A čo budeš robiť ty, keď vyhrá Fico?

Pomaly by bolo rozumné povedať, že nech už za dobrý výsledok volieb považujeme čokoľvek, jeho pravdepodobnosť je mizivá.

Môžeme síce nostalgicky spomínať na to, ako sme ešte koncom zimy uvažovali nad tým, či do tej našej demokratickej vlády vôbec zoberieme Pellegriniho, ale to je asi tak všetko. Takto totiž otázka nikdy nestála.

Ak sa nestane zázrak zhruba porovnateľný s tým, že Slovensko porazí Brazíliu (vo futbale, volejbale a basketbale zároveň, navyše v jeden deň a vo všetkých vekových kategóriách), voľby dobre nedopadnú, lebo nemajú ako.

Dnes sa zdá, že nakoniec budeme ešte spokojní s vládou, v ktorej nebude SNS s Republikou. Samozrejme, neznamená to, že vláda bez SNS a Republiky určite bude. Ale mohlo by byť, bolo by to fajn.

Karty sú jednoducho rozdané inak, ako by sme chceli, ale za seba môžem povedať, že od roku 2006 to až na epizodické výnimky (teda konkrétne jednu epizodickú výnimku) platí prakticky neustále, takže som si zvykol.

S tým sa však spája otázka, čo budem robiť, keď vyhrá Fico. Minule mi bola položená na tej sociálnej sieti, na ktorej nikto nie je. Navyše mi bola položená s podtónom blížiacej sa katastrofy.

Pre účely tohto článku predpokladajme, že pod víťazstvom Fica nemusíme nevyhnutne myslieť jeho víťazstvo vo voľbách, ale práve to, že on bude rozhodovať o zložení koalície. Jednoducho preto, že s ním chcú vládnuť takmer všetci.

Odpovedal som, že budem prekladať knihu o futbale. Inak nebudem robiť nič extra. Myslím, že je to vynikajúce riešenie.

To, že budem prekladať knihu o futbale, je celkom isté. Mám ju v pláne už od začiatku roka a teším sa na ňu. Po prekladoch o hladomoroch a vojnách si aspoň oddýchnem. Inak nebudem robiť vôbec nič, lebo mi nie je jasné, čo ešte by som mal robiť. A tiež preto, že taká je moja nátura: často si poviem, že treba počkať, a tak čakám.

Iste, možno príde koniec sveta, alebo teda to, čo si pod ním predstavujeme (chápeme sa), ale možno nie. Paniku sa mi vyvolávať nechce, lebo na to, že panika k ničomu dobrému nevedie, máme výskumy. A paniku sa mi nechce ani pociťovať – jednoducho preto, že keď pociťujete paniku, tak nerobíte nič iné. Znemožňuje vám to práve tá panika, ktorú pociťujete.

Bezprostredne po voľbách – a tým sa myslí minimálne niekoľko mesiacov – sa aj tak nebude dať robiť nič, čo by vládu, situáciu, atmosféru, náladu alebo čokoľvek zmenilo. Veď tá vláda ešte len vznikla. Potom, neskôr, sa uvidí. Alebo sa možno ani neuvidí; čo ja viem. Uvidím, či sa uvidí. Počkám.

Budem nespokojný? Ale iste, lenže to som od roku 2006 až na jednu epizodickú výnimku takmer neustále.

Budem kritizovať Fica? To teda určite, ale veď to od roku 2006 robíme tiež všetci a stále nič. V nejakom bode si človek uvedomí, čo zmeniť môže (veľmi málo), a čo nie (väčšinu).

Je to rezignácia? Ani omylom, ale priznám sa, že klasická slovenská apokalyptika ma už na smrť nudí. Dopadne to zle? V nejakej podobe zrejme áno. Treba sa zblázniť? Iba ak chcete.

Už niekoľko mesiacov rozmýšľam, ako z tej kolektívnej apokalypsy von. Myslím, že prvým riešením je neklásť si osudové otázky, nepodliehať panike, nešíriť ju a nezblázniť sa, lebo takto tú demokraciu nezachránime. A takto nevyzerá ani začiatok jej záchrany po voľbách.

Ak Fico vytvorí koalíciu, neposeriem sa od strachu. Ale rovnako sa odmietam dopredu posrať z predstavy, že ju vytvorí. No a na záver prikladám historickú metaforu.

Keď Peržania v roku 480 pred n. l. zaútočili na Grécko, dostali sa až k priesmyku Termopyly, po ktorom sa im otvárala cesta na celú šíru grécku pevninu. Priesmyk ostal brániť už len spartský kráľ Leonidas s hŕstkou vojakov. Jeden z nich sa podľa Plutarcha sťažoval, že perzských vojakov je tak veľa, až ich šípy zatienia slnko.

„To je dobre,“ odpovedal vraj Leonidas. „Aspoň budeme bojovať v tieni.“

(Skončilo sa to jasnou porážkou, ktorá bola v Leonidovom prípade aj poslednou, takže to vlastne nie je najlepší príklad, ale chápete.)