil to, čo má, nemuseli by sme to robiť my

Pred dvoma rokmi sa začal prvý proces o vyvlastnenie kultúrnej pamiatky vo verejnom záujme. Ide o dlhodobo chátrajúci liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach, ktorý je vzácnou funkcionalistickou pamiatkou.

Okresný úrad v Trenčíne na jar konanie zastavil, ako odvolací orgán sa s tým stotožnil aj novovzniknutý Úrad pre územné plánovanie a výstavbu. Podľa generálnej prokuratúry však boli rozhodnutia oboch orgánov nezákonné. V proteste, ktorý prokuratúra vydala, žiada o ich zrušenie.

„Nevzdáme sa,“ hovoria Bohunka Koklesová a Martin Zaiček zo Spoločnosti Jaromíra Krejcara, ktorá chce Machnáč zachrániť a sprístupniť verejnosti s viacerými funkciami vrátane ubytovania a vedecko-výskumného centra modernej architektúry. „Neskončíme, kým ten dom nebude obnovený.“

V rozhovore sa dozviete:

• čo znamená protest generálnej prokuratúry a ako zasiahne do procesu;
• ako prebiehalo vyvlastnenie na Okresnom úrade v Trenčíne;
• akú sumu majitelia Machnáča odmietli, keď sa neziskovka snažila o dohodu;
• prečo iniciátori vyvlastnenia apelujú na pamiatkarov, aby konali.

Očakávali ste, že generálna prokuratúra zasiahne do vyvlastňovacieho konania?

Martin Zaiček: Vôbec. O proteste som sa dozvedel z médií. Bol som z toho v prvom momente úprimne dojatý. Nečakal som, že by sa za nás takto verejne mohla postaviť takáto inštitúcia.

Bohunka Koklesová: Nevieme, kto na náš prípad generálnu prokuratúru upozornil, my sme to neboli. Prokuratúra však má dohliadať na priebeh konaní a má aj možnosť sama iniciatívne zasiahnuť, čo sa teraz stalo. Vyvlastnenie kultúrnej pamiatky vo verejnom záujme je v našom prostredí priekopnícka vec, takže zrejme prípad sledovali alebo to urobila nejaká inštitúcia.

Čo to pre vás a pre samotný proces znamená?

Martin Zaiček: Kľúčové je pre nás najmä to, že generálna prokuratúra dala za pravdu nášmu výkladu toho, čo sa stalo, keď okresný úrad a potom aj Úrad pre územné plánovanie a výstavbu zastavili konanie o vyvlastnení. Generálna prokuratúra povedala, že došlo k porušeniu zákona a že to voči nám nebolo spravodlivé. Nepríjemné je na tom najmä to, že už to nie je iba proces o vyvlastnenie, v ktorom stojíme oproti vlastníkovi, ktorý je pre nás stále neviditeľný, ale je tu aj konfrontácia so samotným konaním úradu, ktoré nebolo v poriadku.

Z rozhodnutia Okresného úradu Trenčín o zastavení konania vyplýva, že úrad vás žiadal doložiť aktualizovaný znalecký posudok a vy ste to neurobili. Prečo?

Martin Zaiček: Lebo to bola neodôvodnená požiadavka. Úrad žiadal niečo, čo nemalo oporu v zákone, na čom trvali naši právni zástupcovia a teraz to potvrdila aj prokuratúra.

Návrh na vyvlastnenie sme podali v septembri 2021 aj s riadnym súdnoznaleckým posudkom všeobecnej hodnoty budovy. Posudok bol vypracovaný vo februári 2021, a spĺňal teda podmienku vyvlastňovacieho zákona, že pri začatí konania nesmie byť starší ako dva roky. Úrad zrazu žiadal aktualizovaný posudok po mesiacoch konania, hoci na to nemal právo. Všetky dokumenty z našej strany boli pri podaní návrhu v poriadku. Preukázať sme museli verejný záujem vyvlastnenia, ako aj rad ďalších dokumentov vrátane preukázanej snahy o dohodu. Vlastník na naše výzvy však nikdy nereagoval.

Generálna prokuratúra skonštatovala, že ak ide o proces vo verejnom záujme, čo je aj váš prípad, úrad je povinný zaobstarať si potrebné dokumenty aj sám, čo neurobil. Ako si to vysvetľujete?

