O synovu budúcnosť sa nebojíme, hovoria rodičia Otakara, ktorý nechodí do školy. Učí sa unschoolingom

Pre 0,3 percenta detí na Slovensku neznamená začiatok septembra nič špeciálne. Sú to deti, ktoré nechodia do školy a učia sa doma, sú teda na homeschoolingu. Je ich u nás vyše 1 600.

Medzi nimi je špeciálna skupina detí, ktoré sa vzdelávajú úplne inak – vôbec. Tento trend sa nazýva „unschooling“: deti nechodia do školy, nemajú učebnice, nepočítajú rovnice. Ich rodičia by sa však ohradili pri tvrdení, že sa neučia vôbec. Naopak, učia sa v reálnom živote.

„Môj syn doma sám vyrobil kladku. Áno, nevie do testu napísať, ako funguje kladka. Ale v praxi pochopil, ako funguje. To, že bežný siedmak niečo vie, ešte neznamená, že to naozaj vie. A to, že môj syn niečo nevie, neznamená, že to nevie,“ hovorí Kristína Převrátil Alexy, ktorá svojho syna od narodenia vzdeláva unschoolingom.

Otakar má diagnostikovaný Aspergerov syndróm a to mu umožňuje využívať unschooling, ktorý je inak na Slovensku nelegálny. Štát síce dovoľuje, aby deti nechodili do školy, ale pod podmienkou, že ak sa vzdelávajú doma, raz za polrok prídu do kmeňovej školy na preskúšanie. Ak má dieťa špeciálne potreby, rodičia sa môžu so školou dohodnúť na voľnejších podmienkach. Vďaka tomu môže aj Otakar s rodičmi naplno žiť unschoolingom.

Už dva roky hovorí iba po anglicky

Keď Kristína predstavuje bežný týždeň v ich rodine, znie to, akoby mali doma malého dospelého človeka. Otakar by mal ísť v pondelok na ôsmu ráno do školy a sadnúť si do siedmackej triedy. Namiesto toho vstáva trochu neskôr – okolo deviatej ráno. Kým ostatným deťom sa nechce učiť, Otakar má jasný plán.

„Väčšinou je v momente zobudenia naladený a vie, čo chce v ten deň urobiť. Má rozrobené projekty, ktoré chce dokončiť, a nechce čakať a ani len raňajkovať. Takže si sadne k svojej robote a o dve hodiny je hladný,“ hovorí Kristína.

Otakar má vždy témy, ktoré ho v danom období najviac zaujímajú. Aktuálne sú to počítače – programovanie či 3D modelovanie. Najnovším projektom je tak aj výroba vlastných počítačových hier.

Sú dni, keď práve nemá nič rozrobené a spolu hľadajú nové aktivity. Zahrajú si stolovú hru alebo si pozrú dokument. Idú niekam na výlet alebo sa stretnú s kamarátmi, ktorí sa tiež učia doma. Jednoducho bežný deň, iba s jedným rozdielom – Otakar sa neučí 45 minút matematiku, slovenčinu či geografiu. Každý deň sa učí to, čo ho práve zaujíma a nadchýna.

A tak sa pred tromi rokmi Otakar rozhodol, že bude hovoriť iba po anglicky. Ani jeden z jeho rodičov nehovorí doma po anglicky, s nápadom prišiel on sám. „Oh, mama, I need some time alone for my projects, you know?“ hovorí so smiechom Kristína, čo jej raz syn odpovedal na otázku, či sa nepôjdu prejsť von. „One day maybe, but not today,“ povedal po anglicky.

Unschooling je forma vzdelávania, ktorú zadefinoval zakladateľ americkej slobodne fungujúcej školy Summerhill Alexander Sutherland Neill. „Unschooling je životný štýl – nadobúdanie vedomostí životom samotným,“ vysvetľuje občianske združenie Domáce vzdelávanie na Slovensku.

Na Slovensku však platí povinná školská dochádzka a unschooling nie je legálny. „Dieťa nemá úplnú slobodu voliť si, čo, kedy, kde, ako, s kým a akým spôsobom sa bude učiť, ale musí spĺňať požiadavky ministerstva školstva. Aj preto u nás nie sú dostupné výskumy, ktoré by zmerali efektivitu tohto nesystémového školského prístupu,“ vysvetľuje Alena Kopányiová, zástupkyňa riaditeľky Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie (VÚDPaP).

