Spolupracujúci obvinený Suchoba: Musel som uplácať. Percento, protislužba, subdodávka – bolo to rôzne (+ video)

Podnikateľ Michal Suchoba ako spolupracujúci obvinený prehovoril o tom, ako jeho firma získala za vlády Roberta Fica zákazku na finančnej správe. Jeho výpovede pred vyšetrovateľmi aj na súde potvrdili korupciu na najvyšších miestach. Suchoba v rozhovore hovorí:

• či na Slovensku dokázal získať štátnu zákazku bez toho, aby uplácal;
• ako rozmýšľal nad tým, keď dostával pri biznise so štátom korupčné ponuky, a prečo bol ochotný na ne pristať;
• o paradoxe, že keď chcel bojovať proti daňovým podvodom, musel uplácať;
• aký veľký bol vplyv podnikateľa Jozefa Brhela a prečo sa stretával aj s Marianom Kočnerom;
• ako ho zadržali v Dubaji a prečo sa rozhodol, že bude obvinený spolupracujúci, a kde teraz vidí svoju budúcnosť.

Z akých trestných činov ste aktuálne obvinený? 

Sú tri známe kauzy: Očistec, Mýtnik a Daniari. V Očistci som vylúčený na samostatné konanie, vypovedal som ako svedok, v Mýtniku detto. Daniari prebiehajú, tam som obvinený pre korupciu.

Pred súdom ste zatiaľ vypovedali len v kauze Mýtnik, je to tak?

Mýtnik je rozdelený na viac častí a pred súdom som bol v dvoch častiach. Podmienky pri spolupracujúcom obvinenom sú veľmi jasné – musí hovoriť pravdu, priznať sa k všetkému, čo spáchal, a spolupracovať. Ak orgány činné v trestnom konaní chcú, aby prišiel vypovedať na políciu alebo na súd, tak to musí splniť. Nepoznáte deň alebo hodinu, kedy príde predvolanie na výsluch alebo na súd.

Ste Bratislavčan, ako by ste opísali svoje študentské roky?

Som Dúbravčan, Základná škola Júliusa Fučíka, čo bola škola s rozšíreným vyučovacím jazykom nemeckým. Viem slušne po nemecky, a keďže som mal šťastie, že relatívne celkom dobre rozumiem prírodným vedám, tak som sa zúčastňoval na rôznych matematických, fyzikálnych olympiádach.

Boli ste jednotkár. 

Prijatie na Gymnázium Jura Hronca, čo bola dobrá škola, bolo bez prijímačiek. Nepamätám si, či preto, že som robil olympiády, alebo som mal samé jednotky. Škola mi nikdy nerobila problém, takže som sa mohol venovať rôznym krúžkom. Rodičia ma tlačili ešte do ďalšej nemčiny, veľa som športoval, hrával som súťažne futbal, kajaky, stolný tenis, tenis. Som socialistické dieťa, každý rok som chodil do trojtýždňového tábora. Keď som bol starší, tak aj na jarný lyžiarsky.

Mali ste známych spolužiakov?

Keď som v roku 1988 prišiel na gymnázium, tak môj prvý pocit z 37 spolužiakov bol, že 36 z nich bolo neskutočne múdrych. Bola to výberová trieda z tých, ktorí robili matematicko-fyzikálne olympiády. Bola to čistá intelektuálna výzva. Išlo o veľmi, veľmi náročnú školu, aj pokiaľ ide o učiteľov, nikto vám nič nedaroval. Chodilo tam veľa politikov, veľmi úspešných podnikateľov, desiatky.

Kam ste išli na vysokú školu?

Pokračoval som v rôznych olympiádach a medzinárodných súťažiach aj na strednej škole. To malo za následok, že v takej skupinke sme mali v štvrtej triede individuálny študijný plán a chodili sme na niektoré prednášky na Matematicko-fyzikálnu fakultu Univerzity Komenského. Dostal som štipendium na slušnej vysokej škole v Spojených štátoch, ale vrátil som sa, pretože mi nevyhovoval ich životný štýl. Následne som začal študovať na STU a na Ekonomickej univerzite v Bratislave – paralelne obe školy naraz – a po prvej triede sme so spolužiačkou založili prvú firmu. Potom to už išlo ďalej.

Čiže sa vám začalo dariť?

