Rok a pol žila s lovcami a so zberačmi v Afrike. Nepoznajú koncept viny, netolerujú chvastanie a za ideál krásy považujú špicaté zuby

Sociálna antropologička Daša Bombjaková strávila v rokoch 2013 až 2015 rok a pol v lovecko-zberačskej komunite Mbendjele ľudí BaYaka (Pygmejovia) na severe Konžskej republiky pri rieke Motaba.

V rozhovore hovorí, že miestni ľudia vyvinuli špeciálnu inštitúciu na zosmiešnenie každého, kto by sa chválil. „Je to divadlo, pri ktorom ľudia napodobňujú čudné alebo chvastajúce sa správanie iných a takýmto spôsobom sa ich snažia znemožniť,“ povedala Daša Bombjaková.

„Keby si niekto z nich začal uzurpovať, že je najšikovnejší a najlepší, a argumentoval by, že má mať právo na viac žien alebo jedla, pre komunitu by to bol problém. Rozdiely vidia, ale aktívne sa bránia tomu, aby ich zdôrazňovali. Takto predchádzajú nerovnej distribúcii zdrojov,“ dodala vedkyňa z UK v Bratislave.

V komunite Mbendjele zažila aj prax delenia sa na požiadanie, čiže povinnosť deliť sa s inými. „Niekedy som potrebovala zjesť niečo, čo mi pripomínalo domov. Sardinky k tomu mali najbližšie a bolo pre mňa ťažké deliť sa o ne. Tak som si vymýšľala rôzne techniky, ako sa nedeliť. Kúpila som si paradajkový pretlak a s osolenou vodou som ho dala do hrnca. Tvárila som sa, že je to medicína, takže som sa nemusela deliť. Ale zazerali na mňa,“ hovorí Bombjaková o príhodách z lesa.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

• aké majú v komunite Mbendjele ľudí BaYaka predstavy o stvorení sveta, posmrtnom živote a ako vyzerá pohreb a hrob;
• či BaYaka poznajú partnerstvá z lásky, bozkávajú sa na verejnosti a ako sa krášlia;
• ako vyzerá lov, či lovia aj ženy a aké zbrane používajú;
• čo BaYaka vedia o našom svete a ako vedkyňa zvládala život bez kontaktu s civilizáciou.

Keďže slovenské názvoslovie sa iba tvorí, používať budeme anglické výrazy pre slová používané v komunite Mbendjele. Výrazy z jazyka „Mbendjee Yaka“ (oficiálne ako jazyk Aka), ktorým hovoria, budeme uvádzať foneticky.

Miestny jazyk ovláda Bombjaková najlepšie na svete. „Prekladám pre dokumentárne filmy pre svetoznáme britské televízie.“

V minulosti ste povedali, že BaYaka ľudia z komunity Mbendjele sú vyhlásení muzikanti a stále spievajú. Aký význam má zvuk a spev v ich kultúre?

Veľký. Rozlišujú medzi dobrým a zlým zvukom, kam patrí detský plač, krik alebo hádky. Zlé zvuky sú spojené s porušovaním noriem, napríklad so skrývaním jedla, o ktoré sa človek nechce podeliť. Za zlé zvuky sa považuje všetko rušivé, čo narúša pohodu a súladné žitie.

Aké sú, naopak, dobré zvuky?

Ide o zvuky, ktoré sa vydávajú pri speve, tanci, smiechu, zábave alebo bežnej komunikácii. Aj o zvuky lesa, ktoré tvoria hmyz či vtáky. 

Cieľom je vyrábať čo najviac dobrých zvukov, aby ste ulahodili lesu. V opačnom prípade sa les zavrie a ľuďom neumožní nájsť zver alebo divoký špenát. Malo by to zlý vplyv na celú komunitu.

BaYaka spievajú často. Niekedy ma to rozčuľovalo, lebo nie som zvyknutá na to, aby bol ustavične nejaký hluk. Spev aj konverzácie sú polyfonické – to znamená, že ľudia spievajú aj hovoria naraz. Nečakajú, kým dohovoríte. Ak na to nie ste zvyknutý, pripadá vám to chaotické a unavuje to, prinajmenšom mňa to vyčerpávalo, keď som sa učila jazyk.

Denné konverzácie žien sú hlučné, melodické a spevavé – keď sa niekam ide, spieva sa. Keď sa ide na lov, spieva sa. Keď sa ide na rybolov, spieva sa. Keď sa ženy ráno zobudia, zaspievajú si. Keď sa idú kúpať, spievajú. Muži sú skôr ticho a zapájajú sa počas rituálov.

Možno pôvod hlučného správania vysvetliť tým, aby o nich zvieratá v džungli vedeli?

Existujú takéto evolučné interpretácie. V skupine je vždy aspoň jedna žena, ktorá menštruuje. Menštruačný pach nazývaný „mòbɛ̀kú “ môže spôsobiť, že príde zver a niekoho napadne. Čiže áno, zvuk hrá aj túto pragmatickú úlohu, aby ním odstrašili zver.