Martin Zaiček: Nebola to jediná zvláštnosť v postupe okresného úradu, ktorú nám adresoval. Úrad si napríklad vyžiadal vyhotovenie odborného stanoviska od znalca k jeho znaleckému posudku. Ján Pavlík ho vypracoval na trovy konania a zaslal ho okresnému úradu, ktorý ho odmietol prevziať a vrátil mu ho späť neotvorený s tým, že si žiadne odborné vyjadrenie od znalca neobjednal. Náklady na posudok sme napokon zaplatili my. Úrad nás dokonca vyzval, aby sme opätovne doložili, že sme s vlastníkom budovy nedosiahli dohodu. Odôvodnil to tým, že sme vlastníka mali osloviť znova v čase, keď zaniklo obmedzenie nakladania s majetkom, ktoré platilo na základe neodkladného opatrenia súdu. Vtedy sme dali opätovnú ponuku na odkúpenie budovy, hoci ani v tomto prípade nešlo o zákonný postup úradu.

Bohunka Koklesová: Ak ide o čas, v ktorom podľa úradu posudok „zostarol“, povedať treba i to, že za prerušenia zväčša mohli výhrady a podnety majiteľov Machnáča, ktoré mali priam šikanózny charakter. Zo zaujatosti či z predpojatosti obvinili primátorku Trenčianskych Teplíc, znalca Jána Pavlíka aj Milana Petríka, ktorý o prípade rozhodoval. Každý podnet bolo treba prešetriť a konanie prerušiť. Na priebeh a rýchlosť konania sme pritom nemali žiaden dosah, čo tiež skonštatovala aj prokuratúra.

Aký bol váš ďalší plán, keď zastavenie konania okresným úradom potvrdil aj úrad pre výstavbu?

Bohunka Koklesová: Spočiatku sme boli zúfalí a frustrovaní. Potrebovali sme týždeň-dva, aby sme sa nadýchli a racionálne vyhodnotili, aké sú naše ďalšie možnosti. V tomto smere nám veľmi pomohlo aj povzbudenie od našich právnych zástupcov z kancelárie Dentons, ktorí nás zastupujú pro bono. Prišli s návrhmi, ktoré by sme mohli využiť, a ubezpečili nás, že sú v tom s nami. Od začiatku nám hovorili, že to nie je proces na rok ani dva a musíme byť trpezliví.

Zároveň sme si uvedomili, že bremeno, ktoré nesieme, musíme rozložiť medzi ďalších aktérov, ktorí majú reálny dosah na to, čo sa s Machnáčom deje. V ústrety nám vyšla ministerka kultúry Silvia Hroncová. Na pôde ministerstva by mala už začiatkom septembra zasadať pracovná skupina, v ktorej by mali byť aj pamiatkari, ktorí tiež nesú zodpovednosť za stav budovy.

Ako vám v tomto prípade ministerstvo alebo pamiatkari môžu pomôcť?

Martin Zaiček: Začnem v minulosti. Keď sme sa pred viac ako desiatimi rokmi s Andreou Kalinovou začali o Machnáč intenzívne zaujímať, na strane pamiatkarov bol málokto. Pre väčšinu verejnosti to boli ľudia, ktorí bránili rozvoju a rekonštrukciám nezmyselnými požiadavkami a obmedzeniami. My sme sa vtedy postavili na ich stranu, lebo sme si uvedomovali, aké dôležité je zachovať kultúrne dedičstvo a nerobiť pri tom kompromisy, ktoré nie je možné nikdy vrátiť späť.

Aj Machnáč chceli jeho majitelia v minulosti prestavať na luxusný hotel, ale narazili na pamiatkarov a my sme stáli na ich strane. Machnáč nemôže byť luxusný hotel, lebo množstvo dispozičných zmien, ktorými by musel prejsť, by nenávratne zmenilo a zničilo to, v čom je jeho hodnota. Našou ambíciou je obnoviť ho do pôvodnej podoby, v akej ho v 30. rokoch postavil Krejcar. Ten dom má dnes 91 rokov a má jedinečné technické detaily, ktorých inovatívnosť je dôkazom toho, že Slovensko kultúrne patrí na Západ. Môžeme donekonečna hovoriť o reformách vzdelávania a prechode na ekonomiku 3.0, ak necháme túto budovu spadnúť.

Čo v tom dnes ešte zmôžu urobiť pamiatkari?