Dariť znamená, že pracujete, vykonávate nejakú činnosť a to, čo robíte, je buď unikátne, alebo dobre ohodnotené. Vtedy dostávate viac peňazí ako v normálnej práci. Mal som veľkú výhodu, že som mal veľmi dobré znalosti nemčiny a angličtiny. Vybral si ma jeden manažér zahraničnej firmy, ktorá sa vtedy volala Digital Equipment a vytiahol ma do nadnárodných štruktúr, následne som začal pracovať aj pre českú pobočku. Zabezpečoval som prepojenie medzi zahraničnými expertmi, ktorí prišli na Slovensko alebo do Českej republiky, a slovenským manažmentom. Už vtedy som mal nadštandardné príjmy.

Kedy ste spravili prvý biznis so štátom?

Určite prvých desať rokov, čo som pracoval, žiadny biznis so štátom nebol. Následne som sa zamestnal v najväčšej softvérovej spoločnosti, robila informačné systémy pre veľké banky v Česku a na Slovensku. Napriek tomu, že banky boli štátne, tak primárny kontakt so štátom som nemal. Bol som odborný pracovník a nie ten, kto ten biznis dohadzoval. Prvé veľké štátne zákazky sme získali v konzultačnej firme, ktorú som založil so spolužiačkou. Za prvej Dzurindovej vlády sme začali robiť veľké reštrukturalizácie ministerstiev, procesné, funkčné alebo IT audity. V prvých desiatich rokoch 21. storočia to pokračovalo nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Robili sme napríklad veľký reštrukturalizačný audit pre Ministerstvo obrany Českej republiky. Dobrá skúsenosť zo Slovenska prešla aj do zahraničia.

Zažili ste taký biznis so štátom, že ste pri tom nemuseli uplácať?

Zadefinujme si, čo je to uplácať. Uplácať je to, že by som napríklad v roku 2019 prišiel za vami, že vám dám 20-tisíc eur a, prosím, nepublikujte článok o mojom rozhovore s Kočnerom, ktorý si nahral, a ako prvá ste ho zverejnili. Keď za vami príde niekto zo štátu, z ministerstva a vypýta si peniaze, vy mu vo výsledku musíte povedať áno, lebo je to váš klient. Zrealizujete tú korupciu. To znamená: áno, je to korupcia, súhlasím. Len sa pýtam, či je taká prvoplánová, že ponúknete a niečo dostanete. Je to pohľad na vec. Ale aby som odpovedal na vašu otázku, či sa to dá. V posledných rokoch sa rozbehli takzvané aukcie. Ak v nej máte viac ako päť uchádzačov, tak sa už s nimi neviete dohodnúť. Vtedy sa už nedá podplácať, už od vás nikto nebude chcieť nejakú formu kompenzácie, protislužby, ktorá sa dá definovať ako uplácanie. Čím viac súťaž otvoríte, tým viac je to nekorupčné.

O korupcii hovoríte, že je to pohľad na vec. Ako ste sa na to pozerali vy? Hovorilo sa, že v tejto krajine sa nedali ani lyžičky obstarať bez úplatku. Akou formou ste uplácali?

O všetkých veciach relatívne detailne vypovedám. Či sa dalo niečo obstarať bez úplatku? Myslím si, že nedalo. Aj v Mýtniku sa hovorí o tom, že predstavitelia finančnej správy museli niekde reportovať všetky obstarávania: malé, stredné aj veľké. A reportovali to do súkromného sektora niekomu, kto by k tomu nemal mať žiaden prístup.

Ako sa dá prísť k hotovosti, keď potrebujete úplatok?

Forma úplatku je rôzna. Poviem najjednoduchšiu. Nie je to tak dávno, čo rôzni dodávatelia medicínskych potrieb organizovali rôzne konferencie vo veľkých metropolách, a preto majú veľké metropoly veľa konferenčných miestností. Prídete na poldňovú konferenciu a máte päťdňovú dovolenku. Je to korupcia alebo nie je? Zaplatí to Všeobecná zdravotná poisťovňa vo forme ceny lieku, prístroja, náhradného kĺbu. Je aj úplne hulvátska korupcia, keď niekomu donesiete peniaze. Potom napríklad rôzne formy marketingových subdodávok. Niekto vám vyfakturuje marketingovú subdodávku, ktorá je nadhodnotená, a následne vám donesie „keš“. Je to všeobecne známe, akým spôsobom sa to dalo robiť. Čínska práčka bola presne to isté. Nerobila nič iné len to, že bezhotovostné peniaze na účte vedela pretransformovať na hotovostné a následne sa niekde distribuovali.

Vy ste vlastne robili už pre vlády Mikuláša Dzurindu?

Áno, boli koaličné, takže sme robili aj pre iných predstaviteľov koaličnej vlády.

