Lodenica má 25 rokov. Chceme priniesť prierez všetkého, čo sa za ten čas u nás udialo, vraví dramaturg festivalu

Keď si začiatkom roku 1999 niekoľko piešťanských nadšencov Igor Vrábel, Peter Žák, Matej Hrubý s priateľmi zaumienilo vytvoriť na Slovensku podujatie country, folku a trampskej hudby, porovnateľné s vtedy najprestížnejším českým festivalom Zahrada, tento nápad pôsobil nereálne. Na Zahradu v tých časoch jazdili tisíce slovenských fanúšikov do Čiech. Prvé plagáty s nápisom Country Lodenica sa objavili už začiatkom leta 1999. Boli na nich mená ako bratia Nedvědovci, Žalman, Wabi Daněk, Vlasta Redl, Neřež, Kamelot, Pavel Dobeš, ale aj slovenskí zástupcovia – Marián Geišberg či Soňa Horňáková. Dovtedy na jednom podujatí na Slovensku spolu ešte nikdy nehrali.

Tradičný termín festivalu – posledný prázdninový víkend – sa napriek určitému riziku zlého počasia rýchlo stal pre mnohých symbolom príjemného ukončenia leta a do rozľahlých priestorov piešťanského kempu pri lodenici si každoročne našli cestu tisíce ľudí. Lodenica prišla ešte v roku 2008 v názve o slovo Country, no pokračovala vo svojej tradícii.

Aj romantika má však hranice. Každý festival pod holým nebom je neisté a veľmi drahé podujatie. Z tradície, dobrého mena a dávnych úspechov sa uživiť nedá. Stačilo zopár problémov a upršaných rokov. Piešťanskému festivalu sa podarilo prežiť vlastný vzor Zahradu aj vďaka organizačnej zmene. Od roku 2011 sa stal jeho novým majiteľom Dušan Drobný. Jeho agentúra Duna mala skúsenosti s organizovaním niekoľkých festivalov iných žánrov a odrazilo sa to aj na programe. Neskôr však prizvala do prípravného tímu viacerých bývalých organizátorov.

Pred tromi rokmi však musel festival opustiť svoj tradičný areál v Piešťanoch. Po rokoch poznačených covidom a hľadaní nových priestorov začne nové štvrťstoročie svojej existencie od 31. augusta do 3. septembra v kempingu Zelená voda v Novom Meste nad Váhom. O súčasnosti aj budúcnosti festivalu sa rozprávame s dramaturgom Františkom Grebečim.

Lodenica oslavuje 25 rokov, čo považujete za najdôležitejší odkaz jej doterajšej histórie?

Od svojich počiatkov sa Lodenica snažila najmä o to, že každý sa na ňu rád vracal. Verím, že to tak ostalo a platí aj po dvadsiatich piatich rokoch. Prvé deti Lodenice majú dnes 24 rokov. Takže to je druhá generácia, ktorá sa na náš festival každoročne teší.

Tí však mali Lodenicu vždy spojenú s Piešťanmi. Do areálu piešťanskej lodenice sa už festival nevráti?

To už je história. Starý areál kempingu v Piešťanoch je v hroznom stave. Už pred niekoľkými rokmi sme tušili, že tam raz skončíme. Dnes je naň smutný pohľad, škoda, že ho nechali takto zničiť, je nefunkčný a prakticky neexistuje.

V krátkom období bude festival na treťom mieste za posledné roky. Bude na Zelenej vode jej nový domov?

Verím tomu. Priestor na Zelenej vode je atraktívny, môže festivalu len pomôcť. Divák tu nájde miesto na relax, kúpanie, skvelé zázemie.

Čo vidíte ako výhodu či nevýhody areálu na Zelenej vode?

Jediné obavy mám z jeho rozlohy. Je to obrovský priestor, kde sa desaťtisíc ľudí môže stratiť. V Piešťanoch sme pri takom počte divákov boli na limite, ak ich prišlo o dvetisíc viac, posúvali sme ohrady. Kým tam bol festival takmer plný, tu bude takmer prázdny. Ja však verím ľuďom, že si Lodenicu nájdu aj v novom pôsobisku a prídu. A ide mi tu skôr o príjemné pocity divákov než o ekonomiku. Pretože ak sa divákom bude na tomto ročníku páčiť, prídu na Zelenú vodu aj o rok. A to je jediný pohľad, na ktorom by nám malo do budúcnosti záležať.

Ovplyvnilo to aj dramaturgiu a organizáciu festivalu?

Samozrejme, teším sa z toho. Pridali sme ďalšie pódium. Folkový stan, na ktorý boli v minulosti diváci zvyknutí, dostane konečne vlastný stage, ktorý nebude rušený dianím na hlavnom pódiu. Na folkovej scéne nám vždy veľmi záležalo. Bola to pre mnohých oáza, kam mohli zájsť a kde si mohli nájsť alternatívny program.

Čo sa týka dramaturgie, kládli sme dôraz najmä na 25. výročie Lodenice a chceme priniesť čo možno najširší prierez všetkého, čo sa na Lodenici za celý čas jej existencie udialo. Samozrejme, niektoré známe hviezdy z minulých rokov budú chýbať, ale prídu o rok. Nevieme obsiahnuť všetko.

Faktom však je, že v začiatkoch Lodenice bola trampská, country a folková scéna veľmi silná. Mali sme problém, koho na festival pozvať a koho nie. Dnes, po 25 rokoch, sa ponuka kvalitných účinkujúcich zúžila sotva na polovicu. Niektorí už nehrajú, niektorí nás opustili navždy. Práve spomienke na tých, ktorí ostanú navždy spojení s Lodenicou, bude venovaný spomienkový koncert vo štvrtok 31. augusta večer.

