Prečo starí Slováci nežili v praveku

Autor je vysokoškolský pedagóg

Ľudí vždy zaujímali prvopočiatky všetkého. Preto náboženstvá vymýšľali príbehy o vzniku sveta, ľudstva, či národov. Univerzálnym rozprávaním o vzniku národov je napokon aj Biblia, v ktorej sa dočítame, ako ľudia boli kedysi jedným národom, pretože mali jeden jazyk. A keďže sa rozhodli stavať babylonskú vežu, Boh im poplietol jazyky. Ľudia tak vežu neboli schopní dokončiť a vznikli národy (Gn 11, 1-9).

Pre každé stredoveké etnikum, ktorého členovia sa nechali pokrstiť a zoznámili sa s Bibliou, bolo nájsť samého seba pri babylonskej veži otázkou cti. Nebolo to jednoduché, pretože týchto národov bolo podľa stredovekej tradície iba sedemdesiatdva, takže tým vznikla medzi staviteľmi Babylonu mierna tlačenica. Úspešní v hľadaní svojho biblického pôvodu boli napríklad stredovekí Česi. Aj preto si z nich uťahoval Aeneas Sylvius Piccolomini (1405 – 1464, od r. 1458 ako pápež Pius II.), že kým Frankovia svoj pôvod odvodzovali (len) od Trójanov, Česi rovno od babylonskej veže, a poradil im, aby radšej odvodzovali svoj pôvod z lona Evy.

Na starobylosti záleží

Z vyššie povedaného je zrejmé, že čím je „história“ národa starobylejšia, tým mala vyššiu vážnosť a legitimitu oproti ostatným. Viditeľné to bolo v 19. storočí, keď naplno prepukla hra na to, „kto tu bol skôr“. Maďari sa napríklad snažili predbehnúť Slovákov poukazom na náš údajný husitský pôvod (15. storočie, oproti príchodu Maďarov na konci 9. storočia), čo, samozrejme, nezostalo bez reakcie z opačnej strany.

Podobný spor sa rozhorel v susednom Česku, kde si niektorí miestni Nemci vymysleli, že sú potomkami Markomanov zo začiatku nášho letopočtu, a nie nemeckých prisťahovalcov z vrcholného stredoveku. Z toho by, samozrejme, vyplývalo, že českí Nemci boli v Čechách a na Morave pred Slovanmi.

Tieto a podobné „teórie“ trpeli predovšetkým metodologicky. Učenci sa opierali o prvoplánové slovné asociácie (napríklad Bohemus – Čech – je od slova Boh), či miešali stredoveké a staroveké etniká s podobne znejúcimi názvami dohromady. Bolo vidieť, že učenec si najskôr stanovil cieľ, a ten začali všemožne dokazovať.

Majster

Skutočným majstrom sa však stal nemecký archeológ Gustaf Kossina (1858 – 1931), ktorý etniká spojil s pravekými archeologickými kultúrami, pričom, samozrejme, ako nemecký nacionalista uprednostňoval stotožňovanie vyspelých pravekých kultúr s Germánmi. Jeho „metodológiu“ síce Nemci po druhej svetovej vojne zavrhli, ale poľský archeológ Józef Kostrzewski (1885 – 1869) ju „úspešne“ aplikoval tak, že stotožnil nositeľov lužickej kultúry s Praslovanmi. Pravlasť pravekých Slovanov tak objavil, čuduj sa svete, v Poľsku.

Z toho vlastne vyplýva, že ak dnes objavíme na pultoch kníhkupectiev knihy hľadajúce pôvod Slovákov v praveku, nie je to nič nové pod slnkom. Autori týchto kníh opakujú už tisíckrát odmietnuté metodologické postupy a predvádzajú tak kondenzovanú pavedu.

Preto treba zopakovať, že archeologická (materiálna) kultúra nie je prejavom etnicity. O našej súčasnej etnicite (povedzme slovenskej) nevypovedá nič naše pôvodom čínske oblečenie, ktoré nosíme, české pivo, ktoré pijeme, či nemecké auto, ktorým sa vozíme (pokiaľ nejaké auto máme). Materiálna kultúra je odrazom rôznych faktorov, predovšetkým však istého všeobecného vkusu, ktorý sa vo vzdialenej minulosti prejavoval trendmi vo vyzdobovaní keramiky, umeleckým spracovaním šperku, či istým typom oblečenia. Tieto artefakty nepochybne mohli mať svoju sociálnu funkciu, no predstava, že etnicitu starých Slovanov môžeme definovať pomocou nevábnych sivých nádob zo 6. storočia, nazývaných pražský typ, je jednoducho absurdná. Ešte absurdnejšie je potom hľadať materiálnych (a tým aj etnických) predchodcov nádob pražského typu a archeológovia tieto pokusy už poväčšinou vzdali.

Veneti

Obvyklým problémom pre tých, ktorí kladú dejiny Slovanov (Slovenov) do praveku, je označenie Veneti, ktoré pre Slovanov použil byzantský autor Jordanes v 6. storočí. Toto pomenovanie poznáme aj zo skoršieho obdobia, mnohých autorov to preto zvádza k tomu, aby aj týchto skorších Venetov označili za Slovanov. Pritom ani nevieme, či označenie Veneti používali sami Slovania, alebo im tento názov prisúdil Jordanes. Je pritom očividné, že napríklad severoitalskí Veneti, od ktorých pochádza pomenovanie pre Benátsko, akiste Slovanmi neboli.

Korunou problému však je definícia národa. Pre hľadačov „tajných“ dejín Slovákov je príznačné, že národ je pre nich objektívna veličina, ktorú môžeme skúmať na základe jazyka, náboženstva či materiálnej kultúry. Nechcú vidieť, že príslušníci viacerých etník buď nemali „svoj“ vlastný jazyk (napríklad viaceré včasnostredoveké slovanské etniká používali zrejme spoločný jazyk), alebo hovorili viacerými. Náboženské predstavy a materiálna kultúra taktiež prekračovali etnické hranice.

V skutočnosti je etnicita daná len spoločenským vedomím: národ je vtedy národom, pokiaľ si to jeho príslušníci uvedomujú. Takýto národ si musí dať názov – národ bez mena neexistuje – a musí sa jasne odlíšiť od ostatných národov. Keďže z praveku písomné pramene nepoznáme, je skúmanie etnicity tohto obdobia vlastne nemožné.

Aj preto je žiaduce, aby sme aj my dnes dokázali niečo podobné ako stredoveký Piccolomini, keď ironizoval mýtus o Čechoch stavajúcich babylonskú vežu. A aby sme sa nebáli povedať: „zamlčané“ a „tajné“ dejiny sú paveda.