Nebolo to vtedy rozdelené tak, že tí „modrí“ mali svojich podnikateľov a „červení“ svojich? Ako sa stalo, že ste najprv robili pre vlády Dzurindu a potom pre vlády Fica? 

Vždy sme dokázali ľudí presvedčiť svojimi nápadmi.

Alebo úplatkami.

Určite nie. Nikdy som nepredával počítače. Vždy sme štátu dodávali niečo unikátne. Napríklad reštrukturalizáciu, zlučovanie colného a daňového riaditeľstva do finančnej správy. To nie je tak, že prídete za niekým a poviete: Ahoj, Mark, dám ti z tejto 1,5-miliónovej zákazky desať percent a budem to robiť. Keď to neviete robiť, tak vám tú zákazku nikto nedá. Najprv musíte mať schopnosť presvedčiť človeka, aké sú benefity danej zákazky. Potom príde deň D a vypýta si nejaké percento, protislužbu, subdodávku. Bolo to rôzne, je to rôzne. Potvrdzuje to, že na Slovensku to máme istým spôsobom vryté v DNA; je to súčasťou našej podnikateľskej kultúry robenia so štátom a asi to nie je správne. Teraz je otázka, ako je to vo svete.

Asi to nie je správne?

Nie je to správne, samozrejme. Keď je to súčasťou fungovania spoločnosti, tak sa môžete buď prispôsobiť, alebo emigrovať, alebo proti tomu bojovať. Ako IT dodávateľ môžem proti tomu bojovať iba tak, že to nebudem robiť. V tej chvíli to bude robiť niekto iný, kto s tým nebude mať problém. Spoločnosť Alexis počas môjho pôsobenia realizovala alebo ešte stále robí informačné systémy aj v iných krajinách EÚ. V tých iných krajinách to išlo absolútne bez úplatku, to znamená, že nula. Podpísali sme kontrakt a nikdy sme nikoho nestretli. Spravili súťaž, niektorá bola robená aj aukciou, dali sme najnižšiu cenu, prišiel kontrakt, ktorý bol podpísaný. A potom máme skúsenosti s inými súťažami v iných krajinách, tiež v EÚ, ale smerom na východ a na juh a tam je to úplný štandard. Vyhodia vás zo súťaže a ani vám nezdôvodnia, že ju utajili, tak ako to bolo na Slovensku. Ani neviete, kto to vyhral, ani za akú sumu. Sú rôzne formy, ako dosiahnuť to, aby to vyhrala firma, ktorá je blízka zadávateľovi alebo verejnému obstarávateľovi.

Keď ste zistili, ako to funguje, že úplatky sú samozrejmosť, nenapadlo vám: toto nechcem robiť a idem sa venovať niečomu inému?

Nemyslím si, že to odo mňa vyznie úprimne. Nie som ten správny človek, aby som teraz hovoril – jasné, že mi to napadlo. V roku 2017 sme sa rozhodli, že už nebudeme ďalej pôsobiť v tejto krajine, lebo je to náročné. Robiť tu biznis je ťažké, neštandardné, rizikové a sú iné krajiny, kde je trh oveľa väčší a kde to je rádovo slušnejšie. Ale k všetkému treba dospieť. Keď realizujete projekty, ktoré ste vymysleli, sú vaším dieťaťom, tak sa nezamýšľate nad tým, čo sa vám môže stať. Hovorím o minulosti. Dnes? Neexistuje nič, čo by sa dalo vymeniť za slobodu. Dnes uplácať alebo distribuovať nejaké finančné prostriedky, čo vás môže dobehnúť, je pre mňa nemysliteľné.

Vy ste si vtedy mysleli, že vás to nikdy nemôže dobehnúť? Mali ste istotu?

To nie je otázka istoty, ale toho, že nemáte informácie. Orgány činné v trestnom konaní majú vo forme spolupracujúcich obvinených jeden neskutočne silný nástroj. To znamená, že som v minulosti niekomu dal peniaze na základe jeho výzvy a ten istý človek sa stal spolupracujúcim obvineným, čo by som nikdy neočakával. Keď ste spravili trestný čin korupcie, tak neviete dňa ani hodiny. Napriek tomu, že to máte vo svojom vnútri morálne odôvodnené, že on si ich vypýtal a vy ste to museli spraviť. Chápete?

Takto ste si to odôvodňovali?

Áno. Nie je to správne, bola to hlúposť a nie je to ani ospravedlnenie. Nie je to tak, že sa chcem teraz vyviniť, bolo to nedomyslené. Ten človek vás jednoducho natrie a ste presne tam, kde ste nechceli byť. Znamená to, že vás to dobehlo, toto vás môže dobehnúť hocikedy. Ale to som zistil spôsobom, ktorým som to nikdy zistiť nechcel.