Martin Zaiček: Vyzývame ich, aby využili svoje právomoci v maximálnej možnej miere, ktorú majú. Zákon im umožňuje vyrubiť pokutu do výšky jedného milióna eur, keďže vlastník dlhodobo necháva chátrať národnú kultúrnu pamiatku a nijak ju nezabezpečil proti ďalšej degradácii. Posledných päť rokov je vlastníkom budovy rovnaká schránková firma, ktorá neplnila nariadenia a neplatila záväzky. Pokutu 20-tisíc eur začali splácať, až keď sa začalo vyvlastňovacie konanie, aby vymazali tento čierny bod v registri.

Myslím si, že boli splnené všetky náležitosti, ktoré by umožnili zásadný krok zo strany pamiatkarov, ale nič sa v tejto veci nedeje. Keby si štátne orgány robili to, čo im umožňuje zákon v plnom rozsahu, tak by sme tu dnes nesedeli a neinvestovali množstvo energie a prostriedkov na vyvlastnenie. Orgány verejnej správy v tomto prípade strkajú hlavu do piesku. To platí aj pre okresný úrad, ktorý de facto nerozhodol. Zastavil konanie. Lenže tým sa vec nevyriešila, lebo ten dom tam stále stojí a chátra. Stačí sa tam ísť pozrieť.

Účastníkom procesu sa stalo aj občianske združenie Machnáč, ktoré vzniklo len pár týždňov po tom, čo ste avizovali návrh na vyvlastnenie. Kedy ste sa o jeho existencii dozvedeli?

Martin Zaiček: Jeho zástupcovia sa objavili na tlačovej konferencii, ktorú sme organizovali v roku 2020 v Trenčianskych Tepliciach. Odvtedy sme týchto ľudí nevideli, nechodia ani na pojednávania.

Predsedníčka združenia pani Obertová na mestskom zastupiteľstve v Trenčianskych Tepliciach počas predstavovania ich projektu pred troma rokmi povedala, že vzťah k Machnáču nemá, ale buduje si ho a ani skúsenosti s riadením domu sociálnych služieb nemá, ale tiež si ich buduje. To je všetko, čo vieme. Odvtedy sme žiadne výsledky ich práce nevideli, a ak sa niekomu s nimi podarilo spojiť, tak mu gratulujeme, lebo nám sa to nepodarilo.

Združenie avizovalo, že by chcelo v Machnáči vybudovať dom sociálnych služieb a starať sa o seniorov. Trenčianskemu úradu mali predložiť architektonickú štúdiu, ako by objekt pre tieto účely zrekonštruovali. Nebol by to realistický plán?

Martin Zaiček: Tú štúdiu sme nevideli. Chceli sme si ju pozrieť, ale úrad nám zabránil do nej nahliadnuť s argumentom ochrany osobných údajov a autorských práv. Do spisu nahliadnuť môžeme, ale nie do tejto jeho súčasti. Majiteľom Machnáča a združeniu sme adresovali aj verejné výzvy, aby svoju štúdiu zverejnili, ale to sa nestalo.

Ak ide o samotnú funkciu DSS v Machnáči, neviem si to veľmi dobre predstaviť najmä s ohľadom na dispozíciu objektu. Dvere do izieb nemajú šírku na prevoz ležiacich pacientov, veľkosť izby je 12 štvorcových metrov s úzkou chodbou a so vstavaným nábytkom. Neviem, kam by sa zmestili polohovateľné postele a ako by nimi personál manipuloval, nehovoriac o ďalších, najmä hygienických a požiarno-bezpečnostných nárokoch na takýto typ prevádzky. Vrátim sa k podstate: ide o to, prečo je táto budova hodnotná. Urobiť by sme z nej dokázali aj hypermarket, ale čo by z nej zostalo?

Bohunka Koklesová: Za pozornosť stojí, že neustále dochádza k devalvácii tejto budovy. Stále sa dá zachrániť, ale jej reálna hodnota prirodzene klesá a zároveň rastie objem práce a prostriedkov, ktoré budú nevyhnutné na jej obnovu. My sme pritom stále ochotní sadnúť si za stôl a rokovať o dohode na cene.

Aká bola posledná suma, ktorú ste majiteľom ponúkali?

Martin Zaiček: V odkupnom procese sme ponúkali 420-tisíc eur, súčasťou tejto ponuky bola aj bezprostredne susediaca parcela, ktorá nie je stavebnou parcelou. Súčasťou návrhu na vyvlastnenie táto parcela nie je, lebo nie je predmetom ohrozenia verejného záujmu, preto sme ponúkali sumu približne 392-tisíc eur. Tá sa opierala aj o znalecký posudok z februára 2021 a považujeme ju za primeranú.

Boli by ste ju schopní zaplatiť a financovať aj rekonštrukciu, ktorá môže stáť niekoľko miliónov?

