Kuchár François Bouillet o Slovensku: Ste pohodlnejší, na nič sa nehráte, no chýba mi tu viac solidarity
Na Slovensku nikdy nie ste spokojní, najmä ak vidíte, že sused má viac. Občas mám pocit, že vás nič nedrží pokope, že si neviete príliš vzájomne pomáhať, skôr idete vpred aj na úkor iných, hovorí François Bouillet.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Tento text je súčasťou seriálu Slovensko očami cudzincov. Prinesie sériu rozhovorov s osobnosťami z celého sveta, ktorí tu žijú alebo dlhodobo žili. Patríme skôr na Západ či na Východ? Čo sa cudzincom na ľuďoch u nás páči a čo nie? Čo sú ich obľúbené miesta a predovšetkým: Akí sme? Rozhovory budeme zverejňovať každý piatok. Všetky rozhovory a možnosť odoberať ďalšie vydania e-mailom nájdete na stránke seriálu Slovensko očami cudzincov.
Francois Bouillet (1977) žil od roku 2003 v Česku, kde učil na univerzite, od konca minulého roka žije na Slovensku. Živí sa vyučovaním francúzštiny, gastronomickými workshopmi, kulinárskymi dielňami a ochutnávkami francúzskych špecialít pre školy a pre firemných aj privátnych klientov.
Aké ste mali detstvo?
Vyrastal som vo východnom Francúzsku pri hraniciach so Švajčiarskom v prostredí pohoria Jura, teda medzi kopcami, lesmi, skalami, vodopádmi, poľami a hospodárskymi zvieratami, najmä kravami. Pochádzam z tradičnej katolíckej rodiny, hovorím tomu „stará dobrá škola“. Mám dvoch o dosť starších bratov, ktorí mi šliapali cestičku. Na nich boli rodičia tvrdší, na mňa už mäkší. Otec pracoval v pobočke banky v malom mestečku, mama robila na pošte, v školskej jedálni, ale aj ako opatrovateľka detí.
Starí rodičia boli farmári. Poznám teda klasický dedinský život, prácu s traktorom, zbieranie ríbezlí a iného drobného ovocia, prácu na roli, zbieranie úrody, kosenie, hrabanie sena a podobne. U starých rodičov som trávil všetky víkendy aj prázdniny.
Ostali ste konzervatívnym katolíkom?
Do puberty. Keď som mal 14 rokov, zomrel môj najstarší brat, čo ma dosť zmenilo. Začal som premýšľať inak a hľadať vlastnú cestu. Veriacim som však ostal. Od strednej školy som býval na internáte, čo ma donútilo osamostatniť sa. Odvtedy som domov chodieval len na víkendy.
Po univerzite ste odišli do Česka a začali učiť francúzštinu na Ostravskej univerzite. Čo vás ťahalo na východ?
Viem, že u vás väčšina vzhliada k Západu. Nedávno som bol u zubára a na röntgene. Pýtali sa ma tam, čo ako Francúz robím na Slovensku. Rozumiem tým otázkam. Bolo to však jednoduché – po škole som chcel nájsť prácu a zároveň cestovať, spoznávať nové krajiny. Zároveň som netúžil pracovať v západnej Európe, Kanade či USA.
Prečo?
Politickým presvedčením som ľavičiar. Západný kapitalistický svet ma nelákal, prekážala mi príliš konzumná spoločnosť, že na každom rohu sú obchodné centrá plné ľudí a podobne. Veril som, že krajiny bývalého východného bloku,