Viete povedať, kedy bol prvý úplatok?

Prvýkrát si nepamätám. Neviem povedať, že toto bolo prvýkrát a zostal som v šoku.

Bolo toho tak veľa a bolo to také samozrejmé, že to nemáte zadefinované. 

Bolo to také samozrejmé, že to nemám zadefinované.

Ani raz ste sa nezamysleli nad tým, že by ste to, že si nejaký štátny úradník vypýtal úplatok, oznámili na polícii?

Neviem si to dobre predstaviť. Ako by sa to realizovalo? To sa nedá spraviť.

Prečo? Nástroje v polícii na to boli už vtedy. 

Jednak vás to absolútne zlikviduje na trhu. Nikdy v živote už nebudete nič robiť a nič dodávať. Môžete sa odsťahovať. Presne to isté, čo môžem urobiť teraz. Systém, ktorý existoval, vás vytlačí. Určite sa to stalo, že to niekto oznámil, ale nemám takú vedomosť. Nie som si istý, aká bola ďalšia životná cesta ľudí, ktorí to urobili. Či boli na Slovensku oslavovaní ako whistlebloweri alebo zatratení. Pokojne sa to dá nazvať oportunizmom. Neurobil by som to preto, lebo vo výsledku z toho neviete vyjsť ako čistý človek alebo ako niekto, kto je chápaný v tom zmysle, že urobil niečo správne.

Na súde ste vypovedali, že keď ste mali získať zákazku na finančnej správe a presvedčili ste vtedajšieho prezidenta finančnej správy Františka Imreczeho, že je to dobrý nápad, tak ste museli ísť ešte za pánom Brhelom. Prečo za Jozefom Brhelom? Kto bol Brhel v celom systéme? 

Prečo za pánom Brhelom? Lebo mi to Fero Imrecze povedal, že mám ísť za ním. Keby mi povedal, aby som išiel za niekým iným, tak idem za niekým iným. Pýtate sa, kto bol pán Jozef Brhel starší. Pohybujem sa na trhu, ktorý musíte vedieť čítať, musíte rozumieť siločiaram a chápať, kto je kto. O Jozefovi Brhelovi staršom bolo veľa popísané a neviem, či viem k tomuto opisu sám prispieť nejakou svetobornou informáciou. Môj súkromný názor je, že pán Brhel bol po premiérovi v „TOP 3“ najsilnejší človek na Slovensku.

A bol až po premiérovi?

To by bolo asi na mnohohodinovú debatu a neviem, či to niekto dokáže odmerať.

Brhel vám povedal, že ak chcete zákazku, tak mu máte dať koľko percent z vašej firmy?

Na začiatku to bolo 60 a po veľmi emotívnych rozhovoroch sme dospeli k 50 percentám.

Prečo to bolo pre vás emotívne?

K mojim firmám a projektom mám otcovský prístup. Je to niečo, čo budujete „iks“ rokov, dávate do toho svoju dušu, know-how, intelekt, kreativitu, a zrazu niekto príde a odcvakne si 50 percent bez toho, aby niečo doniesol. Nepovažujem to za fér.

Ale nemuseli ste to predsa urobiť. 

Veľmi správny pohľad. Nemusel.

Prečo ste to urobili?

Nebola iná možnosť.

Bola. Nemuseli ste mať zákazku na finančnej správe. 

Myslím si, že aj na súde som povedal, že to bolo dobrovoľné rozhodnutie. Boli mi zadefinované dve cesty – budeš robiť na finančnej správe a dáš mi 50 percent, druhá cesta bola: nebudeš robiť na finančnej správe. Človek musí spraviť rozhodnutie, nebola žiadna iná tretia cesta. Keď sa dostanete na križovatku, dáte si to na váhy. Na jednej strane nemáte nič a všetko, čo ste dovtedy investovali, vyjde navnivoč, pretože sú to informačné systémy, ktoré neviete predať inému súkromnému podniku. Túto digitálnu transformáciu, inováciu, boj proti daňovým podvodom viete spraviť iba na Slovensku.

Vy ste vlastne uplácali, aby ste mohli bojovať proti daňovým podvodom?

Vyznieva to neskutočne, komicky, ale neviem, či je to komické, smutné alebo čisto katastrofálne. Dá sa to takto opísať a interpretovať.

Hovoríte o sebe ako o šikovnom človeku, študentovi, ktorý vyhrával olympiády. Prečo niekto, kto má dobrý mozog a vie pracovať, spadne do toho, že odovzdá polovicu svojej firmy Brhelovi a ešte to aj beriete emotívne?

