Putin, Puškin a úpadok ruského impéria

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite

Nedávno som stál na rohu bývalej Puškinovej ulice v Kyjive. Po rozsiahlej Putinovej invázii na Ukrajinu bola ulica premenovaná na Ulicu Jevhena Čykalenka podľa významnej postavy ukrajinského hnutia za nezávislosť zo začiatku 20. storočia. Milovníkom literatúry a opery by sa mohlo zdať zrušenie pomenovania podľa Alexandra Puškina, básnika a autora Eugena Onegina, prehnané. Odpor proti Putinovi áno, ale prečo proti Puškinovi?

Puškinisti bombardujú

Pre Ukrajincov, ktorí sú naplno ponorení do existenčného boja za svoju nezávislosť proti ruskej rekolonizačnej vojne, je však Puškin symbolom ruského imperializmu, ktorý Ukrajine dlhodobo upiera právo na samostatnú národnú existenciu. Puškin bol veľký básnik, ale aj básnik ruského imperializmu, rovnako ako bol aj Rudyard Kipling veľký básnik, ale zároveň básnik britského imperializmu.

Puškinova báseň »Poltava« zobrazuje ukrajinského kozáckeho hajtmana Ivana Mazepu ako nestáleho zradcu hrdinského ruského cára Petra Veľkého, ktorý napriek tomu v roku 1709 zvíťazil nad Švédmi v bitke pri Poltave – a o 12 rokov neskôr formálne založil ruské impérium.

Keď ruské sily minulý rok bombardovali Ukrajinu, oficiálne kremeľské video ukazovalo ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova, ako recituje verše z Puškinovej básne »Ohováračom Ruska« burcujúcej proti západným podporovateľom Slovanov, čo sa búria proti Rusku. Niet divu, že niektorí Ukrajinci dnes na sociálnych sieťach hovoria o „puškinistoch“, ktorí zodpovedajú za raketové útoky na ich mestá. Píšu napríklad: „Puškinisti nám nedovolili poriadne spať – v Kyjive to bolo veľmi hlasné.“ (Po niekoľkých neskorých nočných hodinách v protileteckom kryte som voči puškinistom necítil náklonnosť ani ja.)

Pokračovanie a rozpad

Za týmto ukrajinským odmietnutím Puškina je však oveľa širší príbeh. S odstupom času môžeme pozorovať, že úpadok ruského impéria bol jedným z veľkých motorov európskej histórie posledných štyridsiatich rokov. A dá sa očakávať, že zostane jednou z najväčších výziev Európy najmenej ďalších dvadsať, ak nie ďalších štyridsať rokov.

Po ruskej revolúcii v roku 1917 pokračovalo ruské impérium v ​​dosť zvláštnej podobe ako sovietske Rusko. Keď bol v roku 1922 založený Zväz sovietskych socialistických republík, Lenin sa rozhodol, že by mal byť založený na pomyselnej rovnosti medzi jednotlivými zväzovými republikami. (Podobne ako Putin o sto rokov neskôr, aj Stalin chcel, aby bola Ukrajina súčasťou Ruskej federácie.) Po 2. svetovej vojne táto nová verzia impéria ovládla krajiny strednej a východnej Európy až po železnú oponu, ktorá sa tiahla uprostred Nemecka. Od Varšavy po Washington ju ľudia vnímali ako sovietske aj ruské impérium.

V 70. rokoch sa táto imperiálna superveľmoc naďalej zdala impozantným súperom USA, dokonca aj na území Afriky a Latinskej Ameriky. Lenže v 80. rokoch už bola vo viditeľnom úpadku. Pokusy Michaila Gorbačova o reformy vyvrcholili v rokoch 1989 až 1991 najokázalejším pokojným rozpadom akéhokoľvek impéria v dejinách. Tento kolaps rozpustil nielen sovietsko-ruskú kontrolu nad strednou a východnou Európou, ale aj oveľa staršie imperiálne väzby medzi Ruskom, Ukrajinou a Bieloruskom. Nezvyčajne a práve pre zložitý vzťah medzi sovietskym a ruským to bol líder jadrového imperiálneho národa, Rus Boris Jeľcin, kto dal rozpadu posledný impulz.

História sa nekončí

Mnohí ľudia na Západe bláznivo predpokladali, že toto je koniec príbehu, lenže upadajúce impériá sa nevzdávajú bez boja. Prvé náznaky sa objavili už v roku 1992 pri okupácii Podnesterska, separatistického územia na východnom okraji vtedajšeho čerstvo suverénneho štátu Moldavsko, ruskou armádou. Následne to boli dve brutálne vojny s cieľom podmaniť si Čečensko, jednu z republík Ruskej federácie.