Bohunka Koklesová: Áno, túto sumu máme k dispozícii. Ide o financie od viacerých externých partnerov zo súkromného sektora, ktorí sú pripravení prevziať zodpovednosť a pomôcť nám.

A ak ide o samotnú rekonštrukciu, peniaze, možno paradoxne, nie sú to, čoho by sme sa obávali. Zo začiatku sme možno mali nálepku nejakých občianskych aktivistov, ale nazdávam sa, že to bola len stratégia, ako sa na nás pozerať zhora. My sme v prvom rade odborníci a odborníčky na architektúru a kultúrne dedičstvo a vidíme, že nachádzame porozumenie aj medzi tými najlepšími, svetovo uznávanými univerzitami a inštitúciami. Dokážeme osloviť a prepájať ľudí, ktorí chápu, aký význam má náš záujem v obnove Machnáča, a cítime ich podporu. Preto veríme, že by sa nám podarilo získať aj viacero zdrojov financovania na rekonštrukciu.

Aký je váš finančný odhad rekonštrukcie?

Martin Zaiček: Obnova by mohla stáť približne 20 miliónov eur, čo je veľmi hrubý odhad, ktorý narastá v plynúcom čase. Len bezprostredná stabilizácia budovy a sanačné práce ako statické zabezpečenie objektu a jeho vysušenie by vyšli na státisíce eur.

Vyvlastnenie nie je proces, ktorý by bol nezvratný. Ak dnes napríklad štát vyvlastní pozemky pre cestu, ktorá sa napokon nepostaví, lebo sa zmenia plány, pozemok sa môže vrátiť majiteľovi. To platí aj v prípade kultúrneho dedičstva. My by sme sa s vyvlastnením zaviazali investovať a orgán verejnej správy nám môže klásť podmienky, v akom časovom horizonte máme jednotlivé ciele obnovy napĺňať.

V proteste generálnej prokuratúry je napísané, že rozhodnutia odvolacieho orgánu aj Okresného úradu v Trenčíne boli nezákonné a žiada ich zrušiť. Znamená to, že sa obnoví konanie?

Martin Zaiček: Nie. Je to iba upozornenie na nezákonné konanie, no úrady nie sú povinné protestu generálnej prokuratúry vyhovieť a riadiť sa nimi. Mal by to byť zdvihnutý prst, aby prípad prehodnotili. Od tohto momentu sa však generálna prokuratúra stáva účastníkom konania, takže o akomkoľvek ďalšom rozhodnutí, ktoré v prípade padne, sa automaticky dozvie aj generálna prokuratúra, ktorá môže podať správnu žalobu. Prípad by vtedy išiel na súd, kde by sa rozhodovalo o tom, či neboli naše práva porušené. Lenže náš záujem nie je niekde na súde v Bratislave, náš záujem je stále v Trenčianskych Tepliciach a neradi by sme sa nechali zomlieť nejakými obštrukciami.

Čo ak Okresný úrad v Trenčíne prípad neobnoví? Aký bude váš ďalší postup?

Martin Zaiček: Sme odhodlaní pokračovať. Sme presvedčení, že aktuálny majiteľ nikdy Machnáč neobnoví. Mal dosť času na to, aby ukázal o čo mu ide a ukázal akurát svoju neschopnosť v tejto veci aktívne konať. Nechceme sa nechať odradiť nejakými právnymi obštrukciami. Náš záujem nie je na súdoch v Bratislave, náš záujem je stále v Trenčianskych Tepliciach.

Bohunka Koklesová: Nevzdáme sa. Ak to bude potrebné, sme pripravení znovu podať aj návrh na vyvlastnenie. Páčilo sa mi, ako výstižne to na jednom zo stretnutí povedala Henrieta Moravčíková (teoretička architektúry – pozn. red.). Meštianske domy z obdobia renesancie či baroka sú vzácne, ale máme ich pomerne dosť, kým Machnáč je len jeden. Je to jedinečná stavba, ktorá u nás nemá alternatívu. To je to, čo sa neustále snažíme mať na zreteli. Nevieme, ako dlho to bude trvať. Možno sa musí zmeniť spôsob fungovania verejnej správy, ktorá stále funguje zabetónovaná v systéme „našich ľudí“. Nežiadame o to, aby bol Machnáč nejakou štátnou prioritou, žiadame len o to, aby mu bol priznaný status verejného záujmu, ktorý mu ako kultúrnej pamiatke prináleží.