V nižších ligách sa chcú biť a riešiť, že som žena, vo vyšších hrajú hokej, hovorí bývalá reprezentantka a dnes rozhodkyňa Celárová
9. diel seriálu Ženy v športe.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Určite ste už počuli stereotypy o tom, že šport sa nedá zlúčiť s materstvom, že pri športovkyniach často skĺzavame k hodnoteniu ich výzoru, alebo o tom, ako sa pri manažérkach a novinárkach v športe neustále zdôrazňuje, že sú to ženy. Presne to sú veci, o ktorých sa rozprávať nechceme, a preto vznikol seriál Ženy v športe.
Každý piatok na webe Denníka N vychádza jeden diel zo série a vybrané časti nájdete aj v podcastových aplikáciách a na Youtube.
Keď prvýkrát ako dieťa uvidela, že aj ženy môžu hrať hokej, hneď sa k nim chcela pridať napriek tomu, že verejnosť hokej často vnímala ako mužský šport. Nikoleta Celárová sa v ňom neskôr sa stala reprezentantkou a zahrala si aj na olympiáde. V roku 2003 bola dokonca najlepšou strelkyňou majstrovstiev sveta II. divízie. V roku 2010 bola pri jedinej účasti slovenských hokejistiek na olympiáde.
Slovenky však hneď v prvom zápase prehrali s Kanadou 0:18. Môže to znieť na prvý pohľad zahanbujúco, slovenské hokejistky si však užívali už aj atmosféru okolo nich. Vstúpili do viac ako 16-tisíc divákmi zaplnenej arény vo Vancouveri: zatiaľ čo Kanaďanky boli zvyknuté na takéto publikum, Slovenky ho zažili prvýkrát.
„Predtým sme boli zvyknuté hrať na štadiónoch, kde väčšinu divákov tvorili rodičia a priatelia,“ opisuje Nikoleta Celárová.
Keď musela skončiť s hokejom, chcela pri ňom naďalej zostať. Stala sa rozhodkyňou. V tejto pozícii sa dostala opäť na olympiádu a pískala dokonca aj mužské zápasy na Slovensku. „Spočiatku bolo ťažké počúvať zhora nadávky, ale postupne som si zvykla,“ vysvetľuje v rozhovore.
Ako ste sa stali rozhodkyňou?
Hrala som v Bratislave hokej a mala som veľké problémy s chrbtom. Vždy som chcela robiť viac, aj viac trénovať, ale bolesti mi to už nedovolili, v olympijskom roku som šla na operáciu. Pýtala som sa samej seba, čo budem ďalej robiť, keď som celý život športovala. Povedala som si, že sa skúsim dať na rozhodovanie. Spočiatku bolo ťažké počúvať zhora nadávky, ale postupne som si zvykla. Išla som si za cieľmi a postupne som sa prepracovala na dve olympiády… teda vlastne nie dve, na jednu som nemohla vycestovať (ako rozhodkyňa bola na ženskom turnaji na olympiáde v Pjongčangu 2018, mala ísť aj do Pekingu 2022, no pre pozitívny test na koronavírus nemohla odcestovať, pozn. red.).
Hovoríte, že zažívate vulgárne pokriky. Od koho je to najčastejšie? Od trénerov, hráčov alebo fanúšikov? Pískali ste už aj zápasy mužov, nepokrikovali tam na vás aj v tom zmysle, že ste žena?
Na Slovensku, ale možno aj všade na svete: čím vyššiu ligu pískate, tým viac chcú hráči