Lebo žijete na Slovensku, respektíve v danej dobe som tu chcel žiť. Máte tu svoju sociálnu bublinu, zázemie a ste s krajinou nejakým spôsobom zviazaný. Slovenský trh je veľmi malý. Ak dám do toho trochu ekonomickej teórie, tak sa to volá utilizácia zdrojov. Chcete utilizovať zdroje, aby ste mali najlepší benefit. A robíte niečo, čo nerobí niekto iný. Baví ma robiť nové veci, nebaví ma robiť veci, ktoré robí ďalších 50 ľudí.

Dobre ste zarábali, darilo sa vám, ale chceli ste ešte viac. Neboli ste len nenásytný?

To nie je otázka zarábania ešte viac. Každý a špeciálne muži majú túžbu niečo vybudovať. Máme motiváciu sa niekam dostať. V informačných systémoch, v digitálnej transformácii, v moderných metódach boja proti daňovým podvodom som videl veľkú príležitosť a aj dnes ju celosvetovo vidím. Na svete máme viac ako sto krajín, z nich možno menej ako desať percent má dobre vyriešenú daňovú správu. Príležitosť je veľmi veľká a musíte niekde začať. Tam, kde ste doma. Nemôžete začať niekde inde. Či to je alebo nie je nenásytnosť, je relatívne. Porovnám to so zážitkom z cely predbežného zadržania. Zistíte, že sa potešíte, keď dostanete jedno jablko. Všetko ostatné je len ryža a mäso a ráno len chlieb a čaj. Na to, aby ste prežili, potrebujete veľmi málo. Či chcete viac, je veľmi relatívne.

Chceli ste viac?

Chcete budovať. Keby ľudia nemali “drajv”, tak sa nedostaneme na Mesiac a Musk nerobí to, čo robí. Je to prirodzená vlastnosť ľudí vždy sa dostať niekam ďalej. Nie je to len o peniazoch, chcete si niečo dokázať. Keď sme vyhrali prvý projekt v zahraničí, alebo keď som bol veľmi dávno poradcom premiéra a ministra financií v Belehrade a podarilo sa mi niečo presadiť, tak ma to potešilo.

V Belehrade ste asi tiež museli podplácať, nie? 

Nie. Bol to konzultačný projekt, kde ma platila Európska únia a pracoval som ako platený poradca.

Do akej miery sú za systém, ktorý tu fungoval, zodpovední politici? Vy vypovedáte aj o sprostredkovaní úplatku pre Petra Pellegriniho. Stretli ste sa s politikom, ktorý nechcel úplatok?

S politikmi som sa na tému úplatkov nestretával, ani Peter Pellegrini si určite odo mňa nikdy nič v živote nevypýtal. Je to vec pohľadu, či sú za to zodpovední politici alebo systém, ale ten systém vytvárajú politici. A či som sa stretol s politikmi, ktorým to nesršalo z očí? Ježišmária! Na západ od Slovenska je to úplný štandard, nemajú to v kultúre, ani v DNA. Berú to ako službu ľuďom a chcú spraviť naozaj niečo dobré. Nedá sa generalizovať.

Do akej miery je to aj zodpovednosť podnikateľov, že sú ochotní na to pristúpiť a podplácajú?

Nie som si istý, či budem s týmto názorom populárny, ale uvedomte si, že biznismen to nakoniec dáva zo svojho vrecka. Ak vyhráte v aukcii s najnižšou cenou, tak vaša zisková marža je taká nízka, že to dávate zo svojho zisku. Problém korupcie je, že je dramaticky neefektívna. Zvyšuje náklady verejných statkov. Predstavte si, že kilometer diaľnic postavíte za miliardu korún. Ale dá sa to postaviť za 750 miliónov. 250 miliónov je neefektivita alebo korupcia a vo výsledku je to o 250 metrov menej z diaľnice. Preto sa verejné stavby nestavajú efektívne, stoja neskutočne veľa peňazí. O tom to celé je.

Ako si vysvetľujete, že to ľuďom neprekáža a že tých politikov volia?

Ľudia tomu nerozumejú. Bez toho, aby som prekročil rámec slušnosti, tak je taká definícia, že na Slovensku rozumie konceptu fungovania DPH päť ľudí. Bežný človek si nevie predstaviť, čo znamená postaviť most cez Dunaj. Nevieme ani povedať, prečo jedno maslo stojí 3,50 a berieme to ako fakt. Ľudia sa nad dôvodmi nezamýšľajú.

Už ste spomínali váš rozhovor s Marianom Kočnerom, ktorý sme zverejnili v roku 2019 a ktorý sa našiel v jeho mobile pri vyšetrovaní vraždy Jána Kuciaka. Vtedy ste prišli za ním a vysvetľovali mu, že Daniel Čech z finančnej správy chce od neho úplatok za to, že zahladí nejaké jeho daňové podvody. Kto bol pre vás Marian Kočner?

Mariana Kočnera poznám určite viac ako dvadsať rokov, od 90. rokov. Bol v danej dobe jedným z najbystrejších, najmúdrejších a najrozhľadenejších ľudí na Slovensku. Nikto nemal lepšie informácie ako on, bol studnicou informácií. Stretli sme sa tak trikrát ročne. Nechodil som s ním žúrovať, ani na Donovaly. Vždy to bol vzťah o tom, že sme si dali kávu a vymenili si informácie.

A občas ste od neho pýtali úplatky?

To nie je správna interpretácia toho rozhovoru. Ten rozhovor bol o niečom inom. Mal som mu pretlmočiť nejakú informáciu, to som urobil. Žiadne úplatky s touto informáciou neboli spojené. Tiež je to niečo, kde vypovedám a nerád by som zachádzal do detailov.

Kde vás zastihla informácia, že aj vás sa bude týkať veľké vyšetrovanie?

Je to niečo, na čo sa nedá pripraviť, netušil som to. V kontexte dnešných znalostí som to tušiť mohol, ale nebolo to tak. Zastihlo ma to v Spojených arabských emirátoch, kde žijem posledné štyri roky alebo už päť a bol to absolútny šok. Predtým som nebol obvinený, obžalovaný, ani odsúdený, nemal som žiadne kontakty na trestných právnikov, poznal som jedného, ktorý mi bol odporučený v kontexte tej Kočnerovej nahrávky. Absolútne som nevedel, ako sa reaguje, komu máte zavolať. V deň D som si prečítal uznesenie o vznesení obvinenia, že konateľka firmy Alexis bola zadržaná, aj ďalší ľudia ako pán Brhel, Imrecze a tak ďalej. Potom to už išlo rýchlo. Pamätám si to ako dnes. Bol pondelok, viezol som dcéru do škôlky a zrazu za sebou vidím neoznačené auto blikajúce prednými reflektormi. Zastavil som, vystúpili dvaja neuniformovaní muži, ukázali mi preukazy a povedali, že pôjdem s nimi. Opýtal som sa, či môžem odviezť dieťa do škôlky, ale povedali, že nie, že mám zavolať niekoho, kto ho odvezie. To už som vedel, že to nie je dobrá situácia. Prišla moja manželka, so slzami sme sa rozlúčili. Sadol som do auta a skončil som v kancelárii Interpolu. Povedali mi, čo sa deje, že musí prebehnúť istý proces, dali ma do výťahu, zviezli o tri poschodia nižšie a keď sa za vami zatvoria železné dvere, tak pochopíte, že to je konečná.

Koľko ste tam boli?

Tri dni. Ešte predtým ma zobrali na covid test, bol január 2021 a covid zúril na celom svete. Čakal som na rozhovor s prokurátorom, na ktorý ma zobrali tretí deň. Vysvetlil mi, že Slovenská republika veľmi chce, aby som sa vrátil na Slovensko, vyčíslená škoda je 160 miliónov dolárov. Povedal som, že mám záujem to vysvetliť, určili kauciu, zákaz cestovania a dostal som tri mesiace na to, aby som vyriešil tento svoj problém. Potom že začne vydávací proces.

Ako to, že vás takto v Dubaji zadržali a Miroslava Výboha nie?

Neviem nič o pánovi Výbohovi. Myslím si, že ja som zažil štandardný proces a nedá sa to preskočiť. Nepočul som, že by sa to dalo vybaviť. Neprišiel som do styku s nikým, kto by mi to ponúkol. Neviem si predstaviť, ako by som sa zobúdzal každé ráno s tým, že ma zastavia, keď idem s dcérou do škôlky. Nedokážete žiť s tým, že pred niečím utekáte.

Čo nasledovalo ďalej? Čo vám radili právnici?

Ten jediný trestný právnik, ktorého som poznal, mi radil, aby som konvertoval a nikam sa nevracal.

Kto to bol?