Spôsobuje úbytok kvality v týchto žánroch to, že už niekoľko rokov sa na pódiu Lodenice objavujú žánre, ktoré boli v jej začiatkoch nepredstaviteľné?

Nepomenoval by som to takto kategoricky. Nerád hudbu zadeľujem do nejakých štýlov. Pre mňa je dôležitá pesnička. Potom už závisí len od interpreta, ako ju spracuje, a zaradí ju do nejakého šuplíka, ktorý radi otvárajú jeho diváci a poslucháči. Spomínam si, že tuším v roku 2002 či 2003 bol jedným z prvý interpretov, ktorý rozprúdil debaty okolo toho, či sa hodí, alebo nehodí na Lodenicu, Pavol Hammel. Poňal však svoje vystúpenie ako pesničkár s gitarou a mnoho ľudí uznalo, že aj Hammel na Lodenicu patrí. Bola to pre mňa istá satisfakcia. Na Lodenici sa predstavilo množstvo podobných interpretov. Či už Buty, Jana Kirschner, Miro Žbirka a mnohí ďalších. Nevidím v tom nejaký veľký rozpor. Či sa pesnička tvorí pri gitare, klavíri či pri čomkoľvek, zostáva pesničkou. Z toho vychádzam. Ide mi o to, aby naše pôvodné pesničky ľudia počúvali.

Stále sa však ozývajú hlasy, ktoré to Lodenici vyčítajú, že už nie je taká, aká bola na začiatku.

Od začiatku Lodenice uplynulo 25 rokov. Za ten čas sa mnohé veci zmenili. Aj my sme sa zmenili. Lodenica nemôže byť výnimkou. Kedysi som si nevedel predstaviť, a nielen ja, aby z pódií znelo samplovanie, playbacky či ďalšie elektronické hudobné vymoženosti. Všetka muzika bola živá. Vtedy sa tak hralo. Dnes je technika neodmysliteľnou súčasťou každej hudby. Preto aj keď vyberám kapely na festival, musím ich počuť naživo. Dnes vie technika s nahrávkami urobiť hocičo.

Takže country folk a trampská Lodenica už nikdy nebude?

Myslím si, že stále je. Ale hudba, ktorú jej priaznivci v súčasnosti počúvajú, je už iná. Prečo by sme im ju nemali ponúknuť?

Kde je vaša osobná hranica toho, čo by na Lodenici ešte malo odznieť a čo nie? Jej divácke zázemie je na rozdiel od ostatných festivalov predsa len špecifické.

Príde čas, keď na Lodenici bude všetko. Stane sa z neho multižánrový festival, ale pri tom už asi nebudem. Odpoviem protiotázkou. Koho budeme prezentovať, keď zostarnú a odídu tradiční interpreti? Čo bude na Lodenici? Skončí sa? Kladiem si tie otázky už roky. Nevidím totiž nikoho, kto by ich vedel v súčasnosti nahradiť.

Nechcem nikoho vychovávať a hovoriť mu, čo má počúvať a čo nie. Divák je ten, čo si vyberá. Rozhoduje sa sám. My robíme len ponuku. Ak bude vystupovať niekto, kto ho nezaujíma, zmení pódium alebo pôjde napríklad na pivo či klobásu. Nedá sa sedieť v publiku nepretržite osem hodín Nie sme tu na to, aby sme ľudí nútili počúvať všetko, ale aby sme mu ponúkli alternatívu.

Naposledy sme sa rozprávali o Lodenici, keď oslavovala dvadsiatku. Čo všetko sa zmenilo za posledné roky?

Veľa vecí. Covid nám dal na frak, ako celej kultúre. Veľa podujatí nenávratne zmizlo. Tých zopár zurvalcov, ktorí zostali, sa trápi ďalej. Nechceme dopustiť, aby na Slovensku ostalo 10-15 kvalitných kapiel, ktoré sa budú točiť na všetkých festivaloch. Preto musíme pracovať ďalej.

Máte víziu do budúcnosti? 

Celý čas o nej hovorím. Nevidím inú cestu, len neustále ponúkať pesničky. Aby deti Lodenice, o ktorých sme hovorili na začiatku, si našli k nim vlastnú cestu. A určite bude už iná než ich rodičov. Naša robota by nemala zmysel, keby ľuďom nedávala inšpiráciu, ktorá by oslovila mladých, skúsiť napísať nejaký text či pesničku. A to je prvý, ale pritom veľmi malý krôčik na pódium Lodenice.

Dvadsaťpäť rokov je dlhý čas. Splnila Lodenica vaše predstavy z jej začiatkov?

Nebol som priamo pri vzniku festivalu. Pridal som sa k partii, ktorá ju vtedy organizovala, postupne ako konzultant až po dvoch-troch rokoch. Roky bola Lodenica štýlovo vyhranená. Vtedy bolo ľahké program vyskladať. V prvých rokoch po revolúcii sa začala objavovať na koncertoch hudba dovtedy komunistami zakazovaná, potláčaná. Mnohí interpreti dostali priestor ukázať sa na verejnosti či v médiách. A bolo ich veľa. Dnes však musíme vyjsť z toho, čo ostalo v ponuke.

Či Lodenica splnila moje predstavy? Nedovolím si povedať, že áno. V jej začiatkoch som ich mal určite iné. Ale nie je podstatné, či splní moje očakávania. Dôležité je, aby Lodenica splnila ľuďom ich predstavy a očakávania. O to sa snažíme, aby sa festivale cítili pohodlne a aby sa naň radi vracali.