Impérium potom rázne vrátilo úder ponad medzinárodné hranice, keď v roku 2008 okupovalo dve veľké oblasti Gruzínska, v roku 2014 anektovalo Krym a začalo vojnu na východnej Ukrajine a v roku 2022 podniklo rozsiahlu inváziu na Ukrajinu. Ruský vodca vo svojich prejavoch a esejach úplne jasne uvádza, že jeho primárnym referenčným bodom je ruské impérium. Minister zahraničia Sergej Lavrov, prekvapený rozhodnutím svojho šéfa z minulého februára, údajne pošepol blízkemu oligarchovi, že Putin má len troch poradcov: „Ivana Hrozného, Petra Veľkého a Katarínu Veľkú.“

Táto história sa neskončí, ani keď Ukrajina získa späť každý štvorcový meter svojho suverénneho územia vrátane Krymu. Stále tu bude Bielorusko, krajina s vyše deviatimi miliónmi obyvateľov, ktorá bola začiatkom tohto desaťročia dejiskom jedného z najtrvalejších výrazov občianskeho odporu v novodobých dejinách proti čoraz autokratickejšej vláde prezidenta Alexandra Lukašenka. Existujú nezávislé postsovietske štáty ako Moldavsko, Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan i štáty Strednej Ázie. Vo vnútri Ruskej federácie sa nachádzajú republiky ako Čečensko, Dagestan či Tatarstan. V súčasnosti je čečenský vodca Ramzan Kadyrov jedným z najvernejších Putinových stúpencov, ale ak Rusko vstúpi do „obdobia problémov“, Kadyrov by mohol začať robiť iné veci.

Čo môžeme a čo nie

My na Západe by sme nemali žartovať, že úpadok tejto ríše vyzbrojenej jadrovými zbraňami „zvládneme“ rovnako, ako európske mocnosti „zvládli“ úpadok Osmanskej ríše koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Západné demokracie majú chronickú tendenciu preceňovať svoju schopnosť ovplyvňovať domácu politiku autoritárskych režimov. Naše možnosti priameho vplyvu v dnešnom Rusku – personálnej diktatúre v pokročilom stave paranoje a represií – sú mimoriadne nízke. Po Putinovi a možno aj po jeho bezprostredných nástupcoch by mala prísť chvíľa, keď budeme mať viac možností konštruktívne sa angažovať, preto by sme sa na to mali pripraviť. Ale potrvá ešte dlho, kým Rusko konečne prijme fakt, že stratilo impérium, a začne si hľadať novú rolu.

Čo medzitým môžeme a musíme urobiť, je zabezpečiť, aby krajiny, ktoré hľadajú lepšiu budúcnosť mimo upadajúceho ruského impéria, to mohli robiť v mieri, bezpečne a slobodne. Geopolitika, rovnako ako príroda, neznáša vákuum. Vstup Ukrajiny a jej menších susedov do EÚ a NATO, a teda ich zabezpečenie pred akýmkoľvek budúcim pokusom o rekolonizáciu, bude z dlhodobého hľadiska službou aj samotnému Rusku. Keď sa dvere k obnove impéria konečne zatvoria, môže sa začať dlhá cesta k národnej štátnosti. Táto cesta však bude mimoriadne náročná, pretože na rozdiel od starých európskych štátov ako Francúzsko či Portugalsko, ktoré získali a následne stratili zámorské impériá, Rusko nemá historicky, geograficky ani ústavne presne definovaný štát, do ktorého by sa mohlo vrátiť.

Možná bola aj iná postimperiálna budúcnosť. Ruskojazyčnú literatúru mohla obohatiť tvorba ukrajinských a iných postkoloniálnych spisovateľov, tak ako anglickú literatúru obohatila tvorba juhoázijských, afrických a karibských spisovateľov. Putin, ktorý sa pokúšal silou obnoviť „ruský svet“, ho však zničil. V máji 2013 až 80 percent Ukrajincov uviedlo, že má vo všeobecnosti pozitívny vzťah k Rusku. Vlani v máji túto odpoveď uviedli iba dve percentá Ukrajincov, ktorých prieskumníci oslovili. Ešte aj Puškinovu ulicu nakoniec premenovali.

Len keď sa Ukrajina ocitne v bezpečnom náručí oboch silných ramien geopolitického Západu, teda EÚ a NATO, budú môcť jej obyvatelia pokojne spať vo svojich posteliach, ako to dnes zažívajú Estónci či Litovčania, ktorých netrápia nočné útoky „puškinistov“. A potom by sa Ukrajinci mohli s radosťou vrátiť k čítaniu Eugena Onegina.