Nebudem hovoriť jeho meno, slovenský advokát. Keď mi to spomínal každý deň a v každej našej komunikácii, že nikam sa nevracaj a konvertuj, lebo potom ťa nevydajú, tak som začal hľadať niečo ako druhý názor. Ale zase, nevedel som, komu zavolať. Nemal som zoznam trestných právnikov. Vo firmách som používal jedného, dvoch, troch komerčných právnikov. Našťastie cez kamarátov som sa dostal k pani doktorke Valkovej, začal som komunikovať s jej právnym tímom, s ktorým sme rozoberali všetky možnosti. Máte tri – bojovať o nevinu, priznať sa a priznať sa a spolupracovať, lebo to považujete za správne. Boli to hodiny telefonátov. Rozoberali sme každú z týchto možností, aj tú nevinu. Že či to, čo som za tých „iks“ rokov vykonal, dokážem ubrániť. Vedel som, že v deň D sa musím rozhodnúť. Tri mesiace, ktoré mi dal prokurátor, aby som to vyriešil, ubehli veľmi rýchlo. Urobil som rozhodnutie, bol som vypovedať na ambasáde Slovenskej republiky v Abú Dabí a začalo sa to, čo prežívam doteraz.

Prečo ste nešli na nevinu, ale rozhodli ste sa spolupracovať? 

Uznesenie o vznesení obvinenia z januára 2021 je postavené na výpovedi troch ľudí: Dana Čecha, Laja Makóa a Martina Fleischera. Dano Čech a Lajo Makó boli najbližší spolupracovníci Fera Imreczeho, ktorí vedeli úplne o všetkom. Vedel som, čo som s nimi spravil, aké sme mali interakcie. Keďže boli spolupracujúci obvinení, ktorí musia povedať všetko, nesmú klamať, tak som si nevedel predstaviť, že sedím v miestnosti, pozeráme sa na stenu za vami, je biela, ale ja by som hovoril, že je červená. Keď idete na nevinu, tak klamete, lebo vy viete, čo ste spravili, čo sa udialo. Ja viem, koľko peňazí som dal Danovi Čechovi a akú som mal interakciu s Lajom Makóom.

Ale tí ďalší obvinení tvrdia, že sú nevinní. Ako si to vysvetľujete?

Je to ich rozhodnutie. Človek robí denne 25-tisíc rozhodnutí, niektoré sú racionálne a niektoré iracionálne. Vždy sa snažíte robiť racionálne rozhodnutia. Nie je to o tom, že cesta, ktorú si vyberiete, je ľahká. To, čo zažíva každý spolupracujúci obvinený, je všetko, len nie ľahké. Je to čistá katastrofa.

V čom?

276 otázok v rámci svedeckej výpovede na Špecializovanom trestnom súde v Banskej Bystrici od advokátov obžalovaných, ktorých cieľom je vás spochybniť. Články v novinách, otázky, sledovanie, likvidácia všetkého, čo je okolo vás, samotný stres.

Tí obvinení a aj niektorí politici tvrdia, že spolupracujúci obvinení, aj vy, vypovedáte z donútenia, že vám to niekto nadiktoval. Dá sa to? 

Neviem hypoteticky odpovedať. Keď človek klame vo výpovedi, tak si myslím, že sa to nakoniec aj tak zistí. Keď máte niečo naučené a hovoríte to vždy rovnako, tak je to jeden z identifikátorov, že to máte naučené. Ak je tam istá úroveň variability, je tam nejaká možnosť, že ste to zažili. Nezažil som, že by ma nejaký orgán do niečoho nútil. Nedokážem posúdiť, čo prebieha v hlave niekoho iného, môžem hovoriť iba o svojej vlastnej skúsenosti.

Na pojednávanie do Banskej Bystrice si advokáti zavolali aj psychológa, aby vás pozoroval. Aká to bola skúsenosť?

Tomu psychológovi nebolo dovolené, aby sa mi pozeral priamo do očí. Dnes to vyhodnocujem tak, že to bol iba pokus, aby ma chytili. Teda, že tú istú otázku dostanem v 26 verziách od piatich ľudí a každý sleduje, či odpovedáte rovnako. To isté sa asi stane aj teraz. Tento rozhovor bude veľmi intenzívne analyzovaný inými ľuďmi a budú sa snažiť zistiť, či som alebo nie som pravdovravný, lebo je to jediná vec, ktorú môžu robiť.

Keď ste sa rozhodli spolupracovať, stalo sa, že by vám niekto odkazoval, aby ste si to rozmysleli? 

