Poučenie z augusta 1968: na našich hraniciach je už na obranu neskoro

Autor je redaktor českého Deníka N

Naša armáda by mala brániť našu krajinu. Táto logická a pravdivá veta, s ktorou sotva bude niekto rozumný nesúhlasiť, má jeden skrytý detail. Už menej sa zhodneme na tom, čo je to obrana našej krajiny.
Ponechajme pre potreby tohto textu bokom úvahy o budovaní dôvery v inštitúcie alebo o potrebe informačne gramotnej spoločnosti. Oboje je dôležité, ale 21. august bol príležitosťou na iný pohľad.

Prakticky pri každej debate o vysielaní českých vojakov do zahraničných misií, o problémoch spojených s konkrétnou misiou alebo o zasielaní dostupnej techniky na obranu Ukrajiny je protiargumentom kritikov, že naša armáda má brániť našu krajinu a nie robiť toto.

Situáciu, keď na našich hraniciach stojí odhodlaný agresor, sme v 20. storočí zažili dvakrát a v oboch prípadoch to dopadlo zle. Prvý prípad viedol k šesťročnej okupácii, státisícom mŕtvych a pádu do sovietskej mocenskej sféry. Druhý prípad viedol k 20-ročnej okupácii a temným dňom „normalizácie“.

V prvom prípade sme boli súčasťou spojeneckého systému, ktorý sa ukázal ako nefunkčný – nedokázal zabrániť tomu, aby sa hrozba zhmotnila okolo väčšiny našich hraníc, a pod jej tlakom sa zrútil. V druhom prípade, o tridsať rokov neskôr, opäť vedúci predstavitelia nášho štátu neverili v inváziu, kým nebolo príliš neskoro na začatie účinného odporu. Navyše vedenie vojny proti Sovietskemu zväzu a jeho spojencom bolo v podmienkach Varšavskej zmluvy a vtedajšieho medzinárodného systému len ťažko predstaviteľné.

Ako sa určite nebrániť

V oboch prípadoch by bolo možné vydať rozkaz na obranu. Stále sa špekuluje, čo by sa v takom prípade stalo – najmä v prvom, „mníchovskom“ scenári.

Isté však je, že by sa to nezaobišlo bez veľkých civilných obetí, čo je presne to, čomu sa rozumný štát chce vyhnúť. Efektívna obranná politika slušného štátu vyzerá tak, že kým má možnosť, snaží sa zabezpečiť nie to, aby vojnu vyhral, ale aby vôbec nebol napadnutý.

História, samozrejme, pozná mnoho prípadov slušných krajín, ktoré napriek maximálnemu úsiliu takúto možnosť nemali – zvyčajne išlo o štáty, ktoré mali smolu na vývoj pomerov u svojho suseda. Nemusíme hovoriť len o Ukrajine, stačí si spomenúť na Fínsko v roku 1939.

Medzinárodné vojenské aliancie vznikajú s podobnou logikou, s akou sa budujú armády: cieľom je zvýšiť bezpečnosť členov, aspoň pokiaľ ide o aliancie demokratických krajín. Že aliancie môžu zlyhať? Môžu. Je to dôvod na ich zrušenie? Nie je.

Česká kombinácia

Prečo je to pre Českú republiku dôležitejšie ako pre mnohé iné krajiny?

Spomedzi členov NATO je Česká republika stredne veľkou krajinou. Spájajú sa v nej nie príliš veľká rozloha, dobrá dopravná sieť, pomerne krátka demokratická tradícia a poloha, na ktorú trebárs Rusko neprestalo myslieť.

Bolo to práve Rusko, ktoré krátko pred inváziou na Ukrajinu vydieralo Západ, že by sa vedelo dohodnúť, keby sa NATO vrátilo k hraniciam z roku 1997, teda pred vstupom Českej republiky, Poľska a Maďarska.

Z ruského pohľadu to dáva zmysel; rokovanie s osamelou malou krajinou je pre Moskvu jednoznačne výhodnejšia pozícia. Aj preto sa Rusko sa dlhodobo usiluje o to, aby sa štáty vrátili k politike veľmocí, ktoré konajú, a malé štáty počúvajú. To by bolo výhodnejšie pre Rusko, ale nie pre nás. Manéver, že štáty by mali myslieť hlavne na seba a nemiešať sa do záležitostí vzdialených krajín (napríklad Estónska, Lotyšska a Litvy), je líščí. Využíva emócie: Chcete, aby váš syn zomrel v cudzej krajine, t. j. za cudzie záujmy? Nie? No vidíte, ale vaši vojnychtiví politici asi áno!

Aj keď je to ťažké, skúsme si predstaviť, čo by sa stalo, keby súčasná aliančná obranná architektúra v Európe neexistovala: Rusko by si predovšetkým mohlo slobodne vziať všetko, čo považuje za svoje. Za menšími brániacimi sa krajinami by nestál nikto, kto by im pomohol. Po páde týchto menších krajín by sa „frontovou líniou“ stali tie, ktoré boli doteraz v tieni.

Hĺbka obrany

Česká republika by z toho nemohla profitovať. Naša malá rozloha, vysoká hustota obyvateľstva a priemyslu a dobré dopravné spojenie znamenajú, že nemáme možnosť viesť postupný ústup až do vyčerpania útočníka a medzitým mobilizovať zdroje a vyjednávať podporu. Nemá to pre nás zmysel, pretože sa nemáme kam stiahnuť.

Historicky to bolo inak a napríklad prvorepublikové plány obrany proti Nemecku koncom 30. rokov minulého storočia s tým počítali: pohraničné opevnenia by pomohli zabrániť nepriateľovi rozdeliť republiku na dve časti a vojská zo severu, západu a z juhu Čiech by sa prípadne mohli stiahnuť na iné pozície, dokonca aj do slovenských hôr.

Časy sa však zmenili a zmenila sa aj vojenská taktika. Ak už v 20. storočí bolo zrejmé, že riešiť cudzie tanky na našich hraniciach je neskoro, s rozvojom vojenskej techniky sa tento faktor ešte viac zvýraznil. Navyše nepriateľské tanky na našich hraniciach by znamenali, že bezpečnostná architektúra Európy úplne zlyhala a možné je doslova všetko.

Je ťažké predstaviť si takýto scenár, ale žiadne usporiadanie podmienok nevydržalo len preto, že ho ľudia považovali za nezraniteľné a nemenné.

S tézou, že naša armáda má brániť naše územie, nemožno nesúhlasiť. Treba však dodať, že ochota udržiavať spojenecké väzby alebo dodávať techniku Ukrajine je dnes najrozumnejšou možnou obranou nášho územia. Aj keď neprebieha v lesoch Krkonôš či Beskýd.