Dodáva, že takéto prístupy k vzdelaniu vznikajú najmä ako kritika školských systémov, kde prevláda nuda, tlak na výkon a nerešpektovanie individualít. „Ale nie každá systémová škola je taká. A štát vytvára tlak na zmenu kultúry školy smerom k týmto hodnotám už desaťročia,“ dodáva psychologička z VÚDPaP Magdaléna Špotáková.

„Myslíme si, že je to najmä výzva pre školy – volanie po individualizácii, väčšom rešpekte voči záujmom dieťaťa a jeho skúsenostiam má opodstatnenie,“ dodáva.

Podľa Kristíny Převrátil Alexy neexistuje jedna rovnaká šablóna na unschooling – každá rodina funguje inak. Základom je však to, že dieťa sa učí neustále, nielen počas vyučovania. Nikto mu pritom nepredpisuje, čo sa má učiť, ale ide za vlastnou zvedavosťou. „Deti majú v sebe strašne veľa záujmu, veľa potrieb, ktoré vám rovno vedia komunikovať. Nie je to alchýmia, jednoducho ich podporte,“ hovorí.

Pri Otakarovi nemali problém s tým, že by nevedel, čo robiť. „Nepamätám si, že by sa niekedy nudil. Raz nám o jedenástej večer povedal, že nevie, čo má robiť, lebo všetko už skúsil. Tak som mu povedala, že je to v poriadku, nech si ľahne spať,“ hovorí Kristína so smiechom.

Veselé dieťa v škôlke trpelo

Otakarovi rodičia už v škôlke tušili, že do bežných škôl zrejme nezapadne. Keď Kristína videla, čo syn zažíva v predškolskom ročníku, spomenula si na vlastné zážitky. „Nesedí mi ten spôsob učenia sa. Neviem sedieť v triede, neviem sa sústrediť na vyžiadanie. Nemám rada autority; keď za mnou niekto zamkne dvere, cítim sa úplne ako vo väzení. A koniec, neviem sa učiť,“ vysvetľuje.

Na základnú školu má zlé spomienky, z gymnázia ju vyhodili a maturitu si dokončila na odbornej škole. Ale keď išla študovať sociológiu na vysokej škole, na prijímačkách skončila prvá. Tvrdí, že je to preto, lebo sama mala motiváciu niečo dokázať. „Dôverujem aj svojmu synovi, že keď bude niečo chcieť, tak to dokáže. A keď to nebude chcieť, tak je zbytočné tlačiť ho,“ hovorí.

V škôlke pre nadané deti bol Otakar nespokojný. Kristína tvrdí, že bol prostredím prestimulovaný, všade bol hluk a pohyb. Chcel sa kamarátiť s inými deťmi, ale nedokázal v divokej hlučnej škôlke fungovať. Po pár mesiacoch ochorel a už sa do škôlky vrátiť nechcel. Dovtedy veselé dieťa prešlo do regresu. „Prestal chodiť na záchod, do sprchovacieho kúta. Zrazu nemal záujmy, nechcel skúšať nič nové. Zakazoval mi vychádzať z bytu. Veľmi sa bál,“ hovorí s tým, že trvalo asi pol roka, kým sa zo zlého zážitku spamätal.

Vtedy Kristíne v škôlke povedali, že jej syn je iný a ich škôlka preňho nie je vhodná. Odporučili jej diagnostiku. Na tú išla Kristína so synom až neskôr. Ukázalo sa, že Otakar je na autistickom spektre, a keďže má vysoké IQ, diagnostikovali mu Aspergerov syndróm.

Kristíne sa syn zdal celkom normálny, problém videla iba v tom, ako zvláda emócie. „Nie úplne rozumel všetkému, čo sa okolo neho dialo – vnímanie druhých ľudí a interpretovanie ich správania. Valcovali ho emócie. Keď je nahnevaný, tak je nahnevaný. Keď sa teší, tak sa veľmi teší,“ hovorí.

Vtedy si Kristína uvedomila, že synovo vzdelávanie zrejme ostane na nich. Našli školu na strednom Slovensku, kde sa zapísali na domáce vzdelávanie. To znamená, že syna mali učiť doma tak, aby nasledovali školské učebné osnovy, a každý polrok Otakara v domovskej škole preskúšali.