Nie priamo, ale nepriamo mám zopár skúseností, že mi blízki, známi ľudia povedali, vidíš, ja som ti hovoril, aby si nevypovedal, teraz sa zmení vláda, budú sa vám mstiť a všetko sa ti vypomstí. Neviem, ako je to u iných spolupracujúcich obvinených, ale chcem povedať jednu kľúčovú vec: vôbec to nie je osobné a nie je to tak, že by som vypovedal na niekoho. Popisujem veci, ktoré som zažil a popisujem ich pravdivo. Či je na opačnej strane človek Č, X alebo Y, je principiálne úplne jedno. Nie je v tom žiadna emócia. Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale ak chceme, aby Slovensko fungovalo lepšie, tak minimálne si musíme nastaviť zrkadlo, že takto to fungovalo. A potom sa môžeme odraziť od dna a dostať sa niekam inam.

Myslíte si, že ste na dne?

Tak každé dno sa dá ešte preraziť.

Keď sa z vás stal spolupracujúci obvinený, tak jedno z médií zverejnilo záber, ako si v Prahe obzeráte nové Ferrarri. A viacerých to pobúrilo, pretože si mysleli, že sa máte kajať, prosiť o prepáčenie a nie si v Prahe obzerať luxusné auto.

To je veľmi zaujímavý názor. Asi neexistuje nejaká príručka spolupracujúceho obvineného, čo môže a čo nemôže robiť. Oľutovanie toho, čo človek spravil, je jedna z tých vecí. Človek ho musí spraviť hlavne vo vnútri, že to nebolo správne. Je mi ľúto a ospravedlňujem sa za to, čo som urobil. Či mám prestať pracovať, jesť, chodiť do reštaurácií? Či môžem ísť na stretnutie do Prahy, kde vás zhodou okolností niekto zoberie na prezentáciu automobilu? Asi by som to už teraz nespravil, alebo by som si dával veľký pozor. Život ide nejakým spôsobom ďalej a musíte ho žiť a musíte aj pracovať, lebo inak by ste sa absolútne zbláznili. Ja by som sa zbláznil. Keby som nemohol pracovať, tak nerobím nič iné, iba myslím na to, čo sa deje. Tak či onak vám 25 percent mozgu konštantne 24 hodín, sedem dní v týždni, v noci, na dovolenke, v lietadle, všade, vždy len spracováva to, čo sa deje. A hľadá odpovede, nastoľuje ďalšie otázky. To nie je situácia, že spolupracujúci obvinený sa s niekým dohodne a hurá, ideme tancovať. Je to absolútne psychické peklo.

Poškodilo vám to v biznise? 

Absolútne. V biznise nezostal kameň na kameni.

Ale v Dubaji sa vám darí, nie?

To nie je otázka darenia, ale toho, že niečo musíte robiť, že máte schopnosť sa v niečom otriasť a ďalej v živote pokračovať. Zajtra mám rokovanie v zahraničí na tému výberu daní alebo realizácie daňových informačných systémov a posledné dva mesiace neriešim nič iné, len to, že tam musí byť nulová korupcia. A ja hovorím, že haló, nejdem nikam ponúkať peniaze.

Ale zjavne to s vami ešte chce niekto riešiť. 

Chce, ale aké sú tie náklady s tým spojené? Dookola iba vysvetľujete, čo sa udialo, kde ste spravili chybu, prečo korupcia vznikla a ide to s vami ďalej. Berie to neskutočne veľa energie a času.

Báli ste sa v nejakom období o život?

Strach o život prichádza a odchádza so skúsenosťami, ktoré máte. Začnete byť giganticky podozrievavý. Idete do výťahu, niekto zrazu dobehne a ste pripravený na to, čo sa ide diať. Postaví si niekto auto pred váš dom, zapíšete si evidenčné číslo. Keď sme robili daňové informačné systémy a pracovali pre ministerstvo obrany Českej republike, tak som si našiel v schránke nábojnice, odkazy, lieky, veci, ktoré som nevyhodnocoval ako problematické. Keď som pred dvoma rokmi videl v záhrade základnej školy oproti, kde bývam, muža, tak som zaostril a snažil som sa aj dávať pozor. Ešte stále žijem. Či niekto zájde až tak ďaleko, neviem.

Idete voliť?

Nebudem tu 30. septembra, bohužiaľ, musím byť pracovne mimo.

Nevybavili ste si voľbu zo zahraničia?

Nestihol som, vždy som volil.

Nie je to nezodpovedné?

Je to právo, nie je to povinnosť. Koho voliť?

Nevedeli by ste si vybrať?

Nevedel.

Ako si predstavujete svoju budúcnosť?

V tejto situácii sa nedá plánovať. Neviete, čo bude zajtra. Keď sa hypoteticky toto všetko skončí, tak budem pokračovať v tom, čo viem. Budem asi robiť nejaké inovatívne projekty.

Budete žiť na Slovensku?

Asi nie. To si už neviem predstaviť.