Neskáčte mi do reči, inak na vás prehovoria ruské grady. Kremeľ nechce rokovať, ale diktovať
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
[Spoznajte ideologické, historické a geopolitické základy vojny na Ukrajine a jej dôsledky pre Slovensko v knihe Ako Putin stratil Ukrajinu.]
Autor je politický geograf, pôsobí na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity a na Metropolitnej univerzite Praha
Diplomacia by mala byť hlavným nástrojom zahraničnej politiky. Prostredníctvom nej sa nadväzujú vzťahy a udržujú spojenectvá. Diplomati vytvárajú pre svoje domovské ústredia analýzy politickej a ekonomickej situácie krajín, v ktorých pôsobia, a zároveň prezentujú a zastupujú záujmy svojej vlastnej krajiny.
Často pritom ide o veľmi delikátnu prácu. Dodnes býva ilustrovaná výrokom Henryho Woottona: „Diplomat je čestný človek vyslaný do zahraničia, aby tam klamal v prospech svojej krajiny.“
Najrozsiahlejšiu sieť diplomatických kontaktov majú krajiny, ktoré vo svete hrajú dôležitú rolu. Najviac diplomatických zastúpení – teda veľvyslanectiev, konzulátov, stálych misií či iných typov diplomatického zastúpenia – má dnes Čína (275), potom nasledujú USA (267) a Francúzsko (264). Rusko je na šiestom mieste s 243 pozíciami.
Po druhej svetovej vojne sa všetci členovia medzinárodného spoločenstva oficiálne zaviazali, že budú rozvíjať priateľské vzťahy medzi štátmi a udržiavať mier a bezpečnosť. Prax medzinárodných vzťahov sa však od deklarovaného ideálu líši. Jedným z dôvodov je, že sa diplomacia niekedy stane príliš závislou od politiky, respektíve sa dostane pod vplyv tých, ktorí sú momentálne pri moci.
Na prvý pohľad to síce vyzerá zvláštne, pretože diplomacia predsa je nástrojom zahraničnej politiky štátov, ale treba si uvedomiť, že každá politika sa z času na čas môže zvrhnúť do extrému. Ľahko sa potom môže stať, že prestane byť užitočným nástrojom a stane sa len slúžkou či dokonca kamuflážou na maskovanie (ne)žiaducich úmyslov.
V klasickom diele Áno, pán premiér sa v kapitole Víťazstvo demokracie píše: „Základné pravidlo pri riešení medzinárodných problémov znie, že je príliš nebezpečné nechať politikov fušovať do diplomacie. Diplomacia sa usiluje o prežitie do ďalšieho storočia, politika sa usiluje o prežitie do piatkového popoludnia… Ako všetci obyvatelia čísla 10 (Downing Street 10, sídlo britských premiérov – pozn. red.) chce premiér zaujať dôstojné miesto na svetovej scéne. Lenže ľuďom na javisku sa hovorí herci. Od tých sa vyžaduje len to, aby vyzerali vierohodne, zostávali triezvi a v správnom poradí recitovali vety, ktoré sa od nich očakávajú. Tí, ktorí chcú hovoriť svoj vlastný text, väčšinou dlho nevydržia… Premiér si musí uvedomiť, že pokiaľ ide o zahraničné záležitosti, musí sa jeho funkcia obmedziť na hostiteľskú a ceremoniálnu…“
Žiarivým príkladom krajiny, kde diplomacia stratila akýkoľvek vplyv na politiku a stala sa jej slúžkou, je súčasné Rusko. V rozsiahlom materiáli „Sme Rusi a nemôžeme sa mýliť. Ako diplomati stratili vplyv na Putina a nezastavili vojnu“ to demonštrovali novinári Sergej Goriaško, Jelizaveta Fochtová a Sofia Samochinová z BBC News Russian.
Ich materiál je pre nás zaujímavý minimálne z dvoch dôvodov. Po prvé, pýtali sa insiderov. Po druhé,