Nebudem si kaziť vzťah so synom pre písané B

„Nebojte sa, on sa znormalizuje, vekom bude úplne iný, priemerný. Každé dieťa sa vekom spriemerní,“ počúvali často Otakarovi rodičia. Mysleli si, že na domácom vzdelávaní bude iba prvý stupeň a potom pôjde do bežnej školy. Kristína dnes s hrdosťou hovorí, že Otakar sa nespriemernil.

Už na konci prvého stupňa pochopili, že ich syn nielenže nepôjde do bežnej školy, ale nevyhovuje mu ani domáce vzdelávanie. Otakar mal odmalička jasnú predstavu, čo ho zaujíma, a nedokázal sa na povel učiť 45 minút matematiku a potom pravopis.

Už ako štvorročný čítal a nadšene zbieral informácie. Mal svoje témy, pre ktoré sa úplne nadchol. Napríklad ako štvor- až päťročný bol natoľko fascinovaný jadrovými elektrárňami, že ho rodičia zobrali na výlet do elektrárne v Mochovciach. Potom ho fascinoval vesmír a ako šesťročný sa úplne ponoril do histórie. Pozerali spolu dokumenty, čítali si historické encyklopédie, chodili po múzeách.

„Jedno obdobie mal zas rád mikrobiológiu. Mali sme susedku mikrobiologičku, ktorá mu nosila Petriho misku, kde sledoval baktérie. Bol z toho nadšený,“ hovorí Kristína. Hovorí, že spolu s manželom brali ako svoju úlohu podporiť jeho zvedavosť a zabezpečiť mu zážitky, nápady, podnety.

Otakar preto vôbec nechápal, prečo zrazu od neho mama chce, aby išli počítať príklady alebo sa učiť správny úchop pera a písané písmená. Keď však nastúpil na domáce vzdelávanie, Kristína sa rozhodla, že to skúsia podľa učebných osnov. Syn to absolútne odmietal. Nebolo to pritom iba bežné detské odmietanie. Otakar prestal spolupracovať, strácal záujem a cítil sa až tak bezmocne, že sa začal správať násilne.

Kristína videla, že učenie sa podľa osnov stojí nadľudskú energiu nielen ju, ale aj jej syna. „V jednom momente som si uvedomila, že mi to za to nestojí. Nestojí mi trápiť seba aj jeho a pokaziť si náš vzťah preto, aby vedel pekne napísať písmeno B,“ hovorí. Dodáva, že unschooling je pre nich cenný aj preto, lebo môžu veľa času venovať spoločným vzťahom – byť spolu ako rodina, ale budovať vzťahy aj v komunite rodín, ktoré vzdelávajú deti doma.

Unschooling je rozšírený najmä v USA. Psychologičky z VÚDPaP tvrdia, že podľa tamojšieho prieskumu sa o unschooling zaujímajú predovšetkým rodičia, ktorí mali zlé skúsenosti so školou. Rodičia, ktorých hnevalo šikanovanie alebo strata motivácie u dieťaťa, sa rozhodli pre domáce vzdelávanie. Lenže zistili, že aj napriek tomu im ostali povinnosti nasledovať štátne školské osnovy a povinné polročné preskúšania.

„Ak rodičia zabezpečili deťom dostatok sociálnych kontaktov naprieč vekovými a sociálnymi skupinami, podľa rodičov mali deti bohatšie sociálne skúsenosti ako v triede s rovesníkmi,“ hovorí psychologička Magdaléna Špotáková.

Podľa psychologičiek existuje len niekoľko prieskumov o tom, ako tieto deti neskôr zvládli strednú či vysokú školu – a výsledky boli veľmi pozitívne. „Ale to znamená len toľko, že unschooling neprodukuje deti s nedostatočnými vedomosťami a kompetenciami,“ dodáva.

Už teraz robí 3D modely a programuje

Vrátili sa teda k učeniu, ktoré mal Otakar rád. Kristína mu celé hodiny čítala z historickej encyklopédie, kým on si staval ponorku z lega. Potom objavil audioknihy a počúval verneovky či londonovky.

„Doteraz nevie písať malými písmenami, píše kapitálkami. Ale to ja tiež. A myslím, že sa nám celkom dobre žije,“ hovorí Kristína. Otakar sa nikdy neučil násobilku ani rovnice, ale bez problémov ich používa v praxi. Napríklad v počítačovej hre Minecraft, kde si z kociek stavia virtuálny svet. Bez ovládania násobkov by sa tam nevedel pohnúť, matematiku sa učil v priestore. „Na rozdiel od niektorých svojich rovesníkov, ktorí chodia do školy a matematiku vedia použiť len v testoch,“ hovorí.

Otakar mal problém aj pri polročnom preskúšavaní, kde mal učiteľkám dokázať, že správne napreduje. Odmietal spolupracovať až tak, že na poslednom stretnutí začal po triede hádzať stoličky. „Bol bezmocný,“ spomína si Kristína.

Prestúpil do inej školy, no s tým, že dostal individuálny učebný plán zohľadňujúci aj jeho diagnózu. Vtedy boli rodičia za tú nálepku vďační, keďže im konečne dovolila uvoľniť sa. Otakar má kontakt so školou vrátane preskúšania upravený tak, ako mu vyhovuje a ako zvláda, a rodičia navyše každý polrok spíšu, čomu sa venoval. Podľa toho škola vystaví vysvedčenie.

Vie teda Otakar všetko to, čo vedia jeho rovesníci v siedmom ročníku? Kristína sa, naopak, pýta, či bežní siedmaci naozaj vedia všetko, čo sa učili v škole. „Siedmaci možno majú naučené vedomosti na to, aby ich napísali v teste. Vedia, čo majú vedieť, aby to niekde napísali. Ale náš syn má vzdelanie prežité a vie to, čo ho zaujíma,“ hovorí.

O jeho budúcnosť sa neobáva, podľa nej by už teraz dokázal byť schopným zamestnancom v IT firme. Dokáže robiť 3D modely, programovať a hovorí plynulo po anglicky. A najmä – nestratil zvedavosť, ktorá ho stále poháňa ďalej. Kristína priznáva, že popracovať ešte musia na kamarátstvach a zvládaní emócií. Otakar má niekoľko dobrých kamarátov, ktorí sa takisto vzdelávajú doma, s komunitou známych často chodia na výlety. Ale stáva sa, že je taký ponorený do svojich projektov, že mu treba kamarátov pripomínať.

Hoci Otakar odmieta počítať príklady, nemá problém spolupracovať pri domácich povinnostiach. Umýva podlahu, pomáha chystať obed aj večeru, triedi bielizeň. Kristína tvrdí, že jej syn nemá problém s povinnosťami, ak v nich vidí zmysel. „Vie, že je nepríjemné, keď má špinavé tepláky. Chápe, že keď si utrie stôl a podlahu, je tu čisto a lepšie sa mu pracuje,“ hovorí.

„Ale keď vypočíta príklad, nerozumie, aký to má zmysel. Aby bol ten druhý spokojný? Aj ja sa priznám, že neviem viazať svoju spokojnosť na vypočítaný príklad,“ hovorí.

Psychologičky z VÚDPaP vnímajú pozitíva unschoolingu práve v podpore detskej zvedavosti. „Radosť zo školy, teda učenie sa objavovaním, je jedným z dôležitých faktorov detského vývinu – či už z pohľadu kognitívneho, alebo sociálneho vývinu,“ tvrdí Špotáková.

Podľa odborníčok každý z rodičov objavuje svet spolu s dieťaťom pred vstupom do školy. „Niekto dieťa vedie priamo, ukazuje alebo ho nechá, nech objavuje samo. Často je to asi aj, aj – prinášame dieťaťu podnety, čo chceme, aby sa naučilo, ale zároveň mu aktívne reflektujeme na to, čo chce vedieť ono.“

Unschooling však podľa psychologičiek vyvoláva aj otázku, kde sú hranice nesystémovej školy. „Nejde zase o segregačné elitárske riešenie pre deti, ktorých rodičia sú aktívni?“ pýtajú sa psychologičky. Unschooling je pre rodičov náročný a toto vzdelávanie si, prirodzene, vyberajú hlavne tí rodičia, ktorí zvládnu pre deti vytvoriť bohaté podnetné prostredie a zároveň to zladiť so zamestnaním. Ako však nesystémové vzdelávanie môže pomôcť zlepšovaniu škôl aj pre tie deti, ktoré nemali šťastie na aktívnych rodičov?

„Na druhej strane však vnímame, že tieto vzdelávacie systémy aktivizujú rodičov z roly pasívneho konzumenta školského systému (spolieham sa na školu, že dieťa naučí, pripraví v súlade s požiadavkami) na aktívnejšieho. Otázkou je, prečo to nejde v spolupráci so systémovou školou,“ dodávajú psychologičky.

Sebariadené vzdelávanie je na Slovensku iba v Košiciach

Otakar môže fungovať v unschoolingu iba preto, lebo vzhľadom na svoju diagnózu môže mať individuálny učebný plán. Unschooling je inak na Slovensku nelegálny, takisto ako vo väčšine krajín. Podľa združenia Domáce vzdelávanie na Slovensku je unschooling povolený v USA, vo Veľkej Británii, v Austrálii, Kanade, Juhoafrickej republike, na Novom Zélande či v Indii.

Podobnou formou vzdelávania je sebariadené vzdelávanie, pri ktorom si žiak sám vyberá z ponuky možností, čo sa kedy bude učiť. Sebariadene sa môže dieťa učiť aj v škole, pričom na Slovensku to umožňuje iba jedna škola – Slobodná demokratická škola v Košiciach.

Tá sa s programom sebariadeného vzdelávania zapojila do experimentálneho overovania. To znamená, že spolupracuje s troma slovenskými vysokými školami pod hlavičkou ministerstva školstva, pričom odborníci kontrolujú, ako vzdelávanie funguje a či mu môže štát udeliť pečiatku. Overovanie bude trvať až do roku 2030.

Štát nemá štatistiky o tom, koľko detí sa na Slovensku vzdeláva unschoolingom. Sebariadené vzdelávanie však veľmi často využívajú deti na domácom vzdelávaní. „Napríklad mnohé deti sa učia cudzie jazyky sebariadene, na základe vnútornej motivácie a nadobúdajú vedomosti prevyšujúce požiadavky štátneho vzdelávacieho programu na daný rok,“ hovorí Diana Šimová z OZ Domáce vzdelávanie na Slovensku.

Podľa nej aj čítanie, písanie či počítanie prichádza v domácom vzdelávaní často v skoršom veku, než vyžadujú štátne osnovy. „Tie časti kurikula, ktoré dieťa nezaujmú, je potrebné v záujme naplnenia litery zákona vstrebať riadeným vzdelávaním,“ vysvetľuje.

Počet „domškolákov“ v posledných dvoch rokoch rapídne stúpol. Je to aj preto, že v roku 2021 parlament schválil zákon, v ktorom umožnil domáce vzdelávanie aj na druhom stupni základnej školy, keďže dovtedy bol možný len pre deti do 4. ročníka. A tak kým v roku 2021 bolo na domácom vzdelávaní oficiálne asi 600 detí , tento rok ich bolo vyše 1 600.

Kristína s manželom majú vlastnú firmu Ideology, kde tvoria značky a marketing klientom. Obaja môžu pracovať z domu a dokážu skĺbiť prácu s domácim vzdelávaním. Okrem toho začala Kristína robiť poradenstvo pre rodiny, ktoré chcú s deťmi opustiť školský systém. Tvrdí, že ich nie je málo.

„Neexistuje jedna šablóna, nikomu neodporúčam žiť presne tak ako my. Skôr sa s rodičmi snažím hľadať to, čo práve ich rodine bude sedieť,“ vysvetľuje. Otakarova kamarátka má napríklad niekoľkokrát do týždňa stretnutia s učiteľmi, ktorí jej domov prídu rozprávať o histórii či chémii. „Ona ich počúva a popritom si kreslí alebo s nimi na niečom pracuje. Takto im to skvele vyhovuje,“ tvrdí Kristína.

Veľká väčšina rodičov, s ktorými sa stretáva, je na domácom vzdelávaní z dôvodu kvality škôl. „Väčšinou je dieťa pre školu kvázi problém. Rodičia sa tým trápia, až kým nezistia, že dieťa je normálne, iba škola to potrebovala onálepkovať. Často sú to deti s ADHD, na spektre autizmu alebo majú poruchy učenia,“ hovorí. Keby malo Slovensko lepšie školy, nebol by homeschooling až taký rozšírený, dodáva Kristína.

Otakarovi rodičia ešte nevedia, ako bude vyzerať jeho vzdelávanie po skončení základnej školy. Kristína však nepredpokladá, že by si raz sadol do bežnej stredoškolskej lavice. Chápe, že si svoje miesto vo svete bude hľadať asi o niečo ťažšie, ale verí mu, že sa